Otec ma v detstve viedol k lúšteniu krížoviek; odoberali sme niekoľko denníkov a časopisov, často som v nich listoval s tužkou v ruke. Bol som malý, keď som sa rozhodol, že budem spisovateľ a prezident. Oboje som si splnil. Už pätnásť rokov som virtuálny prezident Únie priateľov vojenských chemikov, občianskeho združenia bývalých slovenských vojenských špecialistov. Stretávame sa v rôznych mestách vojenských posádok na Slovensku aj v Čechách, ale na odtlačku pečiatky má združenie sídlo vo Veľkom Krtíši; veľmi dobre sa mi na tú adresu pozerá.
Stať sa spisovateľom mi trvalo o čosi dlhšie, musel som toho dosť nažiť, prázdny papier bez myšlienok a skúseností nezaplníš. Napísal som síce kedysi dvesto strán biografií takých dejateľov okresu ako bol Mikszáth či Madách, preložil som knihu o bigbíte, písal som aj veselé historky z vojenskej chemickej praxe, s kolegami sme spracovali históriu chemického vojska, to všetko vyšlo v novinách, ale prvú knihu, takú skutočne voňavú, s poviedkami zo života, tú som napísal až na dôchodku. Manželka mala mať šesťdesiat rokov, rozmýšľal som, aký darček jej k jubileu dám, a napadlo mi zaznamenať náš spoločný príbeh. Potom som pridával aj iné spomienky na mladosť, vrátane chlapského pohľadu na vojenské prostredie, v ktorom som celý život pôsobil. Spomienky nostalgické, aj humorné, a aj tie, ktoré iný môj kamarát nazval „občas erotické aj morbídne“. Príbehy rozprávam skutočnou rečou ľudu, rétorikou podhradia. Moju prvú knihu som nazval Malý chemický dekameron (druhá sa volá Malý chemický dekameron plus). Dekameron kvôli forme, každý príbeh rozprávam v prostredí pandemickej izolácie postupne rodičom, svatovcom, bratom a priateľom, ktorí sú už dávno v nebi. Poviedky v skutočnosti nie sú morbídne, len ich rozprávam obecenstvu, ktoré už nie je medzi nami, najmä to, čo som im nestihol povedať. A nie je to ani erotika, skôr úprimné pohľady na to, ako ľudia milujú. To hlavné, čo vnímam ja, je láska – k manželke, rodine, priateľom, práci, životu, aj celému svetu. Keď som knihu dával manželke, rozplakala sa od dojatia.
Mimochodom, to najlepšie, čo sa vám môže stať, je manželstvo a rodina. Ženil som sa na tú dobu dosť neskoro, bol som plachý, behával som vtedy maratóny a to je osamelá aktivita. Jedného dňa som si povedal: čo ťa nezabije, to ťa posilní, a odvážil som sa osloviť dievča zo susednej ulice, ktoré medzitým vyrástlo do nevšednej krásy. Aj do výšky, oni sú všetci dlhí, všade vyčnievajú, ja som bol tiež vysoký fešáčisko s hustými fúzami, pasovali sme k sebe. Budúca manželka mi síce hovorila, že sa vydávať nechce tak zhurta, no bol som vytrvalý a keď som ju požiadal o ruku, súhlasila. Je moja prvá aj posledná láska. Ľutujem, že kvôli vojenskej profesii som sa nemohol viac venovať deťom, dnes si to vynahrádzam pri vnúčatách, tie sú tou povestnou šľahačkou na torte. Hovorím im: keď budete veľkí, budete si listovať v dedovej knihe a myslieť na to, aké mal veľké bajúzy a ako vám čítal poviedky o živote.
Otec mi umrel, keď som študoval na gymnáziu, preto som šiel na vojenskú vysokú školu. Vybral som si špecializáciu vojenská chémia. Vlastne som ani netušil, čo to je, ten uzavretý vojenský systém, premakaný, rokmi overený, aj keď sa človek občas pýtal, kua, ako toto môže fungovať. Bol som prvý vojak v rodine, otec prišiel o prsty na rukách počas náletu cez vojnu, bratia si vybrali ťažké banícke remeslo, oslobodené od vojenskej služby. Vyrastal som vo veľkej rodine, na život v kolektíve som bol pripravený. Keď som odišiel na prvý, výsluhový dôchodok, cítil som sa na vrchole síl a odborných skúseností, bola by škoda, keby som v najlepšom prestal pracovať. Po pol roku som nastúpil do rezortu obrany, predkladal som do rady vojensko-technického rozvoja ministerstva inovačné projekty za milióny. Desať rokov som cestoval na týždňovky do Bratislavy, až kým nezačali vážne problémy s chrbticou. Bol som tímový hráč, absolútny vorkoholik, užíval som si túto jedinečnú skúsenosť, ale prišiel o zdravie.
O vojakoch sa traduje, že sú „zelené gumy“, ale mnohí majú široký kultúrny záber. Poznal som generála, ktorý ovládal grécke dejiny a mýty ako málokto. Keď som školil vojakov, hovoril som im aj o kultúre, aj o bigbíte. Učil som ich, že potrebujú témy, v ktorých sa vyznajú a s ktorými sa budú môcť zapojiť do komunikácie. Keď sa niečomu venuješ, máš políčko navyše a zaujmeš. Kolegovia kupovali na MDŽ kolegyniam kvety, ja som daroval vlastnoručne nazbieraný a mnou zavarený šípkový lekvár. To je darček, na ktorý žiadna z nich nezabudla.
V písaní som samouk, nedodržiavam žiadne pravidlá, keďže ich nepoznám. Sprvu som písal krátke vety, dvojslovné, postupne sa ich učím spájať. Navštevujem literárny klub, ktorý v Lučenci vedie Hana Košková, spisovateľka a poetka, prekladateľka z bulharčiny a ukrajinčiny, má osemdesiatdva rokov, je úžasná, inšpirujúca. V prvej knihe som urobil veľa chýb, napríklad som stoosem krát použil slovo neskutočný – čo už, človek sa učí tým, že niečo robí. V tretej knihe som sa k textu niekoľkokrát vrátil, aby som vylúčil opakovanie slov.
Za najkrajšie na tvorbe považujem dve etapy: prvú, keď sa stretávam a rozprávam s ľuďmi, hovorí sa jej oral history. A poslednú, keď dostávam spätnú väzbu. Na vlaňajšom Baníckom dni si knihu kúpil jeden banícky inžinier, na druhý deň ma vyhľadal a kúpil ďalšie tri, pre svoje dcéry, ktoré už nežijú v Krtíši, aby mali pamiatku na kraj, v ktorom vyrastali. Dal som knihu sesternici na pohrebe jej otca, neskôr mi povedala, že jej pomohla preniesť sa cez bôľ, že sa napriek smútku pri čítaní smiala. Požičal som knihu jednému psíčkarovi, vrátil ju s tým, že ju čítali desiati. Vtedy som šťastný, keď to, čo napíšem, ľudia čítajú. To je dôležitejšie, ako akékoľvek peniaze. A z takéhoto písania sa u nás aj tak nedá vyžiť. I keď toto ma už ako dôchodcu netrápi.
Pamätám si veľa, hlavne z dávnejšej minulosti. Niektoré veci si pamätám do detailov: čo sme na ktorom stretnutí chemikov jedli, aké vtákoviny sme hovorili a robili, čo mal kto oblečené. Kolegov tým udivujem, preto ma jeden z nich vyzval, aby som to, čo hovorím, aj zapisoval. Problémy s krátkodobou pamäťou síce mám, ako všetci rovesníci, ale poznám techniky, ktoré pomáhajú. Písanie samotné mi netrvá dlho. Prvú knihu som dal dohromady za dva mesiace počas pandémie. Bola karanténa, nikam som nechodil, urobil som si plán pre sto poviedok, každé ráno o ôsmej som začínal písať, to už muselo byť upratané, aj riad po raňajkách umytý. Žena bola v práci, pracuje v nemocnici, písal som tajne, niečo v aute na parkovisku, niečo v čakárni u lekára. Párkrát som sa zdekoval aj po obede, že si idem pospať, a písal som, musel, mal som harmonogram. Najskôr píšem rukou na papier, kostrbaté texty, potom druhú verziu do počítača. Začal som krátkymi vetami, rýchlo, už pri prvej knihe som zistil, aké to je, keď sa slová pýtajú na svet samé. Niekedy si príbeh v polosne predsnívam, potom sa už rozbehne sám. Čo sa týka pravdy, snažím sa zaznamenať to, čo mi hovorili ľudia, ale aj oni niečo prikrášlia, niečo zamlčia, a niekedy tam vložím aj čosi vlastné, aby bol príbeh pôsobivejší. V prvej knihe je zo sto príbehov jeden vymyslený, v druhej šesť.
Za tri roky pandémie som napísal tri knihy. V (zatiaľ) posledných „povedačkách“ je ukrytých minimálne dvesto ľudí, mnohí už nežijú, je to taký môj súkromný pamätník, ktorý som im postavil. Prostriedky na jej vydanie sme získali pomocou growfundingovej kampane. Ja som sa sprvu hanbil žiadať podporu, pomohol mi „novohradský guru“ Mišo Šesták, vydavateľ Zborníka priateľov histórie Novohradu (môžete nám ich všetci závidieť, aj Miša, aj zborník), on má v tomto prax. Zbierka bola výnimočne úspešná, podporilo nás sedemdesiatšesť ľudí zo štyroch krajín. Moji kolegovia chemici, rodina, známi, ale aj neznámi ľudia s veľkokrtíšskou genetickou výbavou, roztratení po celom Slovensku. Časť nákladu som vďaka tomu mohol venovať knižniciam a školám. V okresných novinách Pokrok o knihe písali ako o „diplomovej práci zo života“. Pokrstili sme ju orechovicou z orecha, ktorý si pamätá začiatky výstavby okresného mestečka. Nostalgickú atmosféru krstu doplnilo premietanie historických fotografií, veď kto dnes už vie, kde sa nachádzalo Údolie lásky, Cigánsky potok, kde kedysi stál Zelovoc či záchytka.
Kamarát sa ma pýta: A ešte ťa to písanie drží? On to považuje za moju roztopaš. Áno, drží, práve som objavil novú neprešliapanú cestičku, pustil som sa do mapovania života hudobníkov z nášho okresu. Zatiaľ som sa rozprával s dvanástimi z nich, ďakovali mi, považujú za česť, že som ich oslovil. Nie som odborník, len zbieram spomienky a fakty, fotografie, grafy. Pochytal som staré nitky kontaktov na ľudí, ktorí tu pôsobili, z nášho okresu pochádza Ján Lauko a Braňo Hronec, nie každý vie, že svoj orchester mal aj Braňov brat Vlado, máme dvoch Zlatých slávikov Petra Cmoríka a Boba Kantora z Teamu, konali sa tu regionálne hudobné festivaly Banícky kahanec a Zlatý erb mesta Modrý Kameň, jeden ročník vyhral mladý talentovaný Paľo Habera. Pátrať po faktoch z minulosti je ako detektívka. Vďaka tomu som sa dostal aj na koncert metalovej skupiny, zoznámil sa s punkom. Keď sa človek ponára do témy, dostáva sa hlbšie a hlbšie.
Cez pandémiu som sa akosi premotal, ale nakoniec ma covid aj tak dostal. Zostal som z neho v útlme, umrelo mi veľa priateľov, dopadla na mňa depresia z konfliktu na Ukrajine, zhoršili sa zdravotné problémy s chrbticou, no novou témou som otvoril takú životodarnú komnatu, že sa nadšenie hudobníkov prenieslo aj na mňa. Možno jedného dňa spracujem aj diskotékovú scénu, to bývalo kedysi veľké hnutie. Mám niekoľko poviedok do druhých veľkokrtíšskych povedačiek, zatiaľ čakajú v zálohe. A možno napíšem aj históriu stretnutí vojenských chemikov, len si nechcem naraz vziať priveľké sústo. Teraz akože chalupárčim, bol som poverený výchovou psov (môj medzitým umrel) a aktuálne aj vnučiek s papagájom, zároveň s priateľmi pracujem v prospech vojenskej komunity. Čo sa týka politického vývoja, nechápem, koľko zloby sa zrazu objavilo medzi ľuďmi. Mám priateľov na oboch stranách fronty, takých aj takých, je smutné vidieť, ako sa bijú za svoj názor. Veď si to, čo sa deje, odserie takmer každý človek znížením životnej úrovne – pravda, okrem tých, ktorí na konfliktoch zarobia.
Takto akosi to vidím ja.
x x x x x
Ladislav Nagy, vojenský chemik vo výslužbe. Gymnázium absolvoval vo Veľkom Krtíši, malom baníckom mestečku na juhu Slovenska, kde dnes žije, neskôr študoval odbor vojenská chémia na Vysokej vojenskej škole vo Vyškove. V armáde pôsobil 40 rokov vo viacerých posádkach v Čechách aj na Slovensku, z toho desať rokov pracoval ako civil v rezorte obrany. Je ženatý, má dve deti a dve vnúčatá. Fandí športu, behával maratóny, organizoval plavecké súťaže. Je štatutárom Únie priateľov vojenských chemikov, občianskeho združenia bývalých chemických špecialistov z oboch strán rieky Moravy. Okrem toho, ako sám hovorí, „rád rozpráva, rozpráva, rozpráva“, preto začal počas covidovej pandémie zaznamenávať svoje spomienky na ľudí, ktorí sú mu blízki, na rodný kraj i vojenskú službu. Napísal zatiaľ tri knihy: Malý chemický dekameron (nedostupná), Malý chemický dekameron plus a Prvé veľkokrtíšske povedačky.
E-mailová adresa, na ktorej si môžete objednať knihy Ladislava Nagya: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Titulné foto: Július Kniesner
