Život je taký pekný, ako si ho urobíme

Život je taký pekný, ako si ho urobíme

Napísala 

Verím, že vo vesmíre existuje niečo, čo nás vedie a čo nám diktuje život – rodenie, rast... Každý z nás si v sebe nesie posolstvo, ktoré má vykonať, zavŕšiť. Preto sme dostali talenty, na ktorých máme pracovať a ukázať ich svetu.

Rozalija Markov (1956) sa narodila v Starom Leci. Pracovala ako vyššia zdravotná sestra v nemocnici v Zrenjanine. Maľuje od roku 1985. Jej obrazy prinášajú idylické zobrazenie vojvodinskej dediny v striedaní ročných období a sprievodných zvykov v každodennom živote sedliakov. Žije a maľuje v Aradáči, v dedinke pri Zrenjanine.

Rodí sa maliarka

Narodila som sa v južnom Banáte, v Srbsku, v pohraničnom meste Starý Lec. Žila som v chudobnej robotníckej rodine. Moji rodičia boli poctiví, pracovití a veselí ľudia. Otec mal talent na kreslenie, ale jeho rodičom chýbali peniaze na vzdelávanie. Keď mal otec čas, venoval sa nám, dcéram, a kreslili sme spolu – domáce zvieratá, krajinky, zátišia. Už na základnej škole som získavala ceny za výtvarné práce. Túžila som po kariére maliarky, ale rodičia nemali peniaze na štúdium. A tak som vyštudovala za zdravotnú sestru a potom sa zamestnala v nemocnici.

Počas práce som sa zapísala na vyššiu medicínsku školu. Pracovala som ako sestra a všetok voľný čas venovala maľovaniu. Dovtedy som nemala žiadne skúsenosti s olejovými farbami, len vodovkami a temperami. Na nadstavbe bolo treba pripraviť edukatívny plagát na predmet zdravotná výchova. Profesori boli tým mojím takí nadšení, že som z toho predmetu už nikdy nemusela skladať skúšky. Vtedy zo mňa vytrysklo maliarstvo a od toho momentu som neprestala maľovať.

Rodina, zázemie

V začiatkoch mi pomohol doyen maliarstva, akademický maliar Zdravko Mandić, ku ktorému som si chodila po kamarátske rady. V roku 1993 som ešte blúdila a skúšala rôzne techniky, maľovala všetko možné. Keď ma Zdravko Mandić navštívil, z insity som mala hotových asi desať prác. Všetko si pozorne prezrel a povedal: „To tvoje hľadanie je dobré, ale insitné maľby sú svetové. Priprav sa na samostatnú výstavu.“ Navštevoval ma každý mesiac, za tri mesiace pripravil výstavu, otvoril ju a napísal na ňu kritiku. To bola moja prvá samostatná výstava v roku 1994.

Som vydatá, deti nemáme. Mám aj staršiu sestru, ktorá začala maľovať asi o desať rokov neskôr ako ja, s mojou pomocou.

Naivné umenie

My insitní maliari maľujeme život, aký bol – bolo v ňom viac pospolitosti, komunikácie, opieral sa o živú reč. Vraví sa, že naše maliarstvo je zrkadlom duše. Zaznamenávame to, čo čas nemôže zotrieť. Som presvedčená, že kedysi si ľudia viac rozumeli, popri namáhavej práci sa dokázali veseliť a boli spokojní s maličkosťami. Ak sa táto tradícia prenesie z generácie na generáciu, naivné umenie sa zachová.

Čo maľujem

Maľujem dedinu, život a prácu ľudí, ich zvyky, tradície a kultúru. Na mojich obrazoch je veľa ľudí, ktorí sú v pohybe a každý niečo robí. Je to preto, že moja rodina bola mnohopočetná a ľudia si pomáhali. Mala som pocit, že nikomu nebolo zaťažko pracovať a po práci mali ešte energiu zaspievať si a zatancovať. Môj strýko hral na husle, jeden ujo na harmoniku, druhý na gitaru, tretí na kontrabas – v rodine sme mali hotový orchester.

Moje obrazy sú celé záznamy, rozprávania o ľuďoch. Sú plné radosti a energie. Dva-tri razy som maľovala aj pohreby, lebo smrť patrí k životu, ale i na tých obrazoch je okrem žiaľu aj radosť, pretože verím, že život je taký pekný, ako si ho urobíme.

Môj druhý podpis

Na každom mojom obraze nájdete v pravom hornom rohu dvoch anjelikov. Je to môj druhý podpis: anjelov vnímam ako súčasť univerza, dobré sily, ktoré nás ochraňujú. Na začiatku bolo anjelikov päť, potom len dvaja. Umiestnila som ich do rohu, aby zaberali menší priestor, ale aby ich zároveň bolo vidno. Niektorí ľudia si myslia, že sú to motýle, iní sa pýtajú, prečo je jeden modrý a druhý červený? Je to jednoduché, vyjadrujem tak mužský a ženský princíp vesmíru.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Inšpiráciu čerpám zo života a spomienok na detstvo. Je to bezstarostné obdobie, ktoré žije v každom z nás. Mám veľa pekných spomienok, pretože ma rodičia všade brali so sebou – na pole k sezónnym prácam, na návštevy, veselice; odmalička som bola zapojená do života. Som pozitívny človek – chcem okolo seba vidieť pekné veci, potláčať to mrzké a potom sa mi pekné i vracia. Človek tak vidí všetko pravdivo, len to nepekné nezažije do hĺbky, keď verí, že bude lepšie, že dobré sa dobrým opláca; keď verí vo východisko. Kritici hovoria, že moje práce na poli sú oslavné, ale mne sa takto pozitívne uchovali v pamäti.

Teraz som dôchodkyňa a mám mnoho času na maľovanie; pri ňom oddychujem a hrám sa.

Čo pre mňa znamená úspech

Mala som 30 samostatných a asi 350 kolektívnych výstav. Najväčším uznaním pre mňa je, keď sa ľudia ku mne vracajú a hovoria, že môj obraz u nich doma je ich najväčšou radosťou, že sa naň radi dívajú a vnímajú jeho energiu. Sú takí, čo majú doma aj tridsať mojich obrazov.

Veľmi ťažko sa lúčim so svojimi maľbami. Spočiatku som každý obraz oplakala. Teraz to už prežívam ľahšie, ale mám obrazy, ktoré by som nikdy nechcela predať. Časť si musím zachovať, lebo je to ako predávať kus seba.

Životná filozofia

Mojím mottom je láska k blížnym, láska k životu. Chcem si ho vychutnať, chcem pracovať, mať radosť z práce, ľúbiť to, čo prichádza. Som katolíčka, verím, že vo vesmíre existuje niečo, čo nás vedie a čo nám diktuje život – rodenie, rast... Každý z nás si v sebe nesie posolstvo, ktoré má vykonať, zavŕšiť. Preto sme dostali talenty, na ktorých máme pracovať a ukázať ich svetu.

© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ

© Foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB