Lásku si vyjadrujem v intarziách

Lásku si vyjadrujem v intarziách

Napísala 

Najviac mi dala Zuzana Chalupová. Bola mi susedkou a prvé moje kroky a záujem o obrazy podnietila ona – navrhla, že by som sa tým mohla baviť, že mám na to dar. Rada pracujem s drevom, chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách.

Ako jediná z členov Galérie insitného umenia vytvára Ana Lenhartová (1952) intarzie z rôznofarebných kúskov dyhy. Rodená Kovačičanka, pôvodom z roľníckej rodiny, okrem toho maľuje, vyšíva, tká gobelíny. Členkou Galérie insitného umenia sa stala v roku 2008: "Chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách."

Rodí sa umelkyňa

Pochádzam zo sedliacko-roľníckeho domu. Matka bola krajčírka, vypracúvala kroje pre ženy. Ešte ako dieťaťu mi vždy, keď bolo času, nabalila plátno a bavlnku a hajde, musíš sa učiť. Popri nej som začala vyšívať. V siedmej a ôsmej triede sme mávali technické vyučovanie, kde nám učiteľ prvý raz ukázal, ako sa robia intarzie. Ja som bola medzi najlepšími žiakmi. Keď sme zakončovali základnú školu, povedali nám, aby sme intarziami spracovali ľubovoľný motív. Dovtedy sme robili najmä geometrické tvary. Ja som si rozhútala, že idem skúsiť ľudí. To ma nikto neučil, ale pretože som veľmi pekne kreslila, trúfla som si na to a urobila obraz, ako dievky schádzajú do kostola. Tento prvý obraz mám najradšej a ešte jeden – sú na ňom kone pri studni.

Keď som zakončila základnú školu, nešla som študovať ďalej, neboli peniaze, zostala som doma pracovať. A pretože naša Kovačica je poznatá po maliaroch, maľovala som i ja. No maliarov toľko jesto, že som sa nakoniec rozhodla pre intarzie, ako sme sa to učili v škole. Okrem mňa to nikto nechcel robiť a dnešní mladí o to nemajú záujem, lebo je to strašne namáhavá práca. Načim kúsok po kúsku sekať a na to načim nervy. V dnešnej dobe sa na také nikto nedáva. Áno, myslím si, že ja som z poslednej generácie, ktorá sa takto baví. A ja už som si zvykla, je to moje hobby, hoci mi jeden obraz trvá aj dvadsať dní.

Kovačická insita

Najviac mi dala Zuzana Chalupová. Bola mi susedkou a prvé moje kroky a záujem o obrazy podnietila ona – navrhla, že by som sa tým mohla baviť, že mám na to dar.

Rodina, zázemie

Mama veľmi chcela, aby som venovala intarziám, dosť ma podporovala. Do galérie ma prvý raz prijali v 68. roku. Pár rokov som robila, ale v 74. som sa vydala. Odišla na nejaký čas do Nemecka, medzitým bola práca na roli, tak som obrazy trocha ponechala. S manželom sme mali statok, chovali sme kravy, svine a zrazu prešlo dvadsať rokov, čo som s drevom nepracovala. Manžel bol murár a nezaujímalo ho to, že sa ja niečím bavím, vravel, že jesto druhá robota, ktorá je dôležitá. Pred deviatimi rokmi umrel, a keď som zostala sama, pretože decká nemám, len jednu mačku, povedala som si, že by som sa vrátila k obrazom a že sa skúsim znovu dostať medzi členov galérie.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Najprv si premyslím tému. Zanesiem ju na papier, vypracujem, z papiera prenesiem na furnír, z neho vyrežem detail a potom jeden do druhého vkladám. Musím si premyslieť, ktorú čiastku z akého furníru urobím, každú figúru načim naplánovať. Je to veľmi namáhavá práca, lebo všetky figúry musím trpezlivo vykrajovať.

Ľudia neveria, že furnír nefarbím, kým nevidia, koľko farieb môže mať dyha. Drevo je rôzne, mäkšie, tvrdšie, človek ho musí aj poznať – ktorý je orech, mahagón, jaseň, javor, aj ktorý sa ako krája. Modrý je jaseň, červený je mahagón, orecha je niekoľko druhov – jesto aj celkom biely, aj tmavý.

Čo najradšej zobrazujem

Najčastejšie mám sedliacke témy, prácu na poli, zážitky, staré zvyky, čo sa zachovali, detské hry. Rada robím krajinky – azda preto, že som často chodievala na tú našu roľu kopať.

Čo pre mňa znamená úspech

Som hrdá na to, čo robím. Keď skladám obraz, cítim radosť. Vžijem sa do vkladania, myslím na to, ako som bola malá, chodila na roľu, ako sme žili... Chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách.

Životná filozofia

Zostala som sama, manžel mi umrel, deti nemám. Dni plynú a mňa teší, že sa môžem s furnírom baviť. Keď je mi ťažko, všetko nechám a myslím si, prečo je tento život taký, aký je. V takej chvíli si sadnem, pracujem a na všetko zabudnem.

© Barbora Škovierová, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB