Etela Farkašová je „rodinným striebrom“ slovenskej literatúry a filozofie, k Libuši Jarovcjákovej prišiel svetový úspech až v zrelom veku, česká sociologička Lucia Vidovićová sa roky rozpráva so ženami-umelkyňami vo veku 65+ o tom, ako vplýva starnutie na ich tvorbu. Tri dámy, tri uznávané osobnosti v svojej profesii. Čo hovoria o starobe, pojme, ktorý vnímame ako horúci zemiak a radšej ho nahrádzame jemnejšími variantmi? Ako vnímajú starnutie v kontexte s vlastnou tvorbou, pociťujú limity? Ako vplýva vek na to, čo píšu, čo fotia? Cítia v pokročilom veku satisfakciu, sú spokojné s tým, čo dosiahli? Otázky kládli Anna Vartecká, jedna z kurátoriek výstavy Grey Gold: Dotyk, a Katarína Karafová, programová manažérka Galérie mesta Bratislavy.

Lucia Vidovićová: Za seniorov zvyčajne považujeme ľudí vo veku nad 65 rokov. Ide však o nehomogénnu skupinu ľudí od 65 do viac ako sto rokov, čo znamená rozpätie 40 rokov, teda obrovskú variabilitu a šírku záujmov, schopností a možností. A aj tak ich vnímame stereotypne, ako keby boli všetci rovnakí, chorí, pomalí, osamelí a chudobní, ignorujúci nové technológie. Sú to predsudky, skratky, ktoré nezodpovedajú realite. Nie sme si istí, čo je opakom týchto predsudkov: či spoločnosť slepá voči veku, alebo naopak, spoločnosť oslavujúca starnutie.

Etela Farkašová: Túto každodennú skúsenosť vnímam cez knihy. Spomínate si na prvé knihy, ktoré ste čítali? Ktoré vás učili, ako čítať svet? Ja by som sa rada k niektorým z nich vrátila a opäť si vychutnala tvary a chute raného detstva. Knihy do nás vpisujú vzor, ako budeme vnímať svet. Patrí k tomu aj obraz staroby, či ju budeme vidieť v podobe vľúdnej starenky alebo zlej čarodejnice. Svet sa mení a teraz sa mení mimoriadne rýchle. Priznám sa, že sa tým zmenám nestačím prispôsobovať: niekedy ma to irituje, niekedy ani nie, pretože viem, že svoj svet mám v seba zabudovaný pevne. Predtým som knihy hltala, teraz vidím, že ma viac teší mesiac sa vracať k jedinej básni, a že mi viac dá, ak o nej ďalší mesiac premýšľam. Môj obraz sveta sa ustálil vďaka knižným titulom, ktoré tvoria kánon literatúry a ktoré vnímame ako nemenné. Ale dnešné umenie, z ktorého môžeme pochopiť mladú generáciu, je iné. Myslím, že človek by sa mal snažiť čítať svet nanovo. Nie vždy sa mi to darí, no nevidím v tom tragédiu. Mojím ideálom nikdy nebude to, čo tvorí AI, necítim z nej tú vrúcnosť, ktorú cítim napríklad zo Strážayovej tvorby. 

Libuša Jarovcjáková: Ja som síce tvorila po celý život, ale kariérne ocenenie prišlo ku mne až teraz. A už to nie je ten vysnený úspech, už sa mi ťažšie zvládajú besedy, výstavy, lietanie do New Yorku či Los Angeles. Zrejme som sa trafila so svojím autorským rukopisom do dnešných trendov a prekvapivo to, čo fotím, oslovuje aj mladú generáciu. Okrem toho, že mám operované obe kolená a občas to bolí, sa vekom nejako špeciálne nezaoberám. Asi to súvisí s tým, aké má človek psychické zdravie a či ešte má chuť niečo tvoriť. Potom môže mať aj 74 rokov ako ja. Roky som robila autoportréty. Neskúmala som samú seba z hľadiska krásy, bolo to skôr skúmanie duševného stavu, liečebný proces. Pokračujem v nich aj teraz, ale nie vždy sa na seba na fotografii dokážem pozrieť. Povedala som si však, že aj keď to nie je nič príjemné – ráno sa pozriem do zrkadla a pravidelne sa zľaknem –, má to význam. Vysielam tak do sveta posolstvo, že je to normálne, že takto vyzerá prirodzené starnutie. 

Lucia Vidovićová: Slovenská a Česká republika sa striedajú na spodných priečkach rebríčka ageizmu v Európe. Od čias Němcovej Babičky, ktorá odmietala zapáliť oheň iným spôsobom ako zápalkou, aby si nespálila zásteru, sa nič nezmenilo, seniorov naďalej vnímame ako tých, ktorí odmietajú nové technológie. Čo vôbec nie je pravda. Toto je predsa generácia, ktorá tie technológie priniesla, ktorá vyrástla na sci-fi. V Centre pre výskum starnutia sme robili pokusy s humanoidnými robotmi, seniori ich mali programovať tak, aby spolu vychádzali priateľsky. Mysleli sme, že budú od robotov očakávať pomoc, a oni z nich zatiaľ robili stand-up komikov, aby sa spolu bavili. Takéto kreatívne návrhy nás naozaj prekvapili. Riešime aj iné témy. Napríklad význam jedla vo vyššom veku: čo jeme, s kým jeme, aké zvyky dodržiavame, ako esteticky upravujeme jedlo, či dostávame také jedlo, aké chceme.

Etela Farkašová: Starobu vnímame negatívne, akoby to bolo špinavé slovo, ktorému je lepšie sa vyhnúť. Mám priateľky, ktoré navrhovali, že nebudeme spolu hovoriť o starnutí, že sme ageless. Ale to nie sme. A tak ako pripúšťame negatívny podtón: som žena, pardon, hovoríme: som stará žena, dvakrát pardon. Do knižných antológií, ktoré u nás vyšli, bolo zaradených len málo autoriek. To je naša tvorba naozaj taká slabá? Alebo sa prejavujú predsudky typu: čo už nám len tá stará baba môže povedať? V dobe, ktorá vyzdvihuje rýchlosť a výkonnosť na úkor rozvážnosti a životnej múdrosti, píšem eseje a prózy, v ktorých pripomínam, že starnutie je prirodzená fáza životného kolobehu, že si zaslúži pozornosť a iné kritériá, ako sú tie dobové. Ja osobne cítim rozdiel v tom, ako som písala pred tridsiatimi rokmi a ako píšem teraz. Predovšetkým som sa prestala ponáhľať. Píšem pomaly, všimli si to aj kritici, jeden z nich nazval Scenár, za ktorý som dostala Anasoft literu, „pomalý román o rýchlej dobe“. A vraciam sa k starším textom, zistila som, že niektoré postavy neboli hlbšie spracované. Mám iné skúsenosti, iné vzdelanie, viac chápem zmysel toho, čo som kedysi chcela povedať. Akoby sa mi zmenšoval priestor pre nové inšpirácie, ale darí sa mi ísť do hĺbky, aspoň dúfam.

Libuša Jarovcjáková: Pre mňa je zásadné uchovať si nadšenie pre vec, pre tému, ktorú fotografujem. Mám pocit vyhorenia a zďaleka nie je jednoduché ho prekonať. Pevne však verím, že motor pôjde ďalej a ešte dlho budem vytvárať veci, ktoré mi robia radosť.

Lucia Vidovićová: Môžem povedať, že sa mi veľmi zmenila perspektíva. Keď som začínala s výskumom, mala som predstavu o propagovaní aktívneho prístupu k starnutiu. Teraz sa starám o otca a matku a vidím, že starnutie nie je žiadna sranda. Pochopila som, že zmyslom nie je udržiavať sa stále mlado, že máme právo vyväzovať sa z celoživotných povinností, opúšťať roly, ktoré sme roky zastávali, povedať si: už nechcem byť docentka s jej pracovnými nárokmi, stačí mi byť babička a tešiť sa z vnúčat. Nebavme sa o starnutí ako o niečom, čo nás poškodzuje, takýto názor poškodzuje celú spoločnosť. Spoločnosť aj tak žije až príliš vekovo segregovane: škôlka, škola, práca, starnutie, umieranie v domovoch dôchodcov. Strácame priestor, v ktorom by sa mohli stretávať ľudia rôzneho veku, ostali nám len obchody a MHD. A pritom transgeneračný dialóg je mimoriadne potrebný.

Etela Farkašová: Hovorí sa o feminizácii staroby a chudoby. Súvisí to s modelom nespravodlivého hodnotenia. Krásu hodnotíme inak u muža a inak u ženy. Úspešného muža so šedivejúcimi vlasmi a limuzínou sprevádza do spoločnosti mladučká partnerka. Všetci akceptujú, že jeho manželka rovnakého veku ako on má akurát tak čítať rozprávky vnúčatám. Staré ženy tvoria jednu z najzraniteľnejších skupín spoločnosti. Súvisí to so stereotypmi, ktoré nasávame už od detstva. Irituje ma aj obraz starnutia, ktorý nám vnucujú reklamy. Bola som s kĺbmi v kúpeľoch. Videla som, ako vyzerajú chorí ľudia, ktorí potrebujú kúpele. Určite to nie sú tí mladistvo vyzerajú seniori z propagačných brožúrok. Na plagátoch som nevidela jediného zhrbeného a vráskavého pacienta a práve takých by mala reklama oslovovať, im kúpele pomáhajú najviac. Používaný pojem „mladí starí“ má dve strany: áno, nerezignovať, ale ani neprispôsobovať sa za každú cenu ideálu mladosti. Lebo ak sa to preženie, už to nie je ani smiešne, skôr smutné.

Lucia Vidovićová: Aj feminizmus bol dlhé roky slepý, nevidel staré ženy. Existuje dvojitý štandard: na jednej strane sú krémy pre ženy drahšie ako tie pre mužov, na strane druhej muži umierajú skôr. Zdravotná nerovnosť je obrovitánska. Už len to, ak človek vyštudoval vysokú školu, spôsobí, že žije o osem rokov dlhšie. Zabíja aj sociálna vylúčenosť, toto je téma, ktorej sa musíme v budúcnosti venovať viac. 

Libuša Jarovcjáková: Zatiaľ nie som tým, čím chcem byť, a som aj nie som tomu rada. Považujem flexibilitu a nové pohľady za dôležité, vrátane spochybňovanie seba. Vždy ma príjemne prekvapí, keď na dokument o mojej tvorbe prídu sedemnásťroční aj sedemdesiatroční a všetci kladú otázky. 

Lucia Vidovićová: O starnutí sa hovorí ako o slobode od... a o slobode k..., o možnosti byť sama sebou. Výskumy hovoria aj to, že najšťastnejšie sú vdovy, zrazu môžu byť tým, kým chceli byť a nemohli. Vo vyššom veku si už vieme lepšie chrániť hranice, sme opatrnejšie voči tomu, komu sa rozdávame a prečo. Aj čas ma vyššiu hodnotu. 

Etela Farkašová: Vidím na dýchaní, keď sa mi darí písať. Občas sa pýtam samej seba: čím zabíjaš svoj čas? V tomto si rok žila? Niekedy mi pri pochybnostiach pomáha recepcia od čitateľov, spôsob, akým moje slová prijímajú. Keď mi niekto povie, že mu môj text čosi dal, uverím, že to nebolo zlé. A inokedy si hovorím: á, nebuď taká optimistka. Ale za tie chvíle, keď to zaiskrí, je človek vždy vďačný.

Lucia Vidovićová: Na téme starnutia pracujem od svojich dvadsiatich piatich rokov, po tých rokoch si myslím, že odpovede, ktoré neúnavne propagujeme, už musia byť verejne známe, a vždy ma prekvapí, že nie, že často musíme začínať od nuly. 

Ilustračné fotografie pochádzajú z medzinárodnej výstavy Grey Gold: Dotyk, autorkami diel sú aktívne umelkyne staršie ako 65 rokov. Výstavu môžete vidieť v Mirbachovom paláci do 17. mája 2026.