Doc. MUDr. Stanislav ŠUTOVSKÝ, PhD., I. neurologická klinika LF UK a UN Bratislava: – Potrebujeme budovať „dementia friendly“ spoločnosť.

Liečebný pedagóg Lukáš Behul: – Demencie a alzheimer, to je pre mňa investigatívna robota. Každého z klientov musíte poznať, hľadať v jeho minulosti, lebo on žije v spomienkach, funguje na staropamäti, a je často inde, v inom priestore, aj v inom čase. Potrebujem sa rozprávať aj s jeho rodinou, objavovať, čo mal ten človek rád, čo formovalo jeho osobnosť a jeho život, lebo tým sa často vysvetlí aj to, prečo sa teraz správa tak, ako sa správa. Je to veľmi zaujímavá práca.

Dvadsiaty prvý september, medzinárodný deň Alzheimerovej choroby. Vo štvrtok a v piatok si v Bratislave na konferencii, ktorú pripravilo Centrum Memory, odovzdávali skúsenosti profesionáli, ktorí sa starajú o tých, o ktorých sa už rodiny nedokážu postarať. Thesi Zak prišla z Viedne predstaviť motogeragogiku. Metódu, s ktorou pracuje, nazýva „pohyblivé mosty“, a veľmi rada vidí v jej názve namiesto všetkých „o“ smajlíky. Lebo pohyb a humor, to je to, o čo v nej ide. Zapojiť všetky zmysly a aktivizovať tých, ktorí už akoby rezignovali na vnímanie tohto sveta.

Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Speváčka a komička Rudy Simone napísala päť kníh o Aspergerovom syndróme. Pretože vie z vlastných skúseností, aké náročné je žiť na autistickom spektre, hoci „len“ ako vysokofunkčný asperger, chce pomáhať aj iným aspergerom nájsť ich vlastnú cestu životom, jedinečnú práve vďaka tejto diagnóze. V svojej najnovšej knihe mapuje skúsenosti viacerých žien s AS a podáva súhrn rád pre ne aj pre rodičov detských aspergeriek.

Karyl McBride: – Ak vás vaša matka od malička „učila“, že nie ste dosť dobrá, mali ste zrejme narcistickú matku. Túto knihu som napísala aj pre vás, aby ste sa mohli uzdraviť. Nie je to cesta hnevu, zlosti alebo nenávisti, je to cesta porozumenia. Som presvedčená, že nemá zmysel robiť z nikoho vinníka ani obeť. Za svoje životy a pocity sme zodpovední my sami. Aj moja matka sa snažila chápať, že to nie je kniha o vine, ale o uzdravení.

Existuje také cvičenie: predstaviť si, ako niekto na našom pohrebe prednáša smútočnú reč. Chcel by som počuť, že som bol dobrý riaditeľ nemocnice? Alebo radšej to, že som bol dobrý otec? Aj dobrý kamarát? A možno aj to, že som bol športovec? A potom sa treba pýtať, čo som pre to v ten deň urobil.

Autor románov Sofiina voľba a Priznanie Nata Turnera americký spisovateľ William Styron roku 1990 vydal popis vlastného zápasu s depresiou pod názvom Viditeľná temnota. O 25 rokov neskôr vyšla kniha na podobnú tému od človeka, ktorý sa tiež živí slovom. Líšila sa však tým, že sa jej autor Tobi Katze, populárny vďaka svojim vystúpeniam v žánre slam poetry, pokúsil o vlastnom zvládaní depresie žartovať, i keď, buďme úprimní, s poriadnou dávkou cynizmu.

Pliaga tohto storočia, tak nazval Alzheimerovu chorobu MUDr. Tomáš  Hromádka z Neuroimunologického ústavu, keď uvádzal doobedňajšie prednášky na X. medzinárodnej vedeckej konferencii nazvanej Aktivizácia seniorov a nefarmakologické prístupy k liečbe Alzheimerovej choroby. Konferencia mapovala hlavne nefarmakologické prístupy, pretože dnes, kým ešte nemáme účinnú terapiu, sú nefarmakologické prístupy to, čo funguje.

Zopár stručných poznámok z prednášok o tom, ako nezatvárať oči pred prejavmi sexuality a vyvinúť riešenia dobré pre obe strany; ako zapojiť do terapie klientov muziku; ako sa pri opatrovaní naučiť hovoriť „nie“ a nevyhorieť; a ako spojiť sily samosprávy so sociálnou a zdravotníckou sférou, aby sme sa dokázali dôstojne postarať o našich slabých a chorých.

Nájdete nás na FB