Najradšej chodím do poľa

Najradšej chodím do poľa

Napísala 

Otec bol na jednej strane hrdý, ako viem pekne maľovať, ale na druhej strane hovoril: Čo vysedávaš, mohol by si ísť prasce pásť, pozametať treba... Aj na hudbu tak reagoval, že čo tu vypiskuješ. Ale ja som chcel. Maľoval som len vtedy, keď som mal čas. Keď sa žito skosí, potom nie je robota až do lámačky. A aj v zime je viac času a pokoj. Hádam preto často maľujem zimu.

Michal Povolný (1935), roľník z Padiny. Cudzie obrazy začal odkresľovať roku 1958, prvý vlastný obraz namaľoval roku 1964, členom Galérie insitného umenia sa stal roku 1971. Je známy tým, že si sám mieša farby a sám si aj vyrába štetce. Jeho obrazy spoznáme podľa toho, že na nich prevládajú teplé žlto-hnedé odtiene a že takmer na každom z nich stojí starý veterný mlyn.

Rodí sa maliar

Od detinstva, od osnovnej školy som rád kreslil. Chlapčisko som bol a len čo som mal kúsok kľajbasa, už som kreslil na najbližší múr, či už nejakú ružičku, alebo srdce, alebo postavu človeka. Vtedy sme chodili do školy len päť rokov, od siedmich do dvanástich, a potom sa šlo na pole, žito kosiť, snopy znášať. My sme mali voly, ráno sme ich už o tretej, o štvrtej zapriahali do voza, aby sme sa z poľa cez deň aj trikrát obrátili.

Keď boli oslavy sto päťdesiateho výročia založenie Kovačice, dopočul som sa, že vystavujú nejaké obrazy. Dovtedy som nevedel, že obrazy sa môžu vystavovať, veľmi ma to interesovalo, tak som sa šiel pozrieť. Tam som prvýkrát videl obrazy Strakušeka, Jonáša, Sokola, Palušku. Páčilo sa mi to, čo robili, aj keď oni vtedy ešte nemaľovali originálne obrazy, len prekresľovali pohľadnice alebo cudzie obrazy. Počal som tiež ísť tou istou cestou a začal som prekresľovať. Jeden taký odkreslený obraz s biblickým námetom, ako sa vezie Pán Ježiš na člne a učedníci na neho čakajú, som predal pred pár rokmi na Slovensko. Ani som ho nechcel predať, ale uhovorili ma, a teraz banujem za ním.

Keď som nemaľoval, bavil som sa muzikou. Otec doviezol troch robotníkov zo Srbskej, aby na jeseň pomáhali kukuricu lámať. Jeden z nich, Nikola, prišiel raz, keď pršalo, s kusom trstiny. Hútal som, na čo mu to bude, a o hodinu-dve som ho už počul, ako píska na píšťalke. Keď odchádzal domov, dal mi tú píšťalku, naučil som sa na nej pískať a onedlho som aj sám robil píšťalky. Neskôr mi už nebolo dosť, chcel som vedieť hrať aj na klarinete. Aj som si sám vyrobil klarinet a naučil sa na ňom hrať.

Rodina, zázemie

Otec bol na jednej strane hrdý, ako viem pekne maľovať, ale na druhej strane hovoril: čo vysedávaš, mohol by si ísť prasce pásť, pozametať treba. Aj na hudbu tak reagoval, že čo tu vypiskuješ. Ale ja som chcel. Maľoval som len vtedy, keď som mal čas. Keď sa žito skosí, potom nie je robota až do lámačky. A aj v zime je viac času a pokoj. Hádam preto často maľujem zimu. Ako sme vodu nosili na saniach zo studní, ako ľudia chodili kravy napájať, ako ženy vyháňali husi von zo dvora.

Najradšej maľujem

Starý veterný mlyn, ktorý postavil báťa Šenko. Tých veternákov bolo kedysi viac, lebo tu, na banátskej rovine, dúchajú silné vetry. Tie pomáhali mlieť obilie na múku, z ktorej sme piekli doma chlieb. Najskôr boli potrební štyria až šiesti silní chlapi, aby skrútili krídla veternáka a nasmerovali ho podľa vetra. Ale báťa Šenko prišli na to, že bude lepšie, keď vymurujú dolnú polovicu veternáka z tehál a na hornej polovici, ktorú postavili z dreva, urobili balkón s ohradou, aby nikto nespadol. V hornej časti uprostred sa točili štyri balvany, ktoré dokázal rozhýbať jedným pohybom jediný človek, už neboli treba šiesti. Výťahom šlo obilie hore a zomletá múka padala dole. Šenkov veternák mlel do prvej svetovej vojny, potom už prišli mašiny a motory a to bolo ľahšie, už nebolo treba čakať na vietor, aby mlyn začal mlieť. Zo Šenkovho veternáka sa postupne stalo rumovisko, krídla mu odpadali, aj mlynský kameň sa zrútil na zem. Sám som tento veternák nevidel, poznám ho len z rozprávania báťu Paľa Sľuvku, ale maľujem ho rád. Mám ho takmer na každom svojom obraze, či už ako hlavný motív, alebo len taký maličký v úzadí.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Niekedy, keď začínam maľovať, tak myslím aj na ťažkosti, ale akonáhle sa rozhodnem a vstúpim do toho maľovania, už mi ide. Na všetko zabudnem, už len vidím, čo treba na tom obraze spraviť. Hodiny prejdú, ani neviem ako. Maľujem celú zimu, večery sú dlhé, začnem o šiestej-siedmej večer a skončím o dvanástej, aj o jednej po polnoci, a niekedy až ráno. Potom zavŕšim maľovanie, umyjem štetce, a na druhý večer pokračujem tak isto.

Čo pre mňa znamená úspech

Nemôžem sám o sebe povedať, že som dobrý maliar, to nech povedia iní. Ja aj tak najradšej chodím do poľa, do prírody, aj s koňmi som vedel, aj s traktorom teraz. Vtedy som dobrej vôle, keď môžem sadnúť na traktor a obísť všetky polia, vidieť zem, kukuricu, žito. Aj si rád zapískam na píšťale, keď tam som. Maľujem už štyridsať rokov, ale nemám veľa obrazov, lebo maľujem len keď nie je robota, mimo sezóny, a maľujem pomaly, pedantne. Ale obrazy mám v celom svete, aj v Austrálii, aj v Nemeckej, aj v Japonsku, aj v Kanade, aj v Brazílii, aj v Argentíne... Často som maľoval zabíjačky, jedna z nich je v encyklopédii Naivné umenie, kde sú maliari z celého sveta.

Životná filozofia

Oto Bihalji Merin, kniženičárkritičár to boli, aj k nám chodievali a ja som sa s nimi radil, mi raz povedali: „Mišo, znáš, pekný obraz nemusí byť dobrý a dobrý obraz nemusí byť pekný.“

© Text a foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB