Aby ostalo zaznamenané

Aby ostalo zaznamenané

Napísala 

Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.

Ján Žolnaj (1953) nedávno dokončil sériu pastelov na tému dvanástich slovenských ľudových piesní. Je presvedčený, že zmyslom insitnej tvorby je maľovať, aby ostalo zaznamenané to, čo sa už z dedinského života vytráca: „Aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.“

Rodí sa maliar

S obrazmi, ktoré ma zasiahli do srdca, som sa po prvýkrát stretol roku 1968, keď som videl výstavu van Goghových diel. To ma akosi pomklo k maľovaniu. Ako sa život ťahal ďalej, navštevoval som maliarske kurzy, kde som sa učil aj techniku, ako natiahnuť plátno na rám, ako zabrániť tomu, aby popukali nanesené farby, skrátka celé to technologické know-how. Lebo viac vás aj tak nikto nemôže naučiť, maľovanie vo vás buď je, alebo nie je.

Vážnejšie som sa začal maľovaniu venovať až posledných dvadsať rokov. Postupne vo mne čosi dozrelo a začal som sa približoval k štýlu, ktorý bol viac kovačickou ako srbskou naivou. Obaja s manželkou pochádzame z Kovačice, každý rok sme chodievali na výstavu tunajšej insity Kovačický október, vyplavovali sa mi spomienky z detstva – a zrazu som zistil, že maľujem kovačickú naivu. Isto niečo bolo vo mne, čo čakalo na naštartovanie. Niekto píše báseň, aby sa vyjadril, niekto zaspieva, ja takto kreslím.

Občas počujeme aj také názory, že naivné umenie je umenie amatérov. No je veľký rozdiel medzi amatérskym umením a naivným umením. Amatéri by sa chceli vyrovnať vrcholným maliarskym dielam, zatiaľ čo naiva sa baví dedinou, folklórom, maľuje to, čo žije.

Dosť ma trápi, ako rýchle postupuje asimilácia. Aj keď slovenská menšina v Srbsku nemá problémy, existujú tu slovenské školy i podpora kultúry, no asimilácia nás oberá o veľa. Nie je národnostná, ale globálna záležitosť. Nikto to zámerne nechce, samé to tak ide. Globalizačné tlaky počínali pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi a keď sa proti tomu vtedy nikto nepostavil, došlo to už ďaleko a naše deti a naši vnuci pocítia veľkú stratu. Preto zaznamenávam stopy folklóru, kroje, remeslá, zvyky, aj obyčajné roboty, kosenie, oberačku, vyberanie zemiakov... Kreslím to, na čo sa rozpamätávam, to, čo považujem za vzácne.

Rodina, zázemie

Maľujem od roku 1974, kedy som ako vojak z povolania pracoval v Bielej Crkve. Na dôchodok sme sa presťahovali z Belehradu do Kovačice, do domu ženiných rodičov. Dcéry pracovali v hlavnom meste, mama tu žila sama, bolo to potrebné a dobré rozhodnutie. 

Byť zdravý, to je najdôležitejšie. Aj rodina aby bola zdravá. Všakovak ľudia vravia, že aj peniaze treba ku šťastiu, aj to a to, ale keď nemáte zdravie, je zle. A veľkou životnou hodnotou je láska. Ak nemáte lásku, život je prázdny, veľmi.

Keď mi je ťažko, pomáha mi muzika. Čím mi je ťažšie, tým hlasnejšie ju púšťam. Hudbu počúvam aj pri maľovaní. Aj tance rád maľujem. My sme možno posledná generácia, ktorá ešte v kovačickom dome kultúry zažila živú slovenskú ľudovú muziku.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Kreslím vtedy, keď pocítim, že mi je ten čas a keď mám tvorivú náladu. Idey mi prichádzajú ľahko, aj témy mám stále, témy čakajú ako tekvičky, kým ich spravím. Veľa ráz aj skoro ráno vstanem a kreslím. A veľa ráz aj dva týždne prejdú a nenakreslím nič. Nikto ma nenúti, nemám prítisok, že misíš. Nemusím, chcem.

Najradšej maľujem

Kreslím to, čo je môj cieľ: aby som nechal mladej generácii to, čo nevidela, nezažila. My sa všetci pominieme, ale obrazy ostanú. Podľa mňa ak obraz nenesie posolstvo, nie je to obraz. Ale vidím, že dnes by už pomaly ku každému obrazu mal ísť vysvetľujúci text, lebo ľudia prestávajú rozumieť tomu, čo je tam namaľované. Ja si ešte pamätám, ako sa kedysi na Temeši močilo konope, aj plátno ako sa tkalo. Nie som ani taký starý, aby som si pamätal veľa, ani taký mladý, aby som si pamätal málo.

Čo znamená úspech

Pre každého človeka je úspech dôležitý. Človek sa dobre cíti, keď je jeho práca cenená, keď získa diplom, keď sa jeho obraz niekomu páči, keď si ho niekto kúpi. Za životný úspech považujem to, ak môžete viesť dobrý život tak, aby ste mohli uživiť rodinu. Nepotrebujeme toho veľa, aby sme boli spokojní a aby sme mohli ďakovať za to, že máme pre život to, čo treba. To som chcel vyjadriť v obraze Zaďakovanie Pánu Bohu za úrodu, a hádam sa mi aj podarilo, keď bol na dvoch veľkých festivaloch naivnej tvorby a doniesol si odtiaľ ocenenie.

Životná filozofia

Môj prístup k životu je taký, že treba robiť dobro. Dobre vychádzať s ľuďmi, nekradnúť, veriť v Boha. Som optimista, verím, že nech sa deje čokoľvek, raz bude lepšie. Aj keď niekedy treba čakať veľmi dlho, no po každom daždi určite vždy vyjde slnko.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB