Hlasy v našej hlave

Hlasy v našej hlave

Napísala 

Hlas v mojej hlave je sviňa. Týmto citátom otvára renomovaný psychológ a neurovedec z Michiganskej univerzity Ethar Kloss svoju knihu Vnútorný hlas, zaradenú medzi najlepšie knihy minulého roka. Je hlas, ktorý všetci počúvame celé dni niekde „tam vnútri“, nepriateľský kritik, alebo naopak, dobrý radca, ktorý nám hovorí, kedy sme na dobrej ceste a kedy sme z nej zišli?

Ethan Kross
VNÚTORNÝ HLAS
Zmeňte svojho vnútorného kritika na spojenca
Grada, 264 s.

Ethar Kloss založil na univerzite, kde pôsobí, Laboratórium pre emócie a sebakontrolu. Za predmet svojho výskumu si vybral tiché rozhovory, ktoré ľudia vedú sami so sebou a ktorý silne ovplyvňujú ich život. Zaujíma ho, prečo to robíme a hlavne, ako by sme mohli tieto dialógy v našich hlavách využiť tak, aby sme boli šťastnejší, zdravší a produktívnejší. Využíva nástroje psychológie, medicíny, filozofie, biológie a počítačovej vedy tak, aby našiel odpovede na otázky: prečo niektorým ľuďom hlboké sústredenie na vlastné pocity pomáha a iní sa pri tom istom psychicky zrútia? Ako to, že niektorí ľudia dokážu aj počas stresu a kríz uvažovať múdro? Ako to, že fungujú také techniky ako placebo, talizmany a rituály? Svoje skúsenosti zhrnul do knihy Vnútorný hlas, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Grada.

Autorov otec pravidelne meditoval a viedol syna k tomu, aby hľadal odpovede na otázky, ktoré ho trápia, v svojom vnútri. Dávalo mu zmysel to, že introspekcia, teda aktívne pozorovanie vlastných myšlienok a pocitov človeku pomáha prekonať akékoľvek náročné situácie. Až na to, že u niektorých ľudí a v niektorých situáciách to neplatilo. Výskum ukázal, že keď prežívame utrpenie, introspekcia nám viac škodí, ako pomáha. Môže spôsobiť, že inak racionálni, starostliví ľudia robia zlé rozhodnutia, ich vzťahy sa menia na konfliktné, správajú sa tak, od nich utekajú aj priatelia v živote i tí zo sociálnych sietí. Ak sa zacyklíme v negatívnych myšlienkach a spomienkach, ohrozuje to našu výkonnosť, rozhodovanie, vzťahy, šťastie i zdravie. Vnútorný hlas sa často prejavuje ako kritik, ktorý nám opakuje, že nezískame to, čo chceme, lebo nie sme dosť dobrí. Autor tejto knihy zhromaždil viaceré overené techniky, vďaka ktorým sa z vnútorného kritika stane náš vnútorný kouč, ktorý nám pomáha a podporuje nás vždy, keď to potrebujeme. Vďaka nim môžeme zmeniť ten najdôležitejší rozhovor, ktorý vedieme, a to ten, ktorý vedieme sami so sebou.

Ukážky z knihy VNÚTORNÝ HLAS:

Kultúrnou mantrou 21. storočia je nabádanie žiť v prítomnosti. Radí nám nepodliehať bolesti z toho, čo sa stalo, ani úzkosti z budúcnosti, ale sústreďovať sa na kontakt s druhými aj so sebou tu a teraz. Ako vedec skúmajúci ľudskú myseľ si nemôžem nevšimnúť, že toto dobre mienené posolstvo je v rozpore s našou biológiou. Ľudia neboli stvorení na to, aby sa stále držali prítomnosti, na to sa náš mozog nevyvinul. Vďaka špičkovým metódam, ktoré skúmajú, ako mozog spracováva informácie, sme odhalili, že tretina až polovica nášho bdelého života neprebieha v prítomnosti. Mozog nás prenáša do minulých udalostí, vymyslených scenárov a iných vnútorných úvah. Hovoríme sami so sebou. A počúvame, čo hovoríme.

Hlas v našej hlave je veľmi rýchly rečník. Rozprávame sa sami so sebou rýchlosťou, ktorá sa rovná nahlas vysloveným štyrom tisícom slov za minútu. Ako keby sme hodinový prejav prezidenta vtesnali do šesťdesiatich sekúnd. Ak práve prežívame krízu, sme chorí alebo v strese, môžu to byť myšlienky plné úzkosti, neistoty a emocionálnej bolesti. Jednou z najväčších irónií spoločenského života je fakt, že ak myšlienky, ktoré máme v hlave, vyslovujeme pred súcitiacimi priateľmi a hľadáme u nich oporu, no v konečnom dôsledku tým od seba odháňame ľudí, ktorých najviac potrebujeme. Stávame sa menej citliví na signály, že už dosť. Mnohí z nás majú obmedzený prah toho, koľko sťažovania zvládnu vypočuť, dokonca aj od ľudí, ktorých majú radi, a najmä ak sa sami cítia nevypočutí. Vzťahom sa darí na základe vzájomnosti. Ak je rovnováha narušená, ak sa jeden iba sťažuje a druhý hlavne počúva, má to veľa bolestivých dôsledkov: dochádza k sociálnemu vylúčeniu tých, ktorí sa príliš sťažujú, stávajú sa terčom klebiet a ohovárania, dokonca čelia vyhrážaniu násilím.

Navrhli sme našim respondentom, aby sa pozerali na nepríjemné zážitky z minulosti alebo úzkostné scenáre budúcnosti z rôznych perspektív. Niekedy si prehrávame scénu, ako keby sme boli priamo pri udalosti v prvej osobe. Môžeme sa však vidieť aj zvonku, ako keby sme situáciu pozorovali z iného uhla pohľadu. Ľudia, ktorí sledovali udalosť z pohľadu prvej osoby, uviazli v svojich emóciách a slovách, mali tendenciu zamerať sa na bolesť. Tí, ktorí sa od negatívnych myšlienok a predstáv dokázali dištancovať a sledovať ich z odstupu, boli schopní jasnejšie posudzovať argumenty a nachádzali lepšie východiská. Poodstúpenie obmedzilo aj kardiovaskulárnu reakciu typu „bojuj alebo uteč“, ľudia pociťovali menej agresivity a nepriateľstva. Odstup skrátil trvanie negatívnych nálad po udalosti, nedovolil im prerásť do veľkých emocionálnych požiarov. Odstup však skracoval aj dĺžku pozitívnych emócií. Ak si chceme udržať pozitívne zážitky, odporúčame, aby ste sa radšej ponorili do hĺbky. Iné experimenty ukázali, že dokonca aj zmenšenie veľkosti obrazu, ktorý v predstavách vyvoláva utrpenie, znižuje rozrušenie ľudí. A, ako sme očakávali, ľudia boli oveľa múdrejší, keď si predstavili, že sa problém, ktorý ich trápil, stal niekomu inému.

Výskum naznačil, že ľudia, ktorí často používajú zámená v prvej osobe jednotného čísla (jav nazývaný ja-rozprávanie), majú viac negatívnych emócií. Na základe výpočtu ja-reči v statusoch na Facebooku je možné predpovedať budúci výskyt depresie. A naopak, ak o sebe rozmýšľame v tretej osobe jednotného čísla, teda ako o niekom inom, má to pre nás rôzne výhody: podporuje to racionálne myslenie, robíme lepší prvý dojem, sme výkonnejší v strese a uvažujeme efektívnejšie. Namiesto toho, aby náš vnútorný kritik opakoval: Prečo som dnes v práci vybuchol?, mali by sme si pomyslieť: Prečo dnes Ethan vybuchol v práci?

 Keď sa bojíme budúcnosti, či už aktuálne kvôli vírusom alebo vojne, uvažovanie o sebe ako o inom človeku nám môže pomôcť znížiť úzkosť a vnímanie rizika. Panické vnútorné hlasy utíchajú, dištančný rozhovor so sebou je rýchly a účinný. Namiesto „Čo cítim?“ sa teda pýtajme: „Čo cíti Jason?“

Na získanie odstupu je dobrou technikou písať si denník.  Stačí, aby si ľudia pätnásť až dvadsať minút denne zapisovali svoje najintenzívnejšie zážitky tak, ako keby ich rozprávali niekomu inému, a budú sa cítiť lepšie, dokonca budú menej navštevovať lekára a budú mať zdravšiu imunitu. Čo sa týka lepšej imunity, rastie počet výskumov, ktoré dokazujú, že k nej môže prispieť aj obyčajný výhľad na zeleň. Zelené plochy fungujú ako skvelý terapeut a elixír proti starnutiu, znižujú tok negatívnych myšlienok a posilňujú imunitný systém.

Knihu Vnútorný hlas si môžete objednať v e-shope Martinus tu:
 

 

 

 

Posledná úprava 24.04.2022

Nájdete nás na FB