Kovačica by mohla byť obyčajná malá dedina v južnej časti Banátu so šesťtisíc päťsto obyvateľmi, širokými ulicami, úrodnými poliami a vahadlovými studňami roztrúsenými na rovine srbskej Vojvodiny – ale nie je. Je to megapolis na mape insitného umenia, jedinečný fenomén, ktorý dal svetu tisícky obrazov od desiatok naivných maliarov. Hoci neštudovali výtvarné umenie, maľujú originálne obrazy, čisté, úprimné, žiariace jasnými farbami a sýtymi emóciami. No a mimoriadne zaujímavé je aj to, že hovoria ľubozvučnou slovenčinou. (Táto stránka je ukážkou z pripravovanej knihy Maľujeme krajinu srdca)
Pred viac ako dvesto rokmi odišli na úrodnú zem Vojvodiny desiatky slovenských rodín z Novohradu a Hontu, aby bránili hranice habsburskej ríše proti Turkom a vďaka tomu si mohli v katolíckej krajine udržať svoju evanjelickú vieru. Nikto z nich vtedy netušil, že ich potomkovia jedného dňa Kovačicu neprehliadnuteľne zapíšu na mapu svetového insitného umenia.
Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.
Od začiatku som si zobral do hlavy, že si nájdem vlastnú tému, a tou je moje rodisko, a že si nájdem vlastný rukopis, aby som nelíčil na žiadneho iného maliara.
Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je i bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť – ako život.
Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.
Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky.
Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo.
Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.
Každý by mal v živote robiť to, čo má rád a na čo má talent. To je úspech. A či som ho dosiahol ja, to posúdia druhí a ukáže čas. Jeden muž z Nového Sadu si kúpil môj obraz a po rokoch mi hovoril, že po práci oddychuje tak, že naň pozerá a vždy nájde nejaký nový detail. Pre autora veľa znamená, keď jeho dielo upokojuje a dáva pozitívnu energiu.
