Už Freud kedysi vyhlásil, že žiaden rodič nie je ideálny, no niektoré rodinné vzťahy dokážu byť mimoriadne ničivé. A azda najničivejší vie byť vzťah matky a dcéry.

Karyl McBride: – Ak vás vaša matka od malička „učila“, že nie ste dosť dobrá, mali ste zrejme narcistickú matku. Túto knihu som napísala aj pre vás, aby ste sa mohli uzdraviť. Nie je to cesta hnevu, zlosti alebo nenávisti, je to cesta porozumenia. Som presvedčená, že nemá zmysel robiť z nikoho vinníka ani obeť. Za svoje životy a pocity sme zodpovední my sami. Aj moja matka sa snažila chápať, že to nie je kniha o vine, ale o uzdravení.

Autor románov Sofiina voľba a Priznanie Nata Turnera americký spisovateľ William Styron roku 1990 vydal popis vlastného zápasu s depresiou pod názvom Viditeľná temnota. O 25 rokov neskôr vyšla kniha na podobnú tému od človeka, ktorý sa tiež živí slovom. Líšila sa však tým, že sa jej autor Tobi Katze, populárny vďaka svojim vystúpeniam v žánre slam poetry, pokúsil o vlastnom zvládaní depresie žartovať, i keď, buďme úprimní, s poriadnou dávkou cynizmu.

Existuje také cvičenie: predstaviť si, ako niekto na našom pohrebe prednáša smútočnú reč. Chcel by som počuť, že som bol dobrý riaditeľ nemocnice? Alebo radšej to, že som bol dobrý otec? Aj dobrý kamarát? A možno aj to, že som bol športovec? A potom sa treba pýtať, čo som pre to v ten deň urobil.

Ako často takto „odborne“ súdime nepríjemného človeka, šéfa, kolegu, občas i manžela. Žiadnu psychiatrickú diagnózu nepoužívajú laici tak radi. Kedy je toto hodnotenie pravdivé a kedy sú úplne vedľa? A keď naozaj musíme žiť či pracovať s narcisom, dá sa s tým niečo robiť?

Má nás pánboh všelijakých, hovorí stará ľudová múdrosť. To, že my ľudia sme rozmanití, a že táto rozmanitosť vykazuje isté znaky, ako prvý „zaškatuľkoval“ do systému Hipokrates, keď pomenoval štyri temperamenty: sangvinika, flegmatika, cholerika a melancholika. Dnes patrí k najrozšírenejším systémom, podľa ktorých sa snažíme pochopiť, vysvetliť a odhadnúť správanie jedinca, typológia MBTI.

Už staročínsky mudrc Lao-c´ hovoril o večnom plynutí a o prazdroji života, ktorý nerušene pramení sám zo seba. Človek má podľa neho jedinú úlohu: dovoliť tomuto zdroju, aby do neho prúdil. Na to, aby to mohol zažiť, je potrebná nesebeckosť a mlčanie: „Kto nie je schopný mlčať, vyčerpá sa.“ Alebo, ako tomu hovoríme dnes: vyhorí.

Nemôžeme dúfať, že sa nám podarí odstrániť ľudské zlo, ak sa mu nebudeme ochotní podívať priamo do tváre. Nie je to príjemný pohľad. Ani táto kniha nie je príjemná. Píšem v nej o našich temných stránkach a o naozaj zlých členoch našej ľudskej komunity. Základná téza tejto knihy znie, že tieto špecifické charaktery je nutné študovať – rovnako ako zlo – vedeckou formou.

Ak sme si dosiaľ mysleli, že príčinou vyhorenia je preťaženie a vyčerpanie, tak autorka tejto knihy tvrdí iné: „Vyčerpanie je len následok, v skutočnosti vyhoríme preto, lebo v dôležitých oblastiach života nemáme zdravý vzťah ani k sebe, ani k ľuďom okolo seba. Stratili sme kontakt s tým, kým naozaj sme.“

Kam sa stratili chlapi? – pýtal sa pred pár rokmi počas svojej krátkej prednášky na TED Philip Zimbardo, psychológ zo San Francisca, áno, presne ten, ktorý sa kedysi preslávil svojim kontroverzným projektom „väzňov a väzniteľov“ (kto nevie, o čo šlo, povinne googliť). Po úspešnej prednáške nasledovala e-kniha The Demise of Guys, ktorá vyvolala polemiku, no a teraz je na svete knižný Odpojený muž, kniha, v ktorej Zimbardo tvrdí, že technológie pripravuje chlapcov a mužov o mužnosť a čo sa s tým dá robiť – a či vôbec niečo.

Nájdete nás na FB