Každý môj obraz je originál

Každý môj obraz je originál

Napísala 

Začala som maľovať s najstaršími maliarmi už originály, nie odkresľovať kópie. Kópia je podľa mňa len mŕtve slovo na papieri. Ja sa snažím o to, aby moje obrazy boli originály.

„Koľko obrazov som namaľovala, neviem presne. Nie málo, nie veľa, za všetky tie roky hádam štyristo,“ – hovorí Katarína Karlečíková – Severínyová (1937). Už ako pätnásťročná maľovala s Martinom Jonášom a s ďalšími z prvej generácie kovačických maliarov. Absolvovala aj krátky kurz maľby a sochárstva v Šumatovačkej škole v Belehrade. Prvú samostatnú výstavu mala v roku 1969, za členku Galérie insitného umenia ju prijali roku 1981.

Rodí sa maliarka

Môj otec bol kušniar, šil aj vyšíval kožuchy, vedel kresliť srdcia, kvety, lístočky. Mal takú tintovú ceruzu, čo sa nasliní a píše. Touto atramentovou ceruzou som kreslila obrázky dievčat, občas aj na biele strany Biblie. Prvú ozajstnú farbičku som dostala od Američanov, hovorili sme tomu Trumanove dary, podľa amerického pezidenta, ktorý nám poslal mlieko, kávu, čokoládu, aj ceruzky. Aj ihlou som „kreslievala“ po mäkkom dreve obloka. Keď som už chodila do školy, učiteľky videli, že viem maľovať, a tak mi kázali kresliť nástenné noviny. Pani učiteľka delila deťom po pol grafitovej ceruzky a ja som dostala celú. To bol môj prvý honorár.

Otec mi urobil hajčovku, hojdala som sa na nej aj pol dňa a rozmýšľala o tom, ako sa stať maliarkou. Rozmýšľala som aj o básničkách, o rozprávkach, vymýšľala som divadelné hry. Divadlo sme aj hrali tu, na hambári, kde sa drží kukurica. Boli sme tri-štyri priateľky, chceli sme hrať divadlo, tak sme najskôr utekali na ulicu nájsť mladšie deti, aby si posadali a pred nimi sme odohrali tú divadelnú hru. Nemali sme televízor ani rádio, sami sme si vymýšľali zábavky.

Kovačická insita

Keď som mala pätnásť rokov, prišli novinári do Kovačice a Martin Jonáš ich poslal aj za mnou. Nechcela som vtedy, aby sa vedelo o mne, rozmýšľala som takto: počkajte, nech sa naučím maľovať, a potom sa bude o mne písať. So staršími maliarmi som začala maľovať originály, nie odkresľovať kópie. Všetci sme si ostrili rozumčeky, aby sme maľovali každý po svojom, čo naozaj cítime. Kópia je podľa mňa len mŕtve slovo na papieri. Ja sa snažím o to, aby moje obrazy boli originály.

Rodina, zázemie

Keď som zakončila strednú ekonomickú školu, začala som robiť v banke. Pán Jonáš mi hovoria: nechajte prácu a poďte maľovať. Bola som ešte mladá, ale vedela som, že v maliarstve niekto má úspech a niekto nie. Rozmyslela som si, že radšej budem mať zamestnanie a dočkám penziu. Teraz mám penziu, mám z čoho žiť. Maľovala som celý život po troške, pre seba a pre radosť. Každý rok som dala jeden obraz do fondu galérie, tam už je sedemsto obrazov, z ktorých robia výstavy. Nemohla som stále maľovať, lebo som chodila do práce, aj dom sme stavali, zem sme obrábali, muž stále v nejakej funkcii, aj dcéru sme dali školovať, študovala v Prahe históriu umenia, ona je isto talentovaná, aj vnučka Kačenka je talentovaná, krásne maľuje, hovorí: babi, ja som to zdedila od teba.

Teraz som na dôchodku a môžem maľovať, koľko chcem. Mám pekný slnečný ateliér na dvore, v zime som najradšej v teplej kuchyni. V remeselníckych rodinách sa kedysi tak robilo, že keď odbijú hodiny dvanástu, je čas klásť misu s obedom na stôl. To mi ostalo, presne na dvanástu nachystám obed, najeme sa, a poobedie mám slobodné, môžem maľovať.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Maľovanie je pre mňa oddych. Začnem a za chvíľu sa vypojím zo všedného sveta. Najťažšie je dať na biele plátno skicu. Potom to už ide. Nápady nosím v sebe dlho. Jeden obraz matky s dieťatkom som nosila pätnásť rokov, kým som ju preniesla na plátno. Videla som ju kedysi, sedela s dieťatkom v náručí pri starej peci, belčov vedľa nej, veľmi pekná maminka, rozvitá. Potom som namaľovala matku ako takú, symbol materstva.

Najradšej maľujem

Spomienky na detstvo, na to, ako sa vtedy žilo a pracovalo. Mám dosť rokov na to, aby som si veľa pamätala a prenášalo to na plátno. Ku každému obrazu rozprávam hosťom v ateliéri rozprávku, čo je na ňom. Toto napríklad je príbeh o konope – ako sa kedysi nahádzalo blato na konope, po dvoch týždňoch sa vymáchalo, zostrojili sa snopky, v ktorých sme sa my deti ako v kolibke hrali. Moja mama mala trlicu, z ktorej vychádzala pazderina, takto sa česalo, takto sa priadlo na kolovrate, takto sa tkalo, a toto je utkaná plachtička, ktorou sa prikrýval žoch plnený slamou, ktorý sme mávali v posteli tak, ako dnes máme mäkký matrac.

Keď prídu školské deti, tým hovorím, že som sa narodila skôr ako kombajn. A pri obraze žatvy im vysvetľujem, ako sa žalo, že otec kosil kosou, mama s kosákom robila snopy, hrabľami sa k hŕbkam zhrabúvalo, napakovalo na voz, ten odviezol žito do mlyna, tam sa zomlelo, dostali sme späť múku a piekli sa koláče.

Čo znamená úspech

Úspech? Oj, o ten sa nesnažím. Ja sa snažím len o to, aby to, čo namaľujem, bolo originálne moje. Nepáči sa mi taký maliar, ktorý stále maľuje jeden obraz len preto, lebo sa predáva. Ak namaľujete zakaždým niečo originálne, to sa nepredá hneď, načim dočkať. Neskomercionalizovala som sa, ale nebanujem.

Životná filozofia

Ten život, ktorý maľujem, bol lepší. Síce bola chudoba, ale ľudia sa viac uctievali navzájom. Dnes sa každý naháňa, aby mal hromadu všetkého, no nemáme na seba čas, ani sa nevypočujeme. Aj tieto hlúpe televízne škatule nás otravujú. Čo z nich máme? Na jednom z prvých obrazov som namaľovala otca, ako večer šil kožuchy a od jeho zhrbeného chrbta sa na bielej stene odrážali čierne tiene. To bola čierno-biela „televízia“ môjho detstva, na ktorú rada spomínam.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB