Peter Gruss (editor)
PERSPEKTIVY STÁRNUTÍ
z pohledu psychologie celoživotního vývoje
Portál, 222 s.
Editor tejto publikácie Peter Gruss je biológ a prezident Inštitútu Maxa Plancka, sám už zrelý šesťdesiatnik. Pokúsil sa na jednom mieste sústrediť odpovede vedy na aktuálne otázky o perspektívach starnúcej populácie. Zoznámime sa s najnovšími výsledkami výskumu vývojovej psychológie, neurobiológie, evolučnej biológie, medicíny, gerontológie, politológie a andragogiky. Obsah tvoria kapitoly venované starnutiu ako oslave rovnováhy medzi pokrokom a dôstojnosťou; plasticite mozgu; dôsledkom zvyšovania priemernej dĺžky života; starnutiu vo svetle evolúcie; modelovým organizmom starnutia; hľadaniu odpovede na otázku, či sú starecké choroby dôsledkom nezdravého spôsobu života alebo vrodených dispozícií; vzdelávaniu po päťdesiatke; histórii a sociálnej relativite starnutia. Zaujímavé sú aj technologické novinky a terapie budúcnosti, kam sa dostal výskum možností zastaviť starnutie, či dokonca tento proces zvrátiť a ľudský organizmus regenerovať. Posledná kapitola má provokujúci názov Politika starnúcej spoločnosti: od generačnej zmluvy ku generačnému konfliktu.
Aj keď je kniha určená skôr odborným záujemcom, študentom a pedagógom, zaujme aj laika, pretože, či chceme alebo nechceme, to, akým spôsobom budeme starnúť a čo nás a naše deti čaká, keď sa všetci dožijeme najvyššieho veku z doteraz žijúcich generácií, sa dotýka každého z nás.
Ukážky z knihy PERSPEKTIVY STÁRNUTÍ:
Nielenže sa zvyšuje priemerná dĺžka života, ale dnešní mladší starí (60 – 80-roční) sú na tom telesne aj psychicky lepšie než ich rovesníci z predchádzajúcich generácií. Dnešní sedemdsiatnici sú rovnako zdatní ako šesťdesiatnici spred 30 rokov. A táto vitalizácia ešte nedosiahla svoj vrchol. Druhú stranu starnutia teda nemusí nevyhnutne sprevádzať úpadok. Poznáme kategórie inteligencie, ktorým sa v starobe darí. Pre lepšiu predstavu – rozlišujeme dve kategórie inteligencie, fluidnú (biologickú, vrodenú, abstraktnú) a kryštalickú (kultúrnu, konkrétnu). Fluidná inteligencia, ktorá zaisťuje prijímanie a spracovanie informácií, vykazuje skoro známky starnutia. Naopak kryštalická inteligencia, ktorá zahrňuje získané poznatky a skúsenosti, reč, profesijné vedomosti a sociálnu inteligenciu, zostáva dlho funkčná a do istej miery sa stále rozvíja. Fluidná inteligencia je potrebná najmä pri učení, práve preto je pre starších dospelých ťažšie rýchle sa naučiť niečo nové. Trvá im to výrazne dlhšie a v naučenom robia aj viac chýb. Starší ľudia však môžu dosahovať lepšie výsledky ako mladí v kategóriách ako sú emocionálna inteligencia a múdrosť, kde sa prejavuje ich výhoda životnej a historickej skúsenosti. Podobnú situáciu sledujeme aj v určitých oblastiach umenia a u vysoko odborných profesionálov. Starší skladatelia, dirigenti a spisovatelia patria často k tým najlepším. Iba keď si profesia vyžaduje telesnú silu alebo neustále učenie sa niečoho nového, predstavuje starnutie a s ním súvisiaca strata fluidnej inteligencie výrazné obmedzenie.
Môžeme sa na starnutie lepšie pripraviť? Ako môžeme efektívnejšie zaobchádzať s tým, čo máme v starobe k dispozícii? Na toto odpovedá teória selektívnej optimalizácie s kompenzáciou. Aby sme si vedeli predstaviť, o čo ide, budeme citovať osemdesiatročného svetoznámeho pianistu Rubinsteina. Na otázku, ako je možné, že i v takom pokročilom veku zostal výborným koncertným pianistom, uviedol tri dôvody: interpretuje iba málo skladieb (príklad selekcie), tieto skladby častejšie cvičí (príklad optimalizácie) a okrem toho využíva veľké kontrasty v rýchlosti hrania tak, aby hra na klavíri vyzerala svižnejšie, než ju v svojom veku dokáže zahrať (príklad kompenzácie).
Čo myslíte, koľko rokov by ste museli mať, aby ste s časom tri hodiny držali svetový rekord v maratónskom behu v danej vekovej skupine? Odpoveď je ohromujúca. Dvaja ľudia zabehli maratón pod tri hodiny ako najlepší v svojej vekovej kategórii: jeden bežec nemal ešte ani desať rokov, druhý je sedemdesiatnik. Športovné aktivity sú dôkazom, že sa vlastná iniciatíva a osobné nasadenie vyplácajú. Pre obrovské rozdiely v kvalite starnutia existujú štyri dôvody: telesné predpoklady a talent, existencia spoločenských štruktúr podporujúcich vysoké výkony, intenzita tréningu a osobné nasadenie – a samozrejme nesmieme zabudnúť ani na šťastie. Musíme teda rozpoznať ovplyvniteľnú oblasť a na tú potom zamerať stratégiu selektívnej optimalizácie a kompenzácie. Nie je to však ľahké, pretože z psychologického hľadiska je veľmi ťažké vybrať si len jeden-dva ciele a s tými ďalšími sa rozlúčiť.
Výskumné závery naznačujú, že nízkokalorická strava môže predĺžiť dĺžku života myší, octomiliek a prípadne aj primátov. Diéta, ktorá vynecháva posledné jedlo dňa, aby bola pred raňajkami 14-hodinová pauza, teda za určitých okolností môže viesť k spomaleniu procesu starnutia aj u ľudí. (Navyše, určite vedie aspoň k redukcii stareckých ochorení ako diabetes, rakovina a ochorenia mozgu.) Cieľom by však malo byť niečo iného: nejde o to žiť viac rokov, ale žiť lepšie počas rokov, ktoré máme k dispozícii.
Na základe rôznych náznakov sa domnievame, že ľudia dnes čoraz viac veria v starobu, ktorá nemusí byť pasívna. Na tieto témy vzniká už aj špecifický humor. Existuje napríklad vtipný obrázok, na ktorom sa láskyplne objíma pár sedemdesiatnikov, jeden z nich sa pýta: Kam dnes pôjdeme – k tebe alebo ku mne? Vtip dokumentuje, že aj starnutie môže byť zaujímavým dobrodružstvom. Hoci sme tomu všetci tak úplne neuverili, inak by tento vtip neexistoval, pretože by sa vytratila jeho podstata.
Knihu Perspektivy stárnutí si môžete objednať na martinus.sk:
