Aspergerka. Ísť životom ako originál

Aspergerka. Ísť životom ako originál

Napísala 

Speváčka a komička Rudy Simone napísala päť kníh o Aspergerovom syndróme. Pretože vie z vlastných skúseností, aké náročné je žiť na autistickom spektre, hoci „len“ ako vysokofunkčný asperger, chce pomáhať aj iným aspergerom nájsť ich vlastnú cestu životom, jedinečnú práve vďaka tejto diagnóze. V svojej najnovšej knihe mapuje skúsenosti viacerých žien s AS a podáva súhrn rád pre ne aj pre rodičov detských aspergeriek.

Rudy Simone
ASPERGERKA
Posila pro ženy s Aspergerovým syndromem
Portál, 230 s.

Vždy ma poteší, keď objavím človeka, ktorý dokázal urobiť zo svojich (zdanlivých) nedostatkov prednosť. Ktorý po rokoch, keď sa kvôli nim trápil, pochopil svoju jedinečnú hodnotu a dnes pomáha iným dosiahnuť to isté: pochopiť, že svoju odlišnosť nedostali za trest, že je to dar, vďaka ktorému sú citlivejší, chápavejší a v konečnom dôsledku lepší ľudia. Touto cestou sa vydala Rudy Simone, speváčka, textárka a komička, ktorá baví svoje publikum napriek tomu, že sa v každodennom živote borí s príznakmi Aspergerovho syndrómu.

„Aspergerka, často z nutnosti a kvôli tomu, že ju okolie vylučuje, má viac času, ktoré môže venovať vnútornému rozvoju a svojim cieľom. Pre aspergerku musí mať všetko účel a dôvod, a tie v dnešnom hlučnom, chaotickom a mätúcom svete nenachádzame často. A tak si vytvárame vlastný svet, v ktorom sa venujeme svojim záujmom a žijeme takmer pustovnícky život. Chcela by som dievčatá na autistickom spektre naučiť, ako by mohli žiť s iným ľuďmi a dosiahnuť maximálny potenciál v svojom živote“, hovorí v úvode k svojej knihe jej autorka a vyzýva nás, celú spoločnosť, k pochopeniu, že aspergerky môžu toho veľa ponúknuť, že ich hĺbavosť a talent sú niečo, čo by sme si mali všetci ceniť, a ich výstrednosti a zvláštnosti niečo, čo by sme mali aspoň tolerovať, ak už to nemienime z celého srdca prijať. Apeluje aj na rodičov, aby neobviňovali seba a ani svoje dcéry za niečo, za čo nemôžu: „Ani moji príbuzní ma nechápu. Hoci vedia, že robím čosi, čo súvisí s povedomím o Aspergerovom syndróme, jedným dychom ma za to chvália a zároveň ma kritizujú za aspergerovské správanie“. Svojou prácou chce osloviť aj odborníkov na duševné zdravie, aby dokázali lepšie rozoznať AS u žien a nestanovovali nesprávne diagnózy, ktoré znamenajú stratu dôvery, času i energie na oboch stranách.

Vedci tvrdia, že Aspergerov syndróm postihuje trojnásobne väčší počet mužov ako žien. Myslia si to aj laici ovplyvnení obrazom Sheldona z kultového seriálu Teória Veľkého Tresku. Lenže pravda je taká, že symptómy AS u žien vnímame inak ako u mužov, preto ho nie vždy dokážu lekári rozoznať. Často sa až po diagnostikovaní dieťaťa zistí, že aspergerkou je aj jeho matka. Muži tiež bojujú s typickými príznakmi, ale ženy, od ktorých spoločnosť očakáva, že sa budú dobre starať o rodinu a domácnosť, že budú zvládať viac vecí naraz, nosiť vysoké podpätky, mať dokonalé vystupovanie, ovládať etiketu a vtipne odpovedať, to prežívajú horšie. Autorka tejto knihy hovorila s mnohými vysokofunkčnými aspergerkami vo veku od 20 do 60 rokov, zovšeobecnila ich stratégie, vďaka ktorým zvládajú každodenné nároky, a dúfa, že tým pomôže všetkým dievčatám a ženám s AS, ktoré si zatiaľ nevedia rady a ktoré ich okolie nechápe.

Rudy Simone nazýva ženy s Aspergerovým syndrómom aspergerky, v origináli asperger-girls. Znie to ako meno superhrdinky, čo nie je ďaleko od reality, pretože ak žena, ktorá zažíva sprievodné javy tejto diagnózy, ktorými sú šikana, nízke sebavedomie, problematické vzťahy v práci i v súkromí, depresie a pocity viny, dokáže zdvihnúť hlavu a ísť svetom ako originál, hrdinkou naozaj je.

Ukážky z knihy ASPERGERKA:

Autizmus býva u žien prehliadaný aj preto, lebo ich posadnutosti zväčša spadajú pod hlavičku toho, čo sa u dievčat dá očakávať: knihy, hudba, výtvarné umenie a zvieratá. Odlišná je však vášeň, až príliš vysoké nasadenie. Čítame hltavo, lebo si chceme zaplniť myseľ vedomosťami tak, ako si iní ľudia zapĺňajú brucho jedlom. Informácie vytláčajú zmätok, ktorý prežívame pri kontakte s ľuďmi. Závisí vyslovene len od našej vôle, koľko si toho pustíme dovnútra, na rozdiel od kontaktov s ľuďmi, ktorí sú nepredvídateľní a nekontrolovateľní.

Obsedantná činnosť je príkladom neuveriteľného sústredenia, ktorého sme schopné, a učitelia, lekári a špecialisti si postupne začínajú uvedomovať, že je to kladný rys – niečo, čo treba rozvíjať, nie potlačovať. Musíme  pracovať na svojich silných stránkach, nie na svojich nedostatkoch.

Nedovoľte, aby vám tlak rovesníkov zabránil robiť to, čo robíte radi a v čom ste dobré. V živote ide o to, aby človek niečím prispel, nie aby bol obľúbený a zapadol do spoločnosti.

Väčšina aspergeriek mi hovorila, že škola bola nudná a čelili v nej šikane. K šikane dochádza, keď sa niekto niečím výrazne odlišuje. Učitelia vás väčšinou neochránia alebo to nedokážu. Musíte sa ozvať, vyhľadať pomoc a ochranu. Nemusíte sa nutne postaviť agresorom čelom, povedzte rodičom, že sa do školy nevrátite, kým šikana neprestane. Alebo si nájdite inú školu s lepším porozumením pre individuality. Mojím snom je škola výhradne pre dievčatá s aspergerom. Na vysokej škole, v prostredí, ktoré nekladie dôraz na sociálne kontakty, ale na akademické výsledky, sa im darí lepšie. Musia sa však naučiť nadväzovať spoločenský kontakt aspoň s podobne zmýšľajúcimi jedincami. Emocionálne potrebujú tolerantnú, neodsudzujúcu atmosféru.

V niektorých prípadoch sú naše zmysly zostrené a vnímame intuitívne, takmer ako zvieratá. Dokážeme veci vycítiť. Myslím, že tak ako pri zmysle pre humor, niekedy nám uniká to, čo je zjavné, ale vidíme to, čo iní nevidia. Myslím si, že aj toto je dôvod, prečo tak zle vychádzame s inými ľuďmi. Keď sa niekto usmieva a niečo hovorí, ale my podprahovo vnímame niečo úplne iné, sme zmätené a máme chuť utiecť. Ten vnútorný hlas je často v rozpore s tým, ako chcú ľudia vyzerať navonok, a zvyčajne sa ukáže, že máme pravdu. V spoločnosti často cítime, že máme „detektor na sviniarov“, ktorý nás upozorní, kto je zlý a s kým nemáme komunikovať. Dôsledok? Nechodíme do spoločnosti, ostávame radšej doma.

Keď ma niekto osloví, často sa mi stáva, že mi zamrzne mozog a neviem, čo povedať. V kultúre, ktorá si zjavne cení viac sebaistotu ako charakter, je tento verejný dôkaz našej plachosti a odťažitosti nesmierne zahanbujúci a zaháňa nás do izolácie.

Drogy nezaberajú, ani alkohol. Počas dospievania som vyskúšala túto alternatívnu cestu k prekonaniu spoločenskej neobratnosti, možno šlo aj o snahu zapadnúť. Drogy nič nevylepšovali, vlastne všetko zhoršovali. Toto je varovanie tak pre aspergerky, ako aj ich rodičov: sme duševne aj telesne príliš citlivé na to, aby sme dokázali zvládnuť rekreačné drogy. Môžu nesmierne uškodiť nášmu zdraviu aj duševnému stavu.

Keď som bola malá, unikalo mi, čo je ženskosť, a stávala som sa kvôli tomu predmetom šikany. Ani teraz sa odo mňa nikto nedočká toho, aby som sa správala „ako skutočná žena“. Čítala som, že priemerná žena strávi tisícky hodín, teda stovky dní svojho života, len úpravou vzhľadu pred odchodom z domu. Považujem to za hlúpe. Stereotypné ženy mi pripadajú nudné, malicherné, materialistické a načisto iracionálne. Radšej budem zaujímavý vyvrheľ.

Počas celého detstva som si pripadala, akoby som sa nachádzala na nesprávnej planéte a hlavne v nesprávnej rodine; akoby sa niekde stala hrozná chyba. A rozhodne nie som jediná aspergerka, ktorá sa takto cíti. Prakticky každá mi povedala, že nikdy nikam nezapadla. Pohybujem sa v hĺbke, kam sa väčšina ľudí nikdy neponorí. Možno preto mám rada sci-fi a fantasy príbehy.

Pri nadväzovaní vzťahov sa od dievčat očakáva, že sa budú tváriť nedostupne, ale aspergerky tieto hry nehrajú. Sú to bytosti založené logicky a priamočiaro. Niekedy bývajú príliš skoro zneužívané, lebo sa nedokážu brániť. Chýba im vedomie toho, čo je a čo nie je prijateľné. Aj ako dospelé sa aspergerky často stávajú terčom pre násilníkov a manipulátorov, ktorí neomylne vycítia, že je ľahké ich ovládať alebo prispôsobovať svojim predstavám. Našťastie stačí, keď nájdeme jedného jediného človeka, ktorý nám rozumie. Hoci aj ďalšieho aspergera alebo aspoň niekoho výstredného. Niekoho, kto chápe, že máme svoje zvláštnosti, a má nás rád práve kvôli nim, nie napriek nim. A niekoho, u koho si môžeme byť isté, že naše typické rysy a prejavy nepoužije proti nám.

Nedávno som letela lietadlom a to sa dostalo do turbulencií. Vysvetlila som žene vedľa seba, že sa potrebujem kývať, lebo som vydesená. Keď turbulencie skončili, spýtala som sa, či jej to pripadalo divné. „Nie,“ povedala. „Takmer som mala chuť sa k vám pridať.“
 

Knihu Aspergerka si môžete objednať tu:

 

Posledná úprava 25.11.2018

Nájdete nás na FB