Našiel som si tému a tou je moje rodisko

Našiel som si tému a tou je moje rodisko

Napísala 

Od začiatku som si zobral do hlavy, že si nájdem vlastnú tému, a tou je moje rodisko, a že si nájdem vlastný rukopis, aby som nelíčil na žiadneho iného maliara.

Padinský rodák Ján Bačúr (1937) maľuje Padinu takú, ako ju poznal kedysi, starú dedinskú školu, krčmu i kostol. K tomu portréty skutočných ľudí, čo je téma, ktorá sa v insitnej tvorbe objavuje iba zriedka. Ján Bačúr nie je len výtvarný kronikár, ale aj písomný, do špeciálnej kroniky zaznamenáva všetko, čo súvisí s tunajšími insitými umelcami. V desiatkach zviazaných ročníkov sa nájdu pozvánky na výstavy, katalógy, fotografie z vernisáží, výstrižky z novín. Všetko je starostlivo zaznamenané, nič nechýba, nič sa nemôže stratiť, vzácny materiál pre budúcich teoretikov výtvarného umenia, ktorí budú skúmať jedinečný fenomén zrodu naivného umenia v Padine i Kovačici.

Rodí sa maliar

Moja mama mala nadanie na maľovanie, ale zahasila ho, nerozvíjala. Vedela nakresliť dievča v geceliach aj husi, steny obkresľovala farbami zeme. Ako malý som si to všímal a naťahoval sa: aj ja, aj ja. Pán Boh vie, možno zamýšľal o mne a o tom, že mi mama ten talent odovzdá. Povšimla si ho učiteľka, ktorá ma učila čítať, a dala mi ceruzky, lebo my sme vtedy písali len grifľami na tabuľku. Keď som mal trinásť rokov, kúpila mi mamina sestra ňanička Sľuvková temperové farby. Veľmi som sa im zaradoval, vďaka temperám som mohol vojsť do sveta farieb. Aj na prvej výstave v obecnom dome som sa predstavil temperami. Už som bol na gymnáziu, keď som začal maľovať na plátno. Pamätám sa, ako sme s Miškom Povolným na šporhelte varili vo víne gleje a pretierali nimi plátno, aby sme zatvorili dierky a mohli konečne maľovať olejovými farbami. Aj Martin Jonáš ma zavolali k nim a dali mi vôľu do maľovania, aj mi darovali nejaké farby a jeden štetec.

Prečo práve insita

Nikto nevie vysvetliť, prečo je v Kovačici a Padine tak veľa maliarov, jednoducho sa tak stalo. Je to Boží dar u ľudí, ktorí sa bavia maľovaním insitných obrazov. Lebo sú aj takí, ktorí talent nemajú a chceli by byť maliarmi, no mučia sa nad kompozíciou i farbami. Ja nemusím nič, mne to ide ľahko, keď mám plátno pred sebou, keď chytím štetec... Keď tvorím, mám v duši spokojstvo z dvoch dôvodov. Že po prvé, vyjadrujem seba, a po druhé, že zanechávam budúcim generáciám správu, ako vyzeralo naše rodisko, ako sme tu žili, pracovali, radovali sa i smútili. Ako sa kosilo a čo sa v poli jedlo, ako v Padinej zapadalo slnko, ako sa prelínali farby počas dňa, ako sa oblievalo na Veľkú Noc, ako sa pálili tehly a ako sa z nich murovali domy.

Najradšej maľujem

Od začiatku som si tak zobral do hlavy, že si nájdem vlastnú tému a tou je moje rodisko, a že si nájdem vlastný rukopis, aby som nelíčil na žiadneho iného maliara. Robím aj portréty, snažím sa vystihnúť psychológiu človeka aj výraz líca aby bol jeho. Čo sa týka insitného maliarstva, verím, že pretrvá, lebo sa už zjavujú mladí maliari, ktorých ukľučujeme do našej spoločnosti. Viete, čo rozprávam na výstavách? Že ja maľujem minulosť. Ktovie, či stačím namaľovať všetko, jesto milión motívov, ale mám také predsavzatie. A mladí, ktorí prichádzajú, isto nebudú maľovať minulú Padinu, ktorá už bola, ale súčasnú, tú, ktorú vidia okolo seba, a podľa svojho spôsobu každý.

Rodina, zázemie

Ako devätnásťročný som sa oženil, potom som bol dva roky na vojenčine a keď som sa vrátil, zamestnal som sa ako tajomník v poľnohospodárskom spolku. Začal som hrať futbal, desať rokov som bol kapitánom mužstva a popritom aj tajomníkom futbalového a neskôr aj celého športového klubu. Narodila sa dcérka, začali sme stavať dom. Rok 1962 je dôležitý, lebo si ma povšimli kovačickí maliari a zavolali ma vystavovať na kovačickom októbri, kde som dostal druhú cenu a prijali ma za člena galérie. A čo sa potom stalo? Mladý človek dal prednosť futbalu, za celý rok nenamaľoval jediný obraz a tak ma z galérie vytreli, že nie som činný. O rok nato ma prehodili za matrikára, lebo starý šiel do dôchodku a bolo treba nájsť niekoho, kto vie písať na mašine a má pekné písmo. Matrikárom som bol tridsaťpäť rokov, tam som aj dočkal výslužby. Do matriky narodených som zapísal 1422 detí, zosobášil som 1567 párov, do matriky zomrelých zapísal 1763 osôb. Medzitým sa mi narodil syn. Po pätnástich rokoch v športovom spolku som im povedal, nech si nájdu niekoho iného, že sa vraciam k maľovaniu. V roku 1981 sme šiesti maliari – Michal Povolný, Martin Markov, Ján Husárik, Janko Širka, Pavel Ľavroš a ja – založili padinskú odbočku a nazvali ju Májové stretnutie maliarov. A potom sme sa pravidelne každý rok dvadsiateho piateho mája predstavovali novými obrazmi. Teraz už mávame tradičnú spoločnú výstavu v rámci Padinských dní kultúry od augusta do októbra. V roku 1985 ma povolali do Kovačice a ponúkli mi možnosť urobiť prvú samostatnú výstavu. Tou výstavou ma znovu prijali za člena galérie. Nedávno vyšla v slovenskom, srbskom aj anglickom jazyku monografia, ktorá dokazuje moju celoživotnú maliarsku cestu, 265 strán v úplnom kolore, obrazy, grafiky, fotografie, výstavy doma i v zahraničí, i humanitárne, kde sme pomohli s našimi obrazmi, i výtvarné kolónie, na ktorých som bol.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Keď nemôžem maľovať, keď ma niečo od neho odvedie , vtedy je mi najťažšie. Ako keď som bol chorý, bežali sme do nemocnice a možno v poslednú hodinu ma spasili. Dali mi lieky aj poučenie o životospráve, toho sa pridŕžam a je mi lepšie. Lebo ja keď maľujem, cítim duševné spokojstvo, enu tichosť, enu smírenosť so všetkým, na nič nemyslím, dobre sa cítim.

Čo znamená úspech

Pod úspechom si možno predstaviť všeličo. Moje zdravie, moja manželka a všetci, ktorí ma okružujú a ktorí pochopili, akú veľkú radosť mám, keď ma nechajú robiť to, čo najväčšmi ľúbim. Každý maliar, nielen ja, sa zaraduje, keď sa niekto zastaví práve pred ich obrazom a vžije sa do toho, čo je na ňom. Mám aj knihu návštev, do ktorej ľudia zapisujú svoje dojmy z výstav a je to pre mňa dobrý barometer. Lebo bola by veľká strata, keby som robil voľačo, čo sa nikomu nepáči, to by som jednoducho nahal tak. Ale keď vidím, že sa moje obrazy ľuďom páčia, teším sa. Ander z Košíc rozprával historku, ktorú mám rád. Že bol na výstave jedného maliara a ten maliar sa ho na druhý deň pýtal: Tak čo myslíš, ako moje obrazy dopadli? A Ander hovorí: Dobre, jedine na tvoje obrazy sa dalo pozerať, pred ostatnými nebolo voľné miesto.

Životná filozofia

Zúčastnil som sa na projekte Maľovaný rovník a do jeho upitnika som napísal svoje životné motto: „Neutopí sa ten, čo sa topí, ak má srdce, ktoré sa vie boriť. Utopí sa ten, čo sa vzdal, nepomôže mu ani, ak vie plávať.“ Toho sa aj držím, načim sa boriť, potom sa neutopíš.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB