Povedala ona: Radšej zábery fotím, ako by som nimi mala byť.
Povedali o nej: Múza, modelka a fotografka. Vďaka svojej mimoriadnej kráse, odvahe a vzácnemu talentu prenikla do parížskej umeleckej scény dvadsiatych rokov, v ktorej dominovali muži.

Táto krátka fotoreportáž je po prvé, správa o zaujímavých kurzoch pre seniorov, ktoré sa už konali, po druhé, informácia o ich organizátoroch – a zároveň pozvánka do priestorov Slovenskej národnej galérie v Bratislave, to pre tých, ktorí v tejto reprezentatívnej budove ešte neboli a podliehajú dojmu, že sa tam nič nedeje a že na stenách visí „primálo obrazov“.

Zrelý talent, ktorý sa začal naplno realizovať až v šiestom desaťročí života umelkyne, sa od výstavy k výstave čoraz viac „vynára z hmly“.  Vynáranie z hmiel, taký názov dala Helena Sumbalová najnovšej výstave svojich obrazov v CT Gallery na Panskej 17 v Bratislave. Ak ste nestihli včerajšiu vernisáž, máte čas do 27. apríla, galéria je otvorená každý deň okrem pondelka v čase od 13. do 18. hodiny.

Na vernisáž výstavy obrazov Petra Pollága som sa nedostala. Nemusíš ľutovať, povedala kamarátka, bolo tam tak veľa ľudí, že sa k obrazom takmer nedalo prebojovať, treba ísť znovu. Program ako stvorený na veľkonočný pondelok, prialo nám dokonca aj počasie. Posielam ďalej zopár poznámok a zopár záberov. Ak ste ešte nevideli nového Pollága v Danubiane, bežte, nezabudnuteľný je, výstava bude otvorená do 10. júna 2018.

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Jeho prvé výstavy doma aj vo vysnívanom Paríži skončili fiaskom. Ľudia dlho nechápali silu tohto nevšedného talentu. Až Hemingway pritiahol pozornosť milovníkov umenia na originálneho umelca, ktorý preferoval intenzívne farby a jednoduché tvary – keď mu ako prvý zaplatil za obraz Farma v tom čase obrovskú sumu 5000 frankov. A teraz máme možnosť vidieť Miróa po prvý raz aj na Slovensku. Druhého júla bola slávnostne otvorená výstava jeho obrazov v jednom z najmladších európskych múzeí moderného umenia Danubiana, v jedinečnej galérii pri Dunaji a v blízkosti hranice troch štátov - Slovenska, Rakúska a Maďarska.

Povedali o nej: Inštinktívne hľadá krásu, dokonalosť a silu, pričom odmieta všetko nedokonalé, disharmonické a slabé.
Povedala ona: Rýdze umenie - a o také sa väčšina umelcov vždy snažila – postráda zodpovednosť.

Fotografia v životnej veľkosti, otec, mama a dve dospievajúce deti tancujú balkánsky ľudový tanec, ktorým kedysi oslavovali víťazstvo Titovi partizáni; ruky prekrížené a spojené, znak jednoty všetkých štátov, z ktorých po vojne vznikla Juhoslávia. Záber z rodinného albumu uvádza výstavu Bratstvo a jednota, ktorú nedávno otvorili v GMB v Mirbachovom paláci. Jej autorka, srbská fotografka Olja Triaška Štefanović (na titulnej fotografii vľavo) ňou mapuje krvavý rozpad Titovej Juhoslávie.

Počas koronavírusovej karantény som sa na tri mesiace nasťahovala k mame; bála sa nákazy a že už ma nikdy neuvidí, tak som šla za ňou a uviazla som tam. Mama má takmer osemdesiat rokov, doteraz bola relatívne v poriadku, ale po operácii kĺbu sa jej  zdravie zhoršilo. Síce tvrdí, že sa dokáže o seba postarať, a väčšinou aj áno, ale niekedy je z ničoho-nič bezradná, vypne, netuší, kde sa nachádza, no po chvíli sa vráti a v pohode funguje, len sa už horšie pohybuje.

Šokujúco úprimná biografia kontroverznej filmovej legendy bola vo Francúzsku zaradená medzi najlepšie knihy roka.

Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej ste mohli vidieť na výstave v Medenej ulici v Bratislave. Aktuálne ich nájdete (a môžete kúpiť) aj na facebookovej stránke autorky Helena Sumbalová Art.

Mne maľovanie dáva pokoj, to považujem za najviac. Ticho je, rozmýšľaš o obraze, tešíš sa s ním. 

Málokto vie, že prvá fotografia Bratislavy, kalotypická snímka Kapucínskej ulice, vznikla už roku 1839. V archívoch a súkromných zbierkach sa nachádza množstvo dagerotypií, vizitiek a kabinetiek, portrétov i záberov mesta, ktoré majú nenahraditeľnú historickú, dokumentárnu i umeleckú hodnotu. Kto boli ich autori? V akých podmienkach pracovali, kde vznikali ich malé fotoskvosty?

Povedali o nej: Fotoaparát bol pre ňu nástroj na to, aby sa stretávala, komunikovala a smiala s ľuďmi. Povedala ona: Nemám vlastný štýl, môj štýl je štýl ľudí, ktorých fotografujem.

Povedali o nej: Etablovala sa ako medzinárodná hviezda ženskej erotickej fotografie. Povedala ona: Moja práca je výsledkom vyčerpávajúceho hľadania dobrého záberu - a šťastnej náhody.

Povedali o nej: Vytvorila nadčasovú metaforu pre ľudské nešťastie. Povedala ona: Nech už fotím čokoľvek, neovplyvňujem a neinscenujem. Pokúšam sa brať ohľad na okolie a dať fotografii súvislosť.

Povedali o nej: Fotografiami píše svoj denník. Povedala ona: V každej etape môjho života som zažila nejakú traumu. Prežívam vďaka tomu, že to všetko zaznamenávam.

Povedali o nej: Je to majsterka inštinktu. Povedala ona: Mám foťák a robím ním obrázky, to je všetko.

Povedali o nej: Ona prinúti stránky (časopisu) spievať! Povedala ona: Ak ťa moje fotografie niečím zaujali, tak preto, lebo som sa nebála zaľúbiť do tých ľudí.

Povedali o nej: Patrí medzi predstaviteľov modernej avantgardy, ktorí sa zapísali do dejín slovenskej i svetovej fotografie. Povedala ona: Celý život bola fotografia mojou veľkou láskou. Je to umenie, ktorému verím. Jediná snímka povie viac ako množstvo slov. Tak som s tým spojená, že dnes už ani neviem myslieť ináč, ako cez zábery fotoaparátu.

Tak som si urobila radosť a strávila som jeden deň na Dolnozemskom jarmoku. Striedavo ho organizujú Slováci, ktorí žijú v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine, teraz sa konal na Slovensku, v Starej tržnici v Bratislave. Nevedela som, čo skôr fotiť, zoznámila som sa s príjemnými ľudmi, objednala si obraz od maliarky z Kovačice, získala originálny recept na herovke - a nápad na knihu o kovačických maliaroch.

„Umelcov kedysi pokladali ich súčasníci za ľudí obdarených vnuknutím, za prostredníkov medzi nebom a zemou. Umenie samotné nebolo ničím iným len zjavením božskej energie. Umelci prinášali ideály, dali podobu božstvám svetových náboženstiev, zachovali nám portréty osobností a zaznamenali dôležité dejinné udalosti.“

Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky.

Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Najradšej maľujem krajinu snov. Tam je krásne: sú tam šťastné deti, rozosmiate ženy s hrubými žltými vrkočmi, mocní chlapi, ktorí šetria svoje ženy a deti, tam zem rodí a nebo je modré a vietor teplý – to je krajina snov. Každý môj obraz do nej patrí.

Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je i bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť – ako život.

Otec bol na jednej strane hrdý, ako viem pekne maľovať, ale na druhej strane hovoril: Čo vysedávaš, mohol by si ísť prasce pásť, pozametať treba... Aj na hudbu tak reagoval, že čo tu vypiskuješ. Ale ja som chcel. Maľoval som len vtedy, keď som mal čas. Keď sa žito skosí, potom nie je robota až do lámačky. A aj v zime je viac času a pokoj. Hádam preto často maľujem zimu.

Kovačica by mohla byť obyčajná malá dedina v južnej časti Banátu so šesťtisíc päťsto obyvateľmi, širokými ulicami, úrodnými poliami a vahadlovými studňami roztrúsenými na rovine srbskej Vojvodiny – ale nie je. Je to megapolis na mape insitného umenia, jedinečný fenomén, ktorý dal svetu tisícky obrazov od desiatok naivných maliarov. Hoci neštudovali výtvarné umenie, maľujú originálne obrazy, čisté, úprimné, žiariace jasnými farbami a sýtymi emóciami. No a mimoriadne zaujímavé je aj to, že hovoria ľubozvučnou slovenčinou. (Táto stránka je ukážkou z pripravovanej knihy Maľujeme krajinu srdca)

Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.

V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením.

Pokladám sa za obyčajného človeka, ktorý sa teší z malých vecí. Netúžim po ničom, čo je nedosiahnuteľné. Čo nemám, to ani nepotrebujem. Radujem sa všetkému peknému, svojmu životu, ktorý si sám tvorím, pokoju a mieru.

Najviac mi dala Zuzana Chalupová. Bola mi susedkou a prvé moje kroky a záujem o obrazy podnietila ona – navrhla, že by som sa tým mohla baviť, že mám na to dar. Rada pracujem s drevom, chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách.

Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo.

Keď mi je ťažko, pomáha mi sadnúť si za stojan, k plátnu, zobrať do ruky štetec a maľovať. Keby som to nerobila, už by som hádam ani nežila, toľko sily a radosti mi to dáva.

Naša architektúra, kroje, farby, prvky dedinského života, toto prostredie vytvorilo kovačickú naivu. Verím, že pretrvá. Áno, všetko sa vyvíja, takže i ona sa premení, veď v dnešnej podobe nemôže zostať ďalších dvadsať rokov. Každá generácia musí mať svoje témy a svoj spôsob vyjadrenia, aby sme sa nekopírovali.

Dobre prežitý život je, keď je človek zdravý a môže pokázať to najlepšie zo seba, čo vie, to, čo chce, a to, čo môže urobiť. A to nielen pre seba, ale i pre druhých. Nemyslím tým len maľovať, ale aj pomôcť niekomu inému. To je podľa mňa veľký úspech v živote, ak si navzájom vieme pomôcť. To je to, čo by mal človek robiť predovšetkým.

Od začiatku som si zobral do hlavy, že si nájdem vlastnú tému, a tou je moje rodisko, a že si nájdem vlastný rukopis, aby som nelíčil na žiadneho iného maliara.

Pamätám zo školy, že keď som bol druhák, prišiel učiteľ a chcel zistiť, kto z nás je aký. Povedal nám: „Deti, teraz desať minút robte, kto čo chce.“ A ja som zobral ceruzku a začal maľovať. Naiva je také maľovanie, keď každý maľuje tak, ako sám myslí, ako chce a ako vie.

Začala som maľovať s najstaršími maliarmi už originály, nie odkresľovať kópie. Kópia je podľa mňa len mŕtve slovo na papieri. Ja sa snažím o to, aby moje obrazy boli originály.

Každý by mal v živote robiť to, čo má rád a na čo má talent. To je úspech. A či som ho dosiahol ja, to posúdia druhí a ukáže čas. Jeden muž z Nového Sadu si kúpil môj obraz a po rokoch mi hovoril, že po práci oddychuje tak, že naň pozerá a vždy nájde nejaký nový detail. Pre autora veľa znamená, keď jeho dielo upokojuje a dáva pozitívnu energiu.

Keď rastiete pri maliarovi, zapíše sa vám to do duše. Maľovanie je naše rodinné remeslo a ja pokračujem tam, kde skončil môj otec. Mám dve dcéry. Staršia nemaľuje, učí na gymnáziu v Kovačici. Mladšia Nataša mala odmalička okolo seba farbičky a papiere. Posielala som ju von za deťmi, ale ona odmietala, že radšej bude sedieť pri starom otcovi a kresliť. Životom idem odjakživa srdcom. Preto mám srdce aj na obrazoch – u otca je jedno, u mňa dve, u Nataši tri.

Mám rada slnečnice. Keď idem cez polia k mame, zdá sa mi, že svietia, je v nich sila. Často maľujem krajinky a žitá. Mojím obľúbeným motívom je strom s dvoma rôznofarebnými kmeňmi a korunami, ktorý symbolizuje počiatok a koniec.

Maľovala som vždy, keď som mala čas, bez ateliéru, v kuchyni. Môj muž mal veľmi rád výtvarné umenie a podporoval ma, ako mohol.

Verím, že vo vesmíre existuje niečo, čo nás vedie a čo nám diktuje život – rodenie, rast... Každý z nás si v sebe nesie posolstvo, ktoré má vykonať, zavŕšiť. Preto sme dostali talenty, na ktorých máme pracovať a ukázať ich svetu.

Pred viac ako dvesto rokmi odišli na úrodnú zem Vojvodiny desiatky slovenských rodín z Novohradu a Hontu, aby bránili hranice habsburskej ríše proti Turkom a vďaka tomu si mohli v katolíckej krajine udržať svoju evanjelickú vieru. Nikto z nich vtedy netušil, že ich potomkovia jedného dňa Kovačicu neprehliadnuteľne zapíšu na mapu svetového insitného umenia.