„Nádej je oným svetlom na konci tunelu, ktoré nám dáva silu prekonať životné skúšky“, píše MUDr. Milan Kubek v úvode k monografii Naděje v medicíne. „A vziať človeku nádej, to je podobné zlo, ako ho rovno zabiť. Poslaním lekárov je život zachraňovať, musíme teda pacientom nádej dávať, nie ju brať, aj keby ich zdravotný stav či prognóza boli mimoriadne vážne. Zázraky sa dejú, aj keď len občas.“

Povedz mi, zrkadlo, kto je na svete najkrajší? Otázku z rozprávky o Snehulienke si kladie žena, ktorá sa cíti neistá, ktorá chce byť výnimočná, no nemá vedomie vlastnej hodnoty. Tento rozpor medzi túžbou byť atraktívna, výkonná a láskavá, a pocitom, že je škaredá, slabá a nemilovaná, predstavuje podstatu ženského narcizmu. Žena-narcis sa niekedy cíti veľkolepo, inokedy o sebe pochybuje, sama seba znevažuje a upadá do depresií.

Čím ďalej, tým viac ľudí sa zaujíma o svojich predkov a spracováva, prípadne si nechá vypracovať rodostrom. V pamäti nám zvyčajne ostávajú tri generácie dozadu, v archívoch sa dostaneme možno až do sedemnásteho storočia. Zistíme meno, bydlisko, dátum narodenia, svadby a úmrtia, počet detí. Ale to všetko je málo, ak chceme vedieť, akí títo ľudia boli a čo z ich skúseností nám môže pomôcť lepšie pochopiť seba a naše miesto vo svete.

Karyl McBride: – Ak vás vaša matka od malička „učila“, že nie ste dosť dobrá, mali ste zrejme narcistickú matku. Túto knihu som napísala aj pre vás, aby ste sa mohli uzdraviť. Nie je to cesta hnevu, zlosti alebo nenávisti, je to cesta porozumenia. Som presvedčená, že nemá zmysel robiť z nikoho vinníka ani obeť. Za svoje životy a pocity sme zodpovední my sami. Aj moja matka sa snažila chápať, že to nie je kniha o vine, ale o uzdravení.

Prežili ste detstvo a dospievanie s narcistickým rodičom? Počítajte s tým, že nesiete so sebou záťaž v podobe pocitu, že nie ste dosť dobrí; že o sebe pochybujete; že máte nízku sebaúctu; neustále sa snažíte všetkým zapáčiť; máte strach z intimity; prehnane reagujete na predpokladanú alebo skutočnú kritiku; nie ste schopní cítiť radosť, uznanie alebo vďaku; pocity nervozity a zahanbenia. Väčšinu z tejto záťaže môžete v dospelosti odhodiť, ak poznáte správne stratégie a techniky.

Dievčatá a ženy, ktoré nie sú schopné vybojovať si miesto, ktoré si zaslúžia; tie, ktoré sa izolujú od spoločnosti, sabotujú vlastné úspechy a nedokážu byť šťastné. Tie, ktoré znovu a znovu nadväzujú vzťahy s ľuďmi, vedľa ktorých sa cítia nedostatočné, prehliadané a osamelé. Ak sa v niektorom z týchto popisov spoznáte, táto kniha je určená práve vám.

„Veľmi intenzívne cítim, že som pod vplyvom vecí či otázok, ktoré moji rodičia, starí rodičia a vzdialenejší predkovia nechali nedokončené a nezodpovedané,“ píše Carl Gustav Jung v knihe Spomienky, sny, myšlienky. „Často mi to pripadá, akoby v rodine existovala neosobná karma, ktorá sa prenáša z rodičov na deti. Vždy som mal pocit, že som musel dokončiť alebo možno pokračovať v tom, čo predchádzajúce generácie nedokončili.“

Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Každý človek je do istej miery senzitívny, no niektoré ľudské bytosti sú ako emocionálne špongie, ktoré zo svojho prostredia absorbujú aj stres, aj radosť. Cítia všetko až do extrémov, nedokážu sa dostatočne chrániť. Výsledkom je únava a vyhorenie. Ak patríte k extrémne citlivým ľuďom, v tejto knihe nájdete špeciálne stratégie, ktoré vás naučia, ako sa chrániť a zároveň urobiť zo svojej zdanlivej nevýhody prednosť.

Existuje také cvičenie: predstaviť si, ako niekto na našom pohrebe prednáša smútočnú reč. Chcel by som počuť, že som bol dobrý riaditeľ nemocnice? Alebo radšej to, že som bol dobrý otec? Aj dobrý kamarát? A možno aj to, že som bol športovec? A potom sa treba pýtať, čo som pre to v ten deň urobil.

Nájdete nás na FB