Diaľkoplaz

Diaľkoplaz

Napísala 

„Milý čitateľ, dostáva sa ti do rúk publikácia o histórii jedného stokilometrového pochodu. Je to tak: sú ľudia, ktorí sa zaoberajú aj takýmito aktivitami; trýznia svoje telo, a to dokonca pravidelne,“ píše vo vtipnom úvode k nedávno vydanej knihe T-100 – Trnavská stovka. Päťdesiat rokov histórie jej autor Ctibor Páchnik. Trnavská sa turistická trasa, ktorú treba zdolať za dvadsaťštyri hodín, volá preto, lebo ju vymysleli trnavskí horolezci, a stovka je dĺžka pochodu v kilometroch z Hlavnej stanice v Bratislave po hrebeni Malých Karpát do Brezovej pod Bradlom. Tohto roku prišlo na štart vyše deväťsto turistov, diaľkoplazov a bežcov, no aj zvedavcov (tých, ktorí hovoria: Som zvedavý, čo to so mnou urobí).

Priatelia lesa a chôdze

„Aj keď Trnavská stovka už nemá len regionálny, ale celoslovenský, dokonca medzinárodný charakter, počuť tu aj češtinu a maďarčinu, málo sa o nej píše. Médiá sa zaujímajú o to, čo sa deje v kaviarňach, a nie v lone prírody, z ktorej sme všetci vyšli. Na túto akciu nechodíme hromadiť kilometre, ale pre atmosféru, najmä v poslednej tretine, keď sa treba občas poriadne prekonať. Patríme do komunity, tento pochod nám robí radosť a ozvláštňuje naše životy,“ vyznáva sa Ctibor Páchnik zo svojho zaujatia dlhými pochodmi. Diaľková turistika mu vonia dobrodružstvom – a demokraciou: „Diaľkoplazeckú spoločnosť vnímam ako najdemokratickejšie prostredie, v akom som sa kedy ocitol. Kráčame po turistickej značke spoločne inžinieri, murári, lekári, aj jadrového fyzika máme medzi sebou, nikto sa nad nikým nevyvyšuje, všetci sme priatelia lesa a chôdze.“

Kniha T-100 prináša spomienky, osobné vyznania a množstvo fotografií, ktoré dokumentujú päťdesiat rokov histórie diaľkového pochodu. Spomínajú sa tu mnohí, ktorí tú históriu tvorili – od zakladateľov Cela Radványiho, Laca Štrosa a Fera Viteka cez ilustrátora s jedinečným zmyslom pre humor Ivana Baja až po Svetozára Krnu, profesora a spisovateľa, ktorý trasu prešiel 37-krát, suverénne najviac zo všetkých účastníkov.

O úžitku z pohybu

Ctibor Páchnik začal do lesa chodiť ako pätnásťročný – bežná turistika, krátke výlety. Kilometre postupne pribúdali, trasy sa predlžovali. Prvú trnavskú stovku absolvoval ako 44-ročný: „Dlho som netušil, že existujú také extrémne pochody. Až som zrazu zistil, že potrebujem každý víkend prejsť desiatky kilometrov a že mi to lieči telo aj dušu. Je možné, že to spustili pracovné problémy, ktoré sa nám nahromadili v projektantskej kancelárii. Každú sobotu som trávil na pochode, niekedy sme sa po ceste rozprávali, väčšinou mlčali a les na nás pôsobil, človek pookrial, vrátil sa s pocitom, že na svete je krásne a že všetko sa dá vyriešiť.“

Aj veda potvrdzuje úžasný úžitok z pohybu tým, že zistila, že pri chôdzi sa v tele vytvára antioxidant glutatión. Existuje síce aj vo forme tabliet, ale ich účinok je mizivý. Tento antioxidant je najdôležitejšia devíza pohybu – okrem socializácie, lepšej kondície, vitality. „Mám vrodenú trombofíliu, zanášanie ciev, vytrvalostná chôdza mi pomohla dožiť sa sedemdesiatky aj s týmto postihnutím. Každú sobotu vyrazím na dlhší pochod, aby som rozchodil bolesť, a vraciam sa prečistený fyzicky aj psychicky, plný energie, ktorá mi vydrží celý týždeň. V nedeľu spolu s priateľkou Editkou organizujeme pre seniorov z AkSen-u (Aktívny senior) vychádzky na kratšie trasy. Vidím na nich, akí sú radi, že sú v spoločnosti a že sa pritom trochu prejdú; rád to robím.“

Čo treba na diaľkové pochody

Dôležitý je postupný tréning, pohybový aparát musí byť pripravený na extrémny výkon, šľachy, kĺby, cievy si zvykajú na záťaž, najskôr desiatky kilometrov, potom zvládnu aj stovku. Mladý a zdravý človek to, samozrejme, dá ľahšie, ale máme aj turistov vo vyššom veku, ktorí sa v cieli stokilometrového pochodu nezastavia, ale otočia sa a idú po trase späť, prejdú teda dvesto kilometrov, prípadne si pochod predĺžia až do Trenčína na 168 kilometrov. Tí sa pre diaľkové pochody narodili. Ja som svojím spôsobom lenivý človek, nerád cestujem, nerád mením prostredie, najďalej a najvyššie som bol na Mont Blancu, aj to iba náhodou, ako náhradník. Mne úplne stačí Slovensko, Čechy, Rakúsko. Prešiel som aj Pražskú stovku; českí turisti majú dobre označenú pohraničnú trasu Via Czechia, poznám viaceré jej časti. U nás sa rodí Via Slovakia, turistická trasa po hraniciach Slovenska, no známejšia je Cesta SNP. Tú prešli už mnohí, najmä mladí ľudia, ktorí sa o tom zmieňujú na sociálnych sieťach, a tým inšpirujú ďalších. Ani naše, ani české diaľkové trasy nemajú, žiaľ, také ubytovacie a stravovacie služby, aké by boli potrebné. Turisti niekedy prechádzajú zabudnutou krajinou, vymierajúcimi dedinami, hladovými dolinami.

Turistika je aj poznávacia záležitosť. Moju knižnicu tvoria knihy o prírode a histórii, vždy si čosi naštudujem o krajine, do ktorej sa vyberám, perličky, zaujímavosti. Slovensko vďaka tomu poznám dobre, no keby som chodil ešte jeden život, mal by som stále čo poznávať. Na cestách fotím, mám v archíve približne 40 000 fotografií, pripravujem z nich teraz výstavu pre kultúrne centrum na Patrónke. Veľkoformátové, upravené špeciálne proti vplyvom počasia, prístupné vonku pre každého, kto pôjde okolo. Fotografie žijú len vtedy, keď oslovujú divákov, keď si niekto môže pri nich zaspomínať a niekto iný si povie, že toto by tiež chcel zažiť."

Foto: Edita Škodová

Článok Diaľkoplaz vyšiel najskôr v časopise Grand Magazine, december 2023.

Knihu Trnavská stovka si môžete objednať na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..

 

 

Posledná úprava 09.01.2024

Nájdete nás na FB