Aby sa farby prelievali ako dúha

Aby sa farby prelievali ako dúha

Napísala 

Každý by mal v živote robiť to, čo má rád a na čo má talent. To je úspech. A či som ho dosiahol ja, to posúdia druhí a ukáže čas. Jeden muž z Nového Sadu si kúpil môj obraz a po rokoch mi hovoril, že po práci oddychuje tak, že naň pozerá a vždy nájde nejaký nový detail. Pre autora veľa znamená, keď jeho dielo upokojuje a dáva pozitívnu energiu.

Najviac robím v zlatožltom kolorite, teplé farby mi najlepšie zodpovedajú. Maľujem jeseň, keď sa zberali plody, čo predstavuje najväčšie bohatstvo.

Martin Markov (1954 - 2013 - rozhovor vznikol krátko pred jeho predčasným úmrtím) pochádzal z Pančeva. Vyučil sa za elektrozvárača. Žil a pracoval v Padine. Prvý olej namaľoval v roku 1977, od roku 1981 vystavoval, od roku 1991 sa venoval výlučne maliarstvu. Inšpiráciu z banátskej roviny, života na dedine a zážitkov z detstva.

Rodí sa maliar

Kreslenie prišlo samo, spontánne, od detstva. Keď som bol malý, chodievalo sa na nákupy do Československa. Keď mi mama kúpila drevené pastelky a skicáre, potešilo ma to viac ako ktorákoľvek iná hračka alebo oblečenie. Na základnej škole som mal, samozrejme, najradšej výtvarnú. Vzormi mi boli holandskí majstri, napríklad Rubens. Na prvom oleji na plátne z roku 1977, na ktorom je dedinský dvor, som ešte nevedel zachytiť diaľku a až neskôr som sa dozvedel, ako sa vôbec chystá plátno a farby.

Keď som mal hotových asi päť obrazov na rozličné témy, rozchýrilo sa po okolí, že maľujem. Dozvedel sa o tom šéf kovačickej galérie Ján Barik a prišiel ku mne aj s profesorom slovenského jazyka Martinom Šimkom. Navrhli, že by som mohol vystavovať a že by sme založili galériu pri padinskom Dome kultúry. Ja som sa aj troška zľakol, vôbec som nerozmýšľal o tom, že by som sa predviedol verejnosti. Maľoval som pre seba, lebo som to robil rád. Potom ma povzbudili aj kamaráti a nakoniec som súhlasil. V roku 1981 boli moje obrazy po prvýkrát vystavené na verejnosti na spoločnej výstave šiestich padinských maliarov. Výstava sa volala Májové stretnutie. Mal som takú trému, taký strach, že som sa postavil do kúta a čakal, že sa ľudia budú smiať, keď uvidia, ako maľujem. Ohlasy však boli veľmi pozitívne. V 1986 ma prijali do Kovačickej galérie. Starší kolegovia, napríklad Ján Povolný, mi pomáhali radami, ale najviac som sa učil na vlastných chybách. Namaľoval som obraz, posadil sa, pozoroval ho a opravoval. To robím aj teraz. Lebo my sme sa sami učili – a doteraz sa učíme, to je naša škola.

Rodina, zázemie

Markovci pochádzajú z okresu Veľký Krtíš, bola o nich napísaná aj kniha Senianski Markovci. V rodine boli muzikanti, profesori, záhradníci, ale z tých, čo sa vysťahovali, som ja prvý výtvarník. Dcéra tiež maľuje, nie naivu, ale hyperrealizmus. Keď bola malá a priniesla do školy obrázok, učitelia nechceli veriť, že to namaľovala sama, mysleli si, že je to moja práca, a tak musela pred nimi maľovať. Má za sebou výstavy a získala mnoho cien. Bohužiaľ, keď zakončila základnú školu, začala sa vojna a ja som zostal bez roboty, nebolo prostriedkov na ďalšie školovanie. Chcela ísť do Nového Sadu študovať dizajn. V tom istom roku mi syn skončil gymnázium a ona základnú školu. Dvoch som nemohol dať študovať. A tak syn šiel na techniku a o dcére sme si povedali, že má talent a vynájde sa v živote inak.

Kovačická insita

Myslím si, že insita prežije všetky výtvarné smery, lebo tak aj vznikla. Maliari neboli školovaní od počiatku, ešte keď na kameň maľovali. Insita bude vždy prítomná, veď sa prenáša z generácie na generáciu, len sa bude meniť jej podoba. Keď si pozriete obrazy Jonáša, Sokola, Chalupovej, Kňazovica a našej generácie, vidíte rozdiel.

Najradšej maľujem

Práce na poli, zážitky, rozprávania iných, napríklad môjho starkého. Inšpiruje ma rovina a jej diaľka. Maľujem najmä krajinky a v nich len zopár ľudí, pretože si myslím, že ľudia začali prírodu vyrušovať.

Na každom obraze sa mi zjavuje minimálne jeden strom s korunkou. Voľakedy ľudia nemali ani pílu, ani sekeru a rukami lámali konáre, pokiaľ dočiahli – a hore zostala takáto korunka. Môže pripomínať aj vtáčie hniezdo.

Za viac ako tridsať rokov, čo maľujem, som najviac robil na kolorite. Myslím si, že je najdôležitejší. Chcel som dosiahnuť harmóniu, aby jedna farba nezavadzala druhej, aby sa prelievali ako dúha. Základom je mi obloha a vždy pozorujem, ktorá farba ide s modrou. Nikdy nepoužívam jednu čistú farbu, vždy kombinujem tri alebo štyri. Najviac robím v zlatožltom kolorite, teplé farby mi najlepšie zodpovedajú. Maľujem jeseň, keď sa zberali plody, čo predstavuje najväčšie bohatstvo.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Z našej Vojvodiny a banátskej roviny. Mal som jeden obraz, ktorý som si pre seba premaľoval na tekvicu. Potom som sa štyri hodiny potil, keď ma nahovárali, aby som ju predal. Nakoniec išla do Paríža a mne napadlo, že by som na tekviciach mohol zachytiť prirodzené bohatstvo krajiny. Vznikol celý cyklus s tekvicami.

Čo pre mňa znamená úspech

Každý by mal v živote robiť to, čo má rád a na čo má talent. To je úspech. A či som ho dosiahol ja, to posúdia druhí a ukáže čas. Jeden muž z Nového Sadu si kúpil môj obraz a po rokoch mi hovoril, že po práci oddychuje tak, že naň pozerá a vždy nájde nejaký nový detail. Pre autora veľa znamená, keď jeho dielo upokojuje a dáva pozitívnu energiu. Ja ďakujem Bohu, že som známy a moje obrazy sú po celom svete. Do dvetisíc obrazov rozličných formátov som namaľoval. Ešte aby zdravie bolo...

Životná filozofia

Bol by som rád, keby moje deti a deti mojich detí mali nejakú perspektívu – keby išlo svet vrátiť o dvadsať rokov dozadu. Zdravšie sa žilo. Keď sa išlo na koči, zasiahla vás čistá vôňa prírody. My sme vedeli, že sa máme školiť, nájsť si robotu, mať byt, oženiť sa – toto boli naše ciele. Boli sme s tým spokojní a mali sme z toho radosť. Dnes? Deti sa rozprávajú o politike!

Keď je mi ťažko, sadnem si k obrazu a upokojím sa. Potom ide všetko ľahšie. Každý obraz maľujem ako pre seba, venujem sa mu maximálne, dbám na všetky detaily. Keď maľujem, oddychujem.

Životné motto

Byť zdravý a maľovať.

 

© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ

© Foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB