Ten najlepší obraz ešte nosím v sebe

Ten najlepší obraz ešte nosím v sebe

Napísala 

Maľovala som vždy, keď som mala čas, bez ateliéru, v kuchyni. Môj muž mal veľmi rád výtvarné umenie a podporoval ma, ako mohol.

Keď sa nám narodil syn, pomáhal mi starať sa oňho, aby som mohla maľovať. Päť rokov po svadbe prežil manžel klinickú smrť a dvadsať rokov bol chorý. Bola to veľmi ťažká situácia, ale ja som vždy hľadela na svet pozitívne. Modlila som sa a verila v Boha, lásku, dobro a stále som maľovala.

Rodný Sefkerin a jeho ľudové slávnosti, dedinské zhromaždenia a náboženské zvyky sa výrazne premietli do tvorby Desy Petrov Morar (1946). Jej obrazy sú husto zaľudnené, dýcha z nich sila spoločenstva a idyla vidieckeho života. „Ten najlepší obraz ešte stále nosím v sebe a s Božou pomocou ho jedného dňa namaľujem,“ hovorí maliarka skromne. Prvý raz samostatne vystavovala v roku 1964, členkou Galérie insitného umenia je od roku 1993. Okrem maľovania sa venuje aj poézii a sochárstvu: "Maľovanie ma napĺňa, je to súčasť mňa samej, nemohla by som bez neho žiť."

Rodí sa maliarka

Narodila som sa v banátskej dedinke Sefkerin a od detstva som túžila maľovať. Bývali sme neďaleko tehelne, ja som sa pred ňou hrávala s hlinou a na zem kreslila obrázky. Babička ma vodila do cerkvi –nevedela som sa tam vynadívať na ikonostas. Keď som prvý raz videla ikony Urosa Predića, veľmi ma zasiahli. Na základnej škole som veľa maľovala a moje výkresy sa dostali na rôzne výstavy. Chcela som sa stať umelkyňou, ale rodičia to nepokladali za seriózne povolanie. Len starý otec ma podporoval a vravel, že jedného dňa zo mňa bude maliarka.

Keď som mala sedemnásť rokov, zoznámila som sa so známou naivnou maliarkou Anujkou Maran z Uzdinu a Martinom Jonášom z Kovačice, ktorí mi ukázali, ako sa pripravuje plátno a farby. Vybrali asi dvadsať mojich obrazov a odniesli ich na výstavu do Uzdinu. Obrazy som nepodpísala, myslela som si, že ešte nie som dosť známa, aby som sa podpisovala ako veľkí maliari. Keď prišiel na výstavu kritik Oto Bihalji Merin, zastavil sa pred mojimi maľbami s chýbajúcim menom a veľmi ma povzbudil do ďalšej tvorby. Potom odniesol moje obrazy do Svetozareva, a tak im otvoril bránu do sveta.

V roku 1965 som ako devätnásťročná vystavovala dva obrazy v Zürichu. Bola to pre mňa veľká česť, ale ani som si všetku tú slávu neuvedomovala. Otec mal strach pustiť ma na takú ďalekú cestu, a hoci som mala kúpený lístok do Švajčiarska, nakoniec tam putovali len moje obrazy.

Kovačická insita

Kovačica je svetová metropola naivy a to, že sa tu na malej ploche narodilo toľko talentovaných umelcov, je podľa mňa záležitosť genetiky. Myslím si, že na začiatku musel byť jeden maliar, ktorého gény sa takto rozvili.

Rodina, zázemie

Maľovala som vždy, keď som mala čas, bez ateliéru, v kuchyni. Môj muž mal veľmi rád výtvarné umenie a podporoval ma, ako mohol. Keď sa nám narodil syn, pomáhal mi starať sa oňho, aby som mohla maľovať. Päť rokov po svadbe prežil manžel klinickú smrť a dvadsať rokov bol chorý. Bola to veľmi ťažká situácia, ale ja som vždy hľadela na svet pozitívne. Modlila som sa a verila v Boha, lásku, dobro a stále som maľovala.

Dnes mi je syn najväčším kritikom. Maľovanie je u nás každodenná téma, syn má mnoho nápadov, radi spolu diskutujeme. Syn nakreslil aj obálku k mojej druhej zbierke. V roku 1989 kúpil keramickú pec a ja som spolu s ním začala robiť sochy. Moje sochy akoby zišli z mojich obrazov – sú v pohybe, v rôznych situáciách a oblečeniach.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Nikdy som nemala problém s inšpiráciou: keď som si ľahla, už som mala v hlave päť obrazov, len som čakala, kedy budem mať čas maľovať, lebo som sa starala o dieťa i chorého manžela. Pracovala som v materskej škole v Pančeve, to bol silný prameň inšpirácie.

Popri maľovaní skladám básne. Keď som bola mladá, nakreslila som obraz a na druhej strane som ho vo veršoch vysvetlila. Napísala som tri zbierky poézie – jednu venovanú rodnému kraju, druhú manželovi, ktorý zomrel, a tretiu kolegom maliarom. Z tej tretej knihy mal veľkú radosť Martin Jonáš. Keď som čítala jednu báseň pri otváraní slovenskej ambasády, povedal, že to bol preňho ten najkrajší dar.

Najradšej maľujem

Spočiatku som maľovala najmä pravoslávne zvyky a obyčaje, aby ostali zachované pre mladých. Vďaka babičke som dobre poznala cirkevné slávnosti a tradície – maľovala som koledníkov, vianočné a veľkonočné sviatky, krsty, svadby, pohreby aj ikony. Od začiatku som portrétovala príbuzných, susedov, samu seba. Najradšej však maľujem zimné motívy. Zimu mám spojenú s detstvom, s najkrajšími sviatkami v roku, s jedličkou a darčekmi. Vtedy bola celá rodina spolu.

Maľovanie ma napĺňa, je to súčasť mňa samej, nemohla by som bez neho žiť. Mám rada všetky svoje obrazy – tie, ktoré získali významné ocenenia, rovnako ako tie, ktoré boli namaľované pre konkrétneho človeka. Ten najlepší obraz ešte stále nosím v sebe a s Božou pomocou ho jedného dňa namaľujem.

Čo znamená úspech

Mala som šťastie, že už v ranej mladosti si moje diela všimli kritici aj verejnosť. To je pre mňa úspech. A v osobnom živote som predovšetkým matka, čo je pre ženu to najväčšie požehnanie. Môj syn je úspešný umelec, ktorý si našiel vlastnú cestu, a ja som hrdá, že sa mu dobre darí.

Životná filozofia

Človek má veriť v seba a v to, čo robí, a dívať sa na svet pozitívne. Viera a láska k práci robia umelca šťastným. Moje motto je poctivo pracovať, pracovať a pracovať a byť spokojný s maličkosťami, lebo úspech a veľké veci potom prídu samy.

© Barbora ŠKOVIEROVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB