Zvieratá v nás

Zvieratá v nás

Napísala 

„Mám osemdesiat jedna rokov, som o tridsať rokov starší, o niečo chudší a rovnako plešatý, ako keď som ako mladistvý päťdesiatnik začínal objavovať totemové zvieratá,“ predstavil sa Steve na seminári v Zaježovej, kam prišiel z workshopu, ktorý práve ukončil v psychoterapeutickom centre neďaleko Viedne. Obdivuhodná vitalita, zmysel pre humor, šarm a láskavosť, dokonalý archetyp Múdreho starca.

Možno aj vďaka tomu, že sa pred každým seminárom spojí so svojimi vnútornými zvieratmi, požiada ich o radu, ako by ho mal viesť, a poprosí o podporu. Steve, celým menom Eligio Stephen Gallegos žije na brehu rieky Rio Grande v horách Nového Mexika. „Tento milovaný kúsok zeme, ktorý nesie v sebe históriu a starobylé tradície a ktorý obývajú bobry, mývaly, vydry, orly bielohlavé i skalné, a aj naše dve mačky, sa stal tvorivým domovom, kde môžem starnúť a s láskou stále poskytovať pomoc tomuto fantastickému a nesprávne chápanému svetu,“ píše v úvode ku knihe Osobný totem, v ktorej zhrnul svoje skúsenosti s liečivou silou zvierat, ktoré k nám prichádzajú v hlbokej imaginácii.

Steve najskôr vyštudoval psychológiu a potom pôsobil dvanásť rokov ako pedagóg na univerzitách v Gruzínsku a v USA. Prelom v jeho živote znamenala postdoktorandská stáž v Oregone. Pri joggingu zažil víziu, že spolu s ním behajú aj jeho silové zvieratá. Na tomto zážitku postavil základy psychoterapeutickej metódy, v ktorej prepojil jungiánsku imagináciu s motívmi indiánskych totemov: „Dovtedy som bol vedec, ktorý dôveroval tomu, čo sa dá dokázať a zmerať. Cítil som, že táto metóda je niečím, čo som nevynašiel ani nestvoril, ale čímsi veľmi starobylým, čo je nám akýmsi spôsobom vrátené. A cítil som sa poctený, že som jedným z nástrojov, prostredníctvom ktorých sa vracia znovu na svet.“

Stevova metóda osobného totemu sa od jej vzniku v osemdesiatych rokoch minulého storočia rozšírila z USA aj do Austrálie, Kanady, a najmä do Európy. Semináre a výcviky nových terapeutov sa konajú v Rakúsku, Dánsku, Francúzsku, Nemecku, Veľkej Británii, Írsku, Poľsku, Portugalsku, Švédsku a Švajčiarsku. Zvieratá z osobného totemu pomáhajú liečiť drogové závislosti, vyrovnať sa s hlbokým osobným zármutkom, zvyšujú kreativitu umelcov, úspešne ich využili pri práci s väzňami, švajčiarska terapeutická skupina pracuje s deťmi. Stevova manželka Mary Giggin vedie vydavateľstvo Moon Bear Press, ktoré vydáva knihy o skúsenostiach s liečivou silou osobného totemu. Okrem toho vyrába keramiku a spirituálne lieči podľa apačskej tradície, vytvára webové stránky a pripravuje sa na obhajobu titulu PhD.

Steve o sebe

Som zvláštny mix kultúr, môj otec bol Indián, aj jeho mama bola Indiánka. Môj starý otec síce tvrdil, že je Španiel, ale len preto, aby mohol zastávať funkciu šerifa (a bol dobrým šerifom) a vlastniť pozemky a podnikať (a aj v tom bol úspešný), pretože nič z toho Indiáni v tých časoch nemohli robiť. Moja mama mala britský a írsky pôvod, bola vzdelaná, pôsobila ako učiteľka, zatiaľ čo môj otec mal len tri ľudové triedy a jeho rodičia nikdy nechodili do školy. Otcova mama bola očarujúca a láskavá žena, síce nevedela čítať ani písať, ale keď ktokoľvek zaklopal na jej dvere, pozvala ho dnu a dala mu jesť. Toto je typické pre Indiánov, vždy sa snažia mať dosť jedla, aby mohli nakŕmiť aj tých, čo sú hladní, bol to po stáročia ich sociálny program, spôsob, vďaka ktorému prežili. Vyrastal som v takomto pestrom svete, počúval fascinujúce historky o svojich predkoch, objavoval svet podľa seba – a zároveň s nechuťou chodil do školy, sedel v lavici a plnil príkazy učiteľov, lebo mama považovala vzdelanie za kľúčové.

Neskôr som sa ako psychológ stretával s mnohými zraneniami, ktoré si ľudia odnášajú do života práve z raného školského obdobia. Deti chcú rásť, nasledovať svoje fascinácie, no najlepšie sú hodnotené tie, ktoré poslúchajú a iba opakujú to, čo im hovoria učitelia. Choďte von a robte to, čo vás zaujíma, zabudnite na školu, buďte sami sebou, to by sme mali povedať našim deťom. Škola by mala byť dobrodružným objavovaním jedinečnosti, ktorú každý z nás prináša do tohto sveta. To robia Indiáni. Indián nehovorí dieťaťu, aké a kým má byť. Dieťa samé objavuje svoje poslanie. Dokonca mu ani nedajú meno, každý mladý človek má na ceste, na ktorej objavuje tajomstvo toho, kým je, nájsť aj svoje meno, ktoré je s ním hlboko spojené.

Vyštudoval som psychológiu, ale tiež som nerobil to, čo by ma zaujímalo. Ako doktorand som skúmal reakcie holubov a opíc, sledoval som myš, ktorá behala v labyrinte. Nič z toho sa ma nedotýkalo. Učil som študentov, ale s pocitom, že niečo nie je v poriadku, že univerzita im neponúka to, čo budú potrebovať v živote. Ak za mnou prišiel človek s problémami, mohol som mu povedať: skúsime identifikovať tvoje správanie, odbúrať to škodlivé a podporiť žiaduce. Skvelá teória, vedecká, akurát len málokomu pomohla. Odišiel som do Oregonu, začal študovať Junga, najmä jeho veci o imaginácii, a navštevovať workshopy lektorky menom  Ma Prem Mala, ktorá nám rozprávala o východných filozofiách a energetických centrách zvaných čakry. Ako vedec som vedel, že to, čo Východ nazýva „čakry“, pozná Západ ako žľazy s vnútornou sekréciou. Východ ich prepája s energetickými centrami: koreňová čakra na dolnom konci chrbtice znamená energiu rodiny, Zeme a prírody, v bruchu máme vášne a emócie, v solárnom pletenci osobnú silu, v srdci lásku a súcit, v hrdle schopnosť komunikácie, na čele intelekt a intuíciu, na temeni hlavy vzťah k duchovným veciam. Zdravý človek by mal mať všetky čakry otvorené a čisté, aby energia mohla voľne plynúť. Ak je niektorá čakra zablokovaná, človek nedokáže efektívne využívať svoju energiu, a môže aj ochorieť, učila nás Mala. Nevedel som, čo sa deje, len som cítil, ako sa po každom jej seminári mením. Akoby mi narástla životná energia. Bol som vtedy aj fyzicky zdatný, každý večer som behával osem míľ, štyri míle do kopca, štyri naspäť, cítil som sa dobre, zdravo a nažive.

O totemových zvieratách

Jedného dňa – a bol to veľmi silný zážitok – som mal počas joggingu víziu. Zrazu som už nebol sám, vedľa mňa bežal po štyroch medveď a nado mnou letel orol. Z akéhosi dôvodu mi bolo jasné, že súvisia s mojou štvrtou a šiestou čakrou, medveď so srdcovou, orol s čelovou. Mihlo mi hlavou: A kde sú moje ďalšie čakrové zvieratá? – a už tam boli, všetkých sedem, všetko mocné zvieratá, veľryba, jeleň, kobra, kôň, až na malého zajačika na koreňovej čakre. Práve on sa ozval ako prvý: „Akí ste všetci veľkí a silní, ja sem nepatrím, mal by som odísť preč.“

A vtedy sa mi vrátila spomienka na čosi, na čo som už dávno zabudol. Mal som päť rokov, chodil som do škôlky, bola to malá trieda s milou učiteľkou a všetky deti boli moji kamaráti. Mama ma dobre pripravila, vedel som už trochu čítať a písať, čo iné deti ešte nevedeli. Po dvoch týždňoch prišla iná učiteľka, povedala, že som príliš múdry na škôlku, že patrím do prvej triedy. Vzala ma za ruku a viedla dlhou chodbou. Dodnes tú chodbu vidím, nechápal som, čo sa deje, nechcel som odísť od kamarátov. Otvorila dvere do triedy, kde bolo tridsať detí, väčších a múdrejších ako ja, nikto z nich nebol môj kamarát, cítil som, že tam nepatrím. Bol som šokovaný, že malý zajačik povedal presne to isté.

Po prvom šoku prišiel ďalší, lebo moje vnútorné zvieratá začali jedno po druhom hovoriť tomu malému zajacovi: Nikam nechoď, ty patríš k nám. Keď prehovorilo prvé zviera, zajačik narástol, keď druhé, narástol ešte viac. Kým sa v podpore vystriedali všetky, meral dva metre, cítil sa naplno prítomný a z môjho tela unikal pocit, že niekam nepatrím. Uvedomil som si, že tento pocit bol so mnou aj na strednej, aj na vysokej škole, aj počas doktorandského štúdia, stále som cítil, že som niekde, kde nepatrím, ale z nejakého dôvodu som tam ostával sedieť. Po celý život som si pripadal ako zavrhnutý a tieto zvieratá jednoducho a rýchlo roztopili ten starý pocit, vyliečili to staré zranenie. Uvedomil som si, že moje vnútorné zvieratá vedia o mne viac, ako viem ja sám o sebe. Že ma vyliečili veľmi rýchle a jemne a že ja som nemusel robiť nič iné, len tam byť. Pochopil som, že som roky hľadal terapiu, ktorá príde zvonku, a ona je vo mne, v každom z nás.

Zavrite oči a pozrite sa do svojho srdca

Na druhý deň som šiel do terapeutického centra a povedal prvým klientom: Zavrite oči a pozrite sa do svojho srdca, či tam vidíte nejaké zviera. A všetci ich tam videli a tie zvieratá vedeli, čo majú robiť, aby vyliečili ich staré rany. Spôsob, akým zvieratá fungovali, vo mne vzbudzoval posvätný úžas.

Pracoval som vtedy s klientkou, nazvime ju Jane, ktorá mala ťažké depresie. Už päť rokov dochádzala na skupinovú terapiu, no jej ťažkosti neustupovali. Použil som riadenú imagináciu, aby sa stretla so svojim čakrovými zvieratami. V srdci, kde sídli láska a súcit, sa jej zjavil mŕtvy pes pokrytý zelenou plesňou, z čoho som usúdil, že šlo o veľmi starý problém. Premýšľal som, či mŕtvy pes znamená, že bola citovo zranená až tak, že už nie je schopná milovať – a ak áno, tak čo s tým. Požiadal som Jane, aby počas imaginácie pozvala svoje zvieratá na spoločné zhromaždenie, kde rozhodnú, čo treba urobiť s mŕtvym psom. Keď ho zvieratá obklopili, Jane zrazu uvidela malé dieťa a pätnásťročného chlapca a srdcervúco sa rozplakala. Vysvitlo, že kedysi bola na potrate, bábätko z vízie vnímala ako svoje dieťa a väčšieho chlapca ako syna, ktorý z neho mohol vyrásť. „Zabila som si dieťa! Nemala som to urobiť! Bolo to veľmi zlé ísť na potrat!“, kričala Jane. „Netráp sa, mne je dobre tam, kde som. Ty si urobila to, čo si vtedy musela, ja sa na teba nehnevám. To ty sa musíš prestať za to odsudzovať“ – opakoval chlapec, kým Jane srdcervúco plakala. Aj zvieratá jej pokojne a pevne hovorili: „Treba, aby si to prijala.“ Neodsudzovali ju, nerobili nátlak, len stále opakovali, že má prijať to, čo sa stalo. Po dlhom záchvate plaču Jane ticho povedala: „Dobre, prijímam to, bola som ešte dieťa, nevedela som to vyriešiť inak.“ V tej chvíli pes ožil a postavil sa vedľa nej. Bábätko aj chlapec zmizli a po niekoľkých ďalších imagináciách, v ktorých sa uzdravili všetky zvieratá, ustúpili aj jej depresie. Jane sa zmenila, začala sa o seba starať, vyžarovala energiu.

O dôvere v to, čo príde

Odvtedy je moja práca jednoduchá, už nie som terapeut, som len človek, ktorý vám predstaví zvieratá, ktoré žijú vo vás, aby sa spoznali a spolupracovali. Celé tie roky sledujem, ako ľudia rastú k harmónii. Mnohí sa čudujú, že dlho a neúspešne chodili na rôzne terapie a teraz sa ich hlboké zranenie vyliečilo za veľmi krátky čas. Chápem toto tajomstvo tak, že v našom vnútri je niekoľko rôznych živostí. Mojou úlohou je viesť vás, aby ste ich všetky stretli a spoznali. Aby ste vyliečili tie, ktoré sú zranené, a oživili tie, ktoré sú mŕtve. Pýtajte sa ich, čo potrebujú: Objať? Pohladiť? Nakŕmiť? A dajte im to. Nebojte sa ich, nikdy nás nevrhnú do ničoho, na čo by sme neboli pripravení, čomu by sme ešte neboli ochotní či schopní postaviť sa tvárou v tvár.

V ďalšom kroku navrhujem klientovi, aby sa stal zvieraťom, samozrejme len vtedy, ak s tým zviera súhlasí. To je základ bezpečnosti tejto metódy, rešpektovať svoje vnútro. Keď sa učíme rešpektovať naše vnútorné zviera, učíme sa rešpektovať aj seba. A potom pocítime, že v nás je skutočný pevný stred, že môžeme nasledovať každý aspekt seba, objať ho a vydať sa na dobrodružnú cestu objavovania tej zvláštnej bytosti, ktorou sme. Že nemáme žiť život podľa predstáv niekoho iného, ani rodičov, ani školy, lebo hlboko v nás je neuveriteľné bohatstvo, jedinečný poklad, ktorý čaká na to, aby bol objavený. Nemáme robiť nič iné, len sa vrátiť k tomu, kým sme.

O univerzitách budúcnosti

Keď pracujeme s hlbokou imagináciou, prechádzame cez zážitok. Zážitok nás vylieči, pomáha nám rozvíjať sa a rásť. Západné školstvo vynechalo z osnov jedinečnú subjektívnu skúsenosť. Je chybou, že nás školy neučia, ako vyzerá náš vnútorný svet. Zameriavame sa na poznávanie vecí, ktoré sme vymysleli, vytvárame koncepty a definujeme svet písmenami a číslicami, no zabudli sme žiť naplno, zabudli sme na hlboké aspekty, ktoré v nás existovali odpradávna. Cítime sa vykorenení a túžime po podpore zvonku, hľadáme niekoho, kto nás bude milovať a prijímať takých, akí sme. Až keď pozveme zvieratá, ktoré žijú v našom vnútri, pocítime ten zázrak, ktorým je podpora zvnútra. Staneme sa zrelými osobnosťami, nezávislými na cudzej mienke. Začneme si byť vedomí rôznych dimenzií v sebe a zrazu ich vidíme aj v iných ľuďoch a ľahšie sa nám s nimi spolupracuje.

Boli sme naučení, že najskôr musíme niečo pochopiť a potom to dokážeme urobiť. Mali by sme však robiť presný opak. Najskôr treba mať skúsenosť, zážitok, naučiť sa dôverovať, že keď do toho skočíme rovnými nohami, veci sa udejú najlepšie, ako sa môžu stať. Je to ako jazda na bicykli. Môžeme bicykel rozobrať, pomenovať všetky súčiastky a snažiť sa pochopiť princíp – alebo môžeme naň vysadnúť, párkrát spadnúť a zrazu sa viezť a držať rovnováhu.

Prednášal som v jednom nemeckom centre, kde nad dverami visel nápis: Vitajte, vojdite dnu a ego nechajte vonku. Prekážalo mi to, lebo ego, nech už to znamená čokoľvek, nemáme odmietať, ono má svoju prácu. Jeho prácou je stretnúť všetky naše živosti, pozvať ich, aby sa vrátili späť, aby sa stretli, aby harmonicky spolupracovali. Čím viac živostí sa nám podarí zozbierať, tým sme živší aj my. Niektoré sú prenádherne silné, niektoré krehké, iné sprvu môžu byť aj agresívne, ale keď sa naša zvieracia rodina bude spoločne snažiť o rovnováhu, získame celé spektrum možností, ako lepšie a plnšie prežiť život. Naučíme sa dôverovať celistvosti bytia. Celý tento vnútorný systém máme na to, aby nás podporoval a ukazoval nám, kam máme ísť a čo máme robiť, aby sme sa cítili dobre v sebe aj vo svete a aby sme pomáhali aj svetu rásť tým správnym smerom. Lebo náš svet, ako vidíme, sa vymkol z tejto cesty, tiež sa potrebuje dostať do rovnováhy. Ľudia, ktorí ho vedú, nezvládajú svoju zodpovednosť, na ich miesto musia nastúpiť iní ľudia, vedomé bytosti, zrelé. Svet sa mení, a to čoraz rýchlejšie. V začiatkoch mojej praxe chodili za mnou starší ľudia, ktorí boli nespokojní so svojím životom, v posledných rokoch sú to hlavne mladí ľudia, ktorí chcú  žiť inak, v krajšom svete, a v tom vidím nádej. Vidím to aj tu na Zaježovej, takto budú vyzerať univerzity budúcnosti, miesta, kde budeme žiť v súlade s prírodou a tradíciami predkov, kde sa budeme učiť, kto vlastne sme.

O talente k imaginácii

Keď vediem skupinu, vidím, že sa ľudia navzájom začnú deliť o svoje zážitky s vnútornými zvieratmi a že to každého obohacuje. Niektorí sa za svoje silné emócie sprvu hanbia. Ty si skupina, hovorím im, keď ty plačeš, plače celá skupina. Ak jeden človek potrebuje niečím prejsť, potrebujete to všetci, taká je dynamika skupiny. Sme tu na to, aby sme sa učili jeden od druhého. Najväčšiu radosť mám, keď vidím, ako ľudia, ktorí práve zažili to hlboké v sebe, začínajú rešpektovať iných ľudí. Už ich nekritizujú, už im nehovoria, čo by mali podľa nich robiť. Prijmú túto zodpovednosť a sú oveľa silnejší.

My potrebujeme, aby boli naše vnútorné zvieratá živé, a ony potrebujú nás. Čím lepšie a harmonickejšie vzťahy máme s nimi a aj ony navzájom, tým harmonickejšie žijeme. Totemové zvieratá nás liečia veľmi rýchle. Raz ma oslovila sekretárka jedného centra, či by som ju nezaviedol k jej vnútornému zvieraťu. Mali sme čas len počas obedňajšej prestávky. Ukázalo sa, že srdcovým zvieraťom mladej ženy, ktorá mala zo stresu vysoko posadený tenký hlas, je myš. Myš bola nespokojná, lebo žila v príliš malej diere a dusila sa tam. S tým, ako sa mladá žena snažila v imaginácii rozšíriť „obytný priestor“, aby sa myši lepšie dýchalo, začala uvoľnene dýchať aj ona a zároveň sa jej  prehlboval hlas.

Niektorí ľudia majú prirodzený talent na imagináciu a keď začnú vyvolávať zvieratá, vidia nádherné obrazy. Niektorí dokonca svoje zvieratá videli po celý život, len sa báli o nich hovoriť, aby ich nevyhlásili za duševne chorých. Iným to trvá dlhšie, ale ku každému jeho zvieratá nakoniec prídu. Dôverujte tomuto procesu. Máte jedinečné zážitky a obrazy, ktoré nikto iný nemá. Jedna klientka bola prekvapená, že mi naozaj nemusí rozprávať všetky svoje problémy. Že stačí, ak ponechá voľný priebeh imaginácii. Nie ja liečim, lieči jej inteligentné a múdre vnútro. Klientov k ničomu nenútim, v mojej práci nie sú pravidlá. Vyžadujem len, aby ste sa postarali o vaše vlastné potreby. Ak niekto príde za mnou na seminári, že potrebuje odísť skôr domov, poviem mu, odíď, urob, čo potrebuješ. Takto by sme mali žiť.

Na otázku, kedy terapia končí, existuje jediná odpoveď: terapia končí vtedy, keď to povedia zvieratá. A končí aj vtedy, keď zvieratá zrealizovali svoj úplný vývoj, sú všetky zdravé a harmonicky spolupracujú a vytvárajú silný podporný systém pre človeka. Potrebujeme ich všetky objať a uznať, že patria spolu. Myslíme si, že si môžeme vyberať, tento aspekt svojho vnútra chcem, a tento radšej nechcem ani vidieť. Ale ono je to orchester, potrebujeme každý nástroj, aby sme počuli našu jedinečnú symfóniu.

O rastlinách a stromoch

Aj ony majú vedomie, určite sú veľmi vedomé. Hlavne stromy, stromy sú naši predkovia. Stromy boli prví odvážlivci, ktorí vyšli z mora na súš. Mnohí ľudia majú stromy v niektorej zo svojich čakier. Aj ja teraz už mám v koreňovej čakre namiesto zajaca starobylý strom, so silnými poskrúcanými koreňmi, hlboko zakorenený v zemi, nádherný. Niektorí ľudia vidia vodopád, nebo, vietor, slnečný lúč, diamant, môže tam byť čokoľvek a ktokoľvek, aj Kristus, aj Mária, aj Budha, aj Lao´c, aj Konfucius. Naša imaginácia s nami komunikuje jemným a presným spôsobom. Náš problém je ten, že sa tie obrazy snažíme pochopiť a preložiť do jazyka, ktorému rozumieme. Niekto stretne po prvý raz svoje vnútorné zviera a hneď začne hľadať v psychologických knihách, čo to asi tak môže znamenať. Takému človeku hovorím: „Spýtaj sa tvojho zvieraťa, prečo prišlo k tebe a čo ti chce povedať. Spýtaj sa ho, čo môžeš ty urobiť preň a čo ono pre teba.“ Je to vaše jedinečné zviera, patrí k vám, nebojte sa ho. Jedna klientka sa prestrašila, keď videla hada, ktorého považuje za nebezpečného, iní sú nadšení, že majú hada, pre nich je symbolom životnej energie. Každé zviera ukazuje jedinečnosť toho, kým sme. Ja mám svoju kobru a keď som unavený, obtočím si kobru okolo seba, jej hlavu si dám namiesto vankúša a pár minút si takto v bezpečí zdriemnem.

Moje skúsenosti jednoznačne hovoria, že klienti, ktorí chcú pochopiť obrazy z imaginácie rozumom, ktorí ich študujú a hľadajú vysvetlenia, čo ktorý obraz znamená, zvyčajne postupujú pomalšie ako tí, ktorí sa len otvorene zapájajú do vzájomného kontaktu so zvieratmi.

Čím sa líši vyvolávanie totemových zvierat od vyvolávania silového zvieraťa, ktoré je známe zo šamanských techník? Zvieratá, s ktorými pracujem ja, sa neorientujú len na silu, ale na rast a na celistvosť, komplexnosť, zrelosť, na dosiahnutie harmónie. Ten, kto sa orientuje iba na silu, sa bojí bezmocnosti. Spoločnosť, v ktorej žijeme, sa orientuje na zvyšovanie sily, na peniaze a moc, vládne nám ten, kto je silný a bohatý, ale skutočným cieľom každého človeka je dosiahnuť naplnenie potenciálu, ktorý v sebe má. S radosťou pozorujem, ako ľudia rozkvitajú, ako im imaginácie, pri ktorých ich sprevádzam, pomáhajú rásť.

O snoch a nočných morách

Prišli raz za mnou rodičia s dcérkou, ktorá mala nočné mory. Opakovane sa jej snívalo, že ju naháňajú divoké psy. S deťmi sa krásne pracuje, lebo sú spontánne, imaginácia tvorí súčasť ich sveta, pre nich sú tieto obrazy prirodzené, žijú s nimi. Spýtal som sa jej: Mohla by si sa vrátiť do sna, zavrieť oči a povedať mi, čo sa deje? A ona: Naháňajú ma psi, snažím sa im utiecť. Ja na to: Bolo by v poriadku, keby si sa otočila a povedala im, aby stáli? Urobila to a šokovaná povedala: Zastali! Spýtaj sa ich, prečo ťa naháňajú. Chvíľu bola ticho a potom zaznelo prekvapené: Chcú sa so mnou hrať. A ty sa s nimi chceš hrať? Áno. A bolo po nočnej more. Potrebovala jediné, stretnúť sa s niečím v sebe, čomu mohla povedať: To, čo robíš, ma desí, nerob to! Koľkých z nás to učili, keď sme boli malí a plakávali zo sna? Podľa mňa takto sny fungujú a naše deti by sme mali od malička učiť preberať v nich aktivitu, tým podporíme ich rast.

My sa snažíme pochopiť rozumom a analyzovať, čo sa nám to snívalo. Podľa mňa sa mýlil aj Freud, sny netreba analyzovať, netreba prekladať ich jazyk do nášho. Do snov treba vstúpiť a prežiť ich. Pomáha nám, ak máme vnútorného sprievodcu, ktorý nás pri tom vedie. Je to jednoduché, stačí sa len spýtať: Je tu nejaký sprievodca, ktorý by ma mohol previesť týmto snom? Ľudia sú prekvapení, keď im poviem, že mojím sprievodcom snami je cvrček. Keď ho zavolám, okamžite je tam a radí mi, čo treba urobiť. Sny sú bohaté. Vďaka nim rastieme spôsobom, ktorého si ani nie sme vedomí. Stretávame v nich mnohé strachy, s ktorými sa nevieme inak vysporiadať. Nazbieralo sa v nás mnoho strachov, kvôli ktorých nežijeme isté časti svojich životov. Cez tieto strachy musíme prejsť, ony nie sú nebezpečné, naopak, tento typ strachu je inteligentný, je tam na to, aby nás zachránil. Dodáva nám energiu, ak nijakú inú, tak nám aspoň ukáže, ako rýchle dokážeme bežať.

O psychiatrii a antidepresívach

Podľa mňa existuje priveľa diagnóz, ktoré sa snažia klasifikovať ľudí, pretože diagnózy sú biznis. Stretol som veľa ľudí, ktorí sú až bolestne citliví, a namiesto toho, aby bola táto prenádherná citlivosť podporená a uctená, je tlmená liekmi. Niektoré kultúry vnímajú príznaky, za ktoré my zatvárame do liečební, ako dar. Ale aj ja som mal niekoľkých klientov, ktorých som poslal k psychiatrom. Hlavne maniodepresívnych ľudí, ktorí sú v depresívnej fáze načisto apatickí a v manickej fáze zase takí energickí a neschopní sústrediť pozornosť, že sa s nimi nedá touto metódou pracovať. Takže lieky v istých prípadoch áno, ale až na poslednom mieste. Mňa už teraz antidepresíva nezaujímajú, nie je to moja cesta.

O ceste za srdcovým zvieraťom

Ideme teda cestovať? Pohodlne si sadnite. Precíťte svoje telo, dajte mu taký priestor, aký potrebuje. Precíťte svoje nohy, ako sa opierajú o zem, ako sa vaše telo opiera o stoličku, dovoľte si cítiť všetko, čo je okolo vás aj vo vás. Uvedomte si, ako dýchate, predstavujte si, že vdychujete Vesmír a vydychujete ho späť. Vy a vesmír ste zohratí, dýchate spolu v pradávnom rytme. Cítite oporu, ktorú vám dáva Zem, Zem, ktorá nás všetkých nesie a všetkých podporuje. Spustite korene do zeme, cíťte ten hlboký intímny vzťah so zemou, ktorá vás vyživuje prostredníctvom koreňov. Korene presne vedia, čo potrebujete pre svoj rast, vy to nemusíte vedieť, len im dovoľte, nech pošlú všetky šťavy cez korene až k vám. Dovoľte, nech vás rytmus dýchania zavedie hlboko do vášho srdca, sústreďte pozornosť na vaše srdce, cíťte energiu srdca, spýtajte sa: Je tu zviera, ktoré býva v mojom srdci? Prišlo by si ma, prosím ťa, navštíviť? Čo mi chceš povedať? A čo môžem pre teba urobiť ja?

Pozvite aj ďalšie zvieratá, do každej čakry jedno, buďte s nimi tak dlho, ako treba, poďakujte im a nasledujte všetko, čo vám ukážu, že treba urobiť, aby bol ich vzájomný vzťah harmonický, aby bol váš život harmonický.

Prajem vám veľa šťastia na vašej ceste.
 

(Prvá časť tohto článku vyšla najskôr v týždenníku Eurotelevízia 1/2016, druhá časť v časopise Harmónia 1/2016.)

 

Posledná úprava 13.06.2016

Nájdete nás na FB