Meno Evy Husárikovej (1942) sa nachádza v každej významnej encyklopédii insitného umenia na svete. Husárikovej maľovaný svet, to je svet spokojných a pracovitých ľudí, ktorí zbierajú úrodu z košatých jabloní a zlatožltých polí, alebo sa schádzajú vyobliekaní do sviatočného kroja. Rukopis tejto maliarky spoznáte predovšetkým podľa červených, zdravím kypiacich líc jej postáv a podľa detailných vzorov výšiviek na širokých sukniach, zásterách či čepcoch a kožuchoch, ktoré nosia: "Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je aj bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť, ako život."

Rodí sa maliarka

Mala som pekné detstvo, rodičia boli pobožní a dobrí ľudia, mama tichučká žena, nikdy na mňa nezvýšila hlas. Hrávali sme detské hry o ligáše, o skackalo, o loptu, to mi v pamäti utkvelo, lebo tie hry som mala rada, rada na to spomínam a rada také šťastné deti maľujem.

K maľovaniu ma však rodičia neviedli, sama som sa chytala. Môj apa síce mal krásny rukopis, to si pamätám, ale nikdy nám nedával myšlienku: píš pekne, kresli, uč sa, také u nás nebolo. Sama som od malička rada kreslila a sama som aj zbadala, že moje výkresy sú inakšie ako výkresy druhých detí. Vtedy sme kreslili do blokov, pamätám si na líšky z rozprávky, ktoré som osemročná nakreslila a vymaľovala farbičkami. A potom ďalšie a ďalšie. Kreslila som rada mapy. Nemali sme v škole atlasy, sami sme na zemepise kreslili mapy, Európu, Ameriku, roviny, vrchy, mestá, s radosťou som ich robila aj pre iné deti, keď ma požiadali. A neskôr, keď som sa vydala, som kreslila tácky. Bola taká móda, že si ženy dávali majstrovi robiť tácky z dreva, ja som pokreslila výkres, vtedy ešte vodovými farbami, lebo olejové som nemala, výkres sa položil na dno, naň sklo a pekná tácka bola.

K ozajstnému maľovaniu olejom na plátno ma priviedla staršia sestra, ona už maľovala spolu s maliarmi, ktorí už vtedy u nás existovali a boli široko-ďaleko poznatí. Keď začal syn chodil do školy, prváčik kreslil ovečky a trápil sa s nimi a ja som sa nemohla zdržať, chcela som mu pomáhať. On odmietol, že pani učiteľka povedala, že im mamy nesmú pomáhať s úlohami. A tak som si rozhútala, že budem kresliť sama, keď neviem bez toho vydržať. V tom roku som namaľovala svoj prvý obraz, aj som prvý raz vystavovala, aj do galérie ma prijali. Prvý obraz mi bol tmavomodrá zimná noc s veľkým žltým mesiacom a vianočné strieľanie. U nás totiž na Vianoce chodievali chlapci strieľať popod okná domov, kde mali dievčatá, a dievčatá ich za to pozývali dnu, na malé pohostenie, a to som nakreslila.

Rodina, zázemie

Manžel bol veľmi rád, že maľujem, mala som v ňom veľkú podržku už od začiatku. Keď som vystavovala prvý raz medzi maliarmi, ktorí boli všetci poznatí, stála som tam pred svojím obrazom a hostia sa ma pýtali, kde je Jonáš, kde Chalupová. Keď som potom rozprávala mužovi, že mňa nikto nepoznal, on ma tešil, neboj sa, budú raz aj teba poznať a tvoje obrazy hľadať. A mala som v ňom aj najlepšieho kritičara, ktorý povedal: ohlávok na obraze si zle zapla, a dobre mi poradil, to on ma naučil presne pomenovať aj kresliť všetky časti konského záprahu. Keď som začínala maľovať, obávala som sa, ako to ten môj muž prijme, veď bol sedliak, ale on ma aj pustil na plenéry, aj privítal maliarov, keď prišli k nám na návštevu, aj kávu uvaril, aby som sa ja mohla s nimi rozprávať, aj pohárik nalial. Bol veselý, vedel všetko na žart obrátiť, aj keď sa niečo nevydarilo. Možno preto kreslím také veselé obrázky.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Dosiaľ mi prichádza stále. Rozmýšľam nie nad tým, čo budem kresliť, ale nad tým, čím som prešla, čo som zažila a keď sa mi tá spomienka páči, poviem si: toto budem kresliť. Moje obrazy, to som ja, tak sme žili s mojím mužom. Rada maľujem dievčatká v pekných krojoch, mala som síce dvoch synov, ale teraz mám od nich jedného vnuka a tri vnučky. Tie keď vyobliekam do kroja, také sú šťastné! Rady sa obliekajú, tú väčšiu som už párkrát vyobliekala do kroja a vzala na výstavu, ona tam hrdo stojí v sukničke vyšívanej medzi maliarmi.

Najradšej maľujem

Mladých ľudí, ktorých môžem poobliekať do veselého kroja. Či pri robote, či v poli, či pri tradičných zvykoch. A najradšej pár, spokojnú dvojicu. Pri kosení žita musia byť tiež dvaja, muž kosí, žena za ním zbiera hrste. Alebo keď idú držiac sa pod pazuchou oslavovať narodeniny. Alebo keď ťahajú tekvicu na sánkach a nesú ju niekomu ako dar.

Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je aj bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť, ako život.

Čo znamená úspech

Úspech v maľovaní, alebo v živote? Lebo najväčší úspech mi je, že mám dvoch synov, a že sú zdraví a dobrí obidvaja, a že aj s obomi nevestami sa dobre zhodujeme. A že mám štyri vnúčatá, dve väčšie už školy zavŕšili, a mám aj dve maličké, tie teraz všetci rozmaznávame. Maliarstvo je vedľajšie, nie je to vážna vec, vážnejšie je, keď učím vnúčatká modliť sa, alebo s nimi spievam veselé pesničky, alebo keď počujem ich štebot na dvore.

Životná filozofia

V ťažkých chvíľach mi pomáha modlitba. Verím v Pána Boha a viem, že mi pomáha aj dáva silu, že ma vyslobodí od všetkého zlého, takže v neho dúfam.

© Text i foto: Danica Janiaková

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca