Prvé signály, že sa niečo deje, sme zaregistrovali okolo maminej osemdesiatky. Dovtedy bola vitálna, starala sa sama o dom na dedine, o záhradu, mala psa, mačku a sliepky. Pripravili sme jej peknú oslavu osemdesiatych narodenín, viezol som ju v aute, tešila sa, zaujímalo ju, kto všetko tam bude, a zrazu si spomenula na svoju babku, ktorá ju opatrovala, keď bola malá: „A bude tam aj moja starenka?“ Vedel som, že je zle, starenku sme pochovali pred dvadsiatimi rokmi.
Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.
Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.
Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.
Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.
Editka rok po tom, ako si od doktora v prsníkovej poradni vypočula: Toto sa mi nepáči – operácia, chemoterapia ani rádioterapia vás neminie.
Ako dieťa som bol stale chorý, tenučký, taká kostrička potiahnutá kožou. V tých časoch lekári experimentálne skúšali streptomycin, veľa detí po ňom ohluchlo. Ja som prišiel o sluch pravdepodobne ako štvorročný. Moji rodičia si, žiaľ, nevšímali, že sa neotočím, keď na mňa zavolajú; mali vlastné problémy, ktoré obaja riešili tým najmenej vhodným spôsobom, alkoholom.
Daniel Hevier: Kríza je organická súčasť každého príbehu, je zabudovaná v našich životoch ako neoddeliteľná súčasť našej skúsenosti. Keď sa k nej postavíme kreatívne, vždy nás niekam posunie.
Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.
V päťdesiatke nie je ľahké nájsť si nové zamestnanie. No ja som ani nechcela byť znovu zamestnaná. Hoci som s podnikaním nemala žiadne skúsenosti, rozhodla som sa, že to skúsim, postavila som si laický podnikateľský plán a začala robiť to, čo mám rada – šiť bábiky.
