Nada Koreňová (1964) pochádza z Kovačice. Maľuje vyše dvadsať rokov, najčastejšie zimné motívy, konské záprahy, idylickú Kovačicu pod snehom. Okrem maľovania vo voľnom čase rada reštauruje starý nábytok.
Rodí sa maliarka
Vyrastala som u starých rodičov. Bývali na konci dediny, mali kone, okolo mňa bolo veľa detí... Na gymnáziu som začala kresliť realistické obrázky. Realizmus si však žiada akademické vzdelanie a akademickému prejavu rozumie veľmi málo ľudí. Postupne som prešla k naive – veď žijem v Kovačici, ale predovšetkým preto, že insita dáva veľké možnosti a slobodu. Keď som začala maľovať, kovačickí umelci boli už známi. Veľmi sa mi páčil štýl a farby nebohého Palušku a najmä pani Čížikovej, ku ktorej som odmalička chodila a nevedela sa vynačudovať nad jej obrazmi.
Kovačická naiva
Myslím si, že naša architektúra, kroje, farby, prvky dedinského života, skrátka toto prostredie vytvorilo kovačickú naivu. Verím, že pretrvá. Áno, všetko sa vyvíja, takže i naiva sa premení, veď v dnešnej podobe nemôže zostať ďalších dvadsať rokov. Každá generácia musí mať svoje témy a spôsob vyjadrenia, aby sme sa nekopírovali.
Rodina, zázemie
Keby ma nepovzbudzovali môj nebohý otec a potom muž i syn, asi by som nemaľovala. Otec mi opakoval, aby som robila to, čo ma baví. Muž a syn sú mojimi najväčšími kritikmi. Môžem žiť aj bez kreslenia, poviem krátko. Mala som obdobie, keď som desať rokov nemaľovala. Potom ma oslovil galerista Pavel Babka a posmelil ma do ďalšej tvorby. Až nato som začala intenzívne pracovať a dosiahla pekný úspech.
Čo najradšej maľujem
Najradšej maľujem zimu. Narodila som sa v decembri, preto k nej mám vzťah. Na mojich obrazoch je zima, akú už dnes pomaly ani nepamätám. Sedliacke práce na poli mi nie sú veľmi blízke, radšej maľujem ulice, architektúru, kone. Na niektoré témy načim mať skúsenosť – napríklad vedieť, ako pracovať so svetlom. Pravda je, že robím málo a hanbím sa priznať, že nemám dosť skúseností. Keď maľujem, chcem, aby sa obraz páčil mne. Môj muž však hovorí, že každé dielo má svojho diváka.
Moje prvé obrazy boli, ako sa vraví, s dušou. Tie si merkujem za syna, chcela by som, aby mu zostali. Nebohý Martin Jonáš namaľoval obraz Moja dedina. Je na ňom rad domov a za nimi stromy. Túto jeho ideu som spracovala na svoj spôsob. Urobila som viac radov domov, kostol a psa. To je môj najmilší obraz a nikdy ho nepredám. Má istotne aj dvadsať rokov a dnes visí v Galérii naivného umenia v Kovačici.
Odkiaľ prichádza inšpirácia
Talent je veľmi málo, základ je remeslo, remeslo, remeslo. Maľujem sama pre seba, aby som si dokázala, že v niečom môžem uspieť ponad priemer. Ak sa chceš niečím baviť, tak sa bav, len nech to nie je povrchné. Obyčajne mám na papieri skicu a potom ju prekresľujem. Rada kreslím vtedy, keď chcem sama, nie keď ma tlačí termín výstavy alebo objednávka. Vtedy sa borím s témou a hnevám sa a nemôžem kresliť a potom odídem do izby a preberám staré obrazy, aby som na výstavu odniesla niektorý z nich. Keď sa mi chce maľovať, témy prichádzajú ľahko a nad obrazom môžem stráviť celú noc. Keď maľujem, cítim elán.
Čo znamená úspech
Úspech v živote pre mňa predstavuje moja rodina, môj muž a syn. Úspech v práci? Vďaka maľovaniu som stretla veľa ľudí a videla mnoho miest. Moje obrazy sú po celom svete – a to mi stačí, nič viac. Kreslím preto, aby ľudia videli, aby obrazy išli po výstavách, po galériách. A ak sa niekedy niečo predá – prečo nie, syn dostane vreckové.
Pred tromi či štyrmi rokmi tu bola výstava na tému Cigáni. Týždeň pred výstavou odniesol môj muž obraz do galérie. Bol to obraz zimy, na ňom dom na kraji dediny, kone a koč s červenou kožou. Veľmi sa mi ten obraz podaril – kone i koč na bielom podklade boli krásne. A galerista naň hľadí a hľadí a vraví: „No čo tu jesto cigánsko?“ Očakával asi Cigánku v pestrých sukniach. A môj muž mu hovorí: „Veď Cigáni chovali kone.“ On na to: „Neviem, neviem, či ho zoberiem, ale dobre, už nechaj, keď si ho doniesol.“ Nemám veľkú rodinu, ale na vernisáž som pozvala všetkých príbuzných i kamarátku. Prišli sme na výstavu, prešli ju zhora-zdola, hľadáme môj obraz, hľadáme – nikde ho niet. Bože, hanbila som sa, že moja práca naozaj nebola dobrá, keď ju ani nevystavili s ostatnými! Už som sa zberala domov, ale muž sa nahneval, podišiel ku galeristovi a vraví: „A kde je ten Nadin obraz? Daj, vráť mi ho domov!“ „Ale veď ten je už dávno v Amerike!“ Bukválne prvý, čo sa predal.
Životná filozofia
Vždy vravím: ktovie, načo je to dobré. Okrem, nedajbože, choroby a smrti najbližšieho. To ma naučil otec a to je môj motor.
© text: Barbora Škovierová, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk
Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca
© Foto: Danica JANIAKOVÁ