Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.

Lokálpatriot, ten, kto miluje rodný kraj a kto ho propaguje a vyzdvihuje všetkými spôsobmi, akými len môže. Áno, to presne som. Tu som sa narodil, tu som chodil do školy, potom som síce pár rokov študoval na vysokej škole, ale vrátil som sa do rodného mesta, aby som po celý život učil na základnej a strednej škole. Odtiaľto čerpám inšpiráciu pri maľovaní, zavriem oči a vidím tento kraj, jeho rieku a kostolné veže, tieto domy a ich dvory a strechy, týchto ľudí a ich dávnovekú morálku, ich upokojujúcu krásu a silu.

Editka rok po tom, ako si od doktora v prsníkovej poradni vypočula: Toto sa mi nepáči – operácia, chemoterapia ani rádioterapia vás neminie.

Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.

Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.

Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.

Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Niektorí ľudia sú mŕtvi v tridsiatke, ešte síce odkráčajú nejakých tých tridsať rokov a potom ich zahrabú, ale oni to už majú aj tak dávno všetko za sebou. A na druhej strane existujú ľudia, ktorí sú schopní začať robiť niečo nové v šesťdesiatke, v sedemdesiatke. Mark Dzirasa

Nájdete nás na FB