Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo.

Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky.

Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

Kovačica by mohla byť obyčajná malá dedina v južnej časti Banátu so šesťtisíc päťsto obyvateľmi, širokými ulicami, úrodnými poliami a vahadlovými studňami roztrúsenými na rovine srbskej Vojvodiny – ale nie je. Je to megapolis na mape insitného umenia, jedinečný fenomén, ktorý dal svetu tisícky obrazov od desiatok naivných maliarov. Hoci neštudovali výtvarné umenie, maľujú originálne obrazy, čisté, úprimné, žiariace jasnými farbami a sýtymi emóciami. No a mimoriadne zaujímavé je aj to, že hovoria ľubozvučnou slovenčinou. (Táto stránka je ukážkou z pripravovanej knihy Maľujeme krajinu srdca)

Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je i bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť – ako život.

Tak som si urobila radosť a strávila som jeden deň na Dolnozemskom jarmoku. Striedavo ho organizujú Slováci, ktorí žijú v Maďarsku, Rumunsku a Vojvodine, teraz sa konal na Slovensku, v Starej tržnici v Bratislave. Nevedela som, čo skôr fotiť, zoznámila som sa s príjemnými ľudmi, objednala si obraz od maliarky z Kovačice, získala originálny recept na herovke - a nápad na knihu o kovačických maliaroch.

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.

Mám rada slnečnice. Keď idem cez polia k mame, zdá sa mi, že svietia, je v nich sila. Často maľujem krajinky a žitá. Mojím obľúbeným motívom je strom s dvoma rôznofarebnými kmeňmi a korunami, ktorý symbolizuje počiatok a koniec.

Keď rastiete pri maliarovi, zapíše sa vám to do duše. Maľovanie je naše rodinné remeslo a ja pokračujem tam, kde skončil môj otec. Mám dve dcéry. Staršia nemaľuje, učí na gymnáziu v Kovačici. Mladšia Nataša mala odmalička okolo seba farbičky a papiere. Posielala som ju von za deťmi, ale ona odmietala, že radšej bude sedieť pri starom otcovi a kresliť. Životom idem odjakživa srdcom. Preto mám srdce aj na obrazoch – u otca je jedno, u mňa dve, u Nataši tri.

Nájdete nás na FB