Pred dvomi rokmi vyšiel aj v češtine svetový bestseller Čeho před smrtí nejvíce litujeme. Jeho autorke – spisovateľke a textárke z mesta New South Wales v Austrálii – odvtedy vyšla ďalšia kniha, do ktorej zaradila 52 esejí venovaných hľadaniu ciest, ako žiť zdanlivo aj všedný život tak, aby sme si (nielen) pred smrťou mohli povedať, že sme prežili spokojný a šťastný život.

Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Pojem „flow“ definuje autor knihy ako „stav, v ktorom sú ľudia tak ponorení do nejakej činnosti, že sa im nič iné nezdá byť dôležité“. Ľudia vtedy zabúdajú na seba, na svet okolo a splývajú s tým, na čo sa sústredili. Csikszentmihalyi tento stav považuje za podstatu ľudského šťastia. 

Jedného dňa sa ku mne dostal kúsok papieru, na ktorom mi istá žena napísala, že by ma chcela aspoň raz v živote navštíviť. Ten list na mňa urobil dojem, pozval som ju a ona prišla. Bola to žena bez vzdelania, viedla domácnosť svojmu bratovi, mali malý novinový stánok. Láskavo som sa jej spýtal, či naozaj rozumela mojim knihám, o ktorých hovorila, že ich čítala. A ona odpovedala týmto podivuhodným spôsobom: „To nie sú knihy, pán profesor, to je chlieb.“

„Máme podozrenie, že opakom zlého nemusí byť nutne dobré, ale že jeho opakom môže byť niečo ešte horšie.“ Tento paradoxný výrok patrí americkému psychológovi Paulovi Watzlawickovi, predstaviteľovi komunikačnej teórie v psychoterapii. Jeho dve kultové knihy s ironickými názvami Úvod do nešťastia a Všetko dobré je na niečo zlé vyšli v češtine vo vydavateľstve Portál.

Celá populácia starne. Žije viac osemdesiatnikov ako kedykoľvek predtým a medicína robí obrovské pokroky v tom, ako predĺžiť ľudský život. A napriek tomu nebol vymyslený a vybudovaný žiaden program ako včleniť starých ľudí do našej spoločnosti a do životných podmienok.

„Pri liečbe depresívnych pacientov som si opakovane všimla, že ak ľudia, ktorí zažili stratu blízkeho človeka, málo trúchlia, môže to u nich viesť k vzniku depresívnych ochorení,“ píše v úvode ku knihe o význame zármutku v terapii nemecká jungiánka Verena Kast.

Sebavedomie nie je niečo, s čím prichádzame na svet. Získavame ho postupne, čo znamená, že sa dá naučiť. Sme presvedčení, že techniky posilňujúce vnútornú silu a zdravé sebavedomie by sa deti mali učiť doma aj v škole spoločne s čítaním a písaním. Toľko autori knihy, ktorá je určená šikanovaným deťom, aby sa naučili presadiť zdravým, pozitívnym a zmysluplným spôsobom.

Ak sme si dosiaľ mysleli, že príčinou vyhorenia je preťaženie a vyčerpanie, tak autorka tejto knihy tvrdí iné: „Vyčerpanie je len následok, v skutočnosti vyhoríme preto, lebo v dôležitých oblastiach života nemáme zdravý vzťah ani k sebe, ani k ľuďom okolo seba. Stratili sme kontakt s tým, kým naozaj sme.“

Anselm Grün v knihe Deprese jako šance: – Sami sme si nevybrali to, či máme sklony k depresii, alebo sme optimisti; či sme citliví, alebo rozumoví a psychicky zdatní. Nejde o to, čo je lepšie alebo horšie. Psychickú konštitúciu, ktorú každý z nás dostal, musíme integrovať do duchovného života. Potom ani depresia nebude prekážkou, ale naopak, povedie nás po našej duchovnej ceste.

Nájdete nás na FB