Cítiť, že to, čo robím, má zmysel

Cítiť, že to, čo robím, má zmysel

Napísala 

Lukáš Behul pochádza z Novej Dubnice. Vyštudoval odbor liečebná pedagogika na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v DSS v Modre, v bratislavskom obvode Rača, v Alzheimer Home Avalon v Seniorville v Jablonovom, aktuálne mení pôsobisko. Hovorili sme spolu o tom, prečo si vybral práve prácu s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou a inými typmi demencií, ako vyzerá pracovný deň liečebného pedagóga, aké typy terapií využíva, čo by poradil domácim i profesionálnym opatrovateľom a ako ho zmenila táto práca.

O tom, ako sa mladý muž dostal k práci so starými a chorými ľuďmi

Študoval som na vysokej škole odbor, o ktorom som hneď v prvom semestri zistil, že sa tam prednáša to, čo si môžem prečítať v knihách. Rozmýšľal som, čo so životom, a vtedy mi kamarátka hovorí, poď k nám na liečebnú pedagogiku, máme tu umenie, artterapie, viedol si tábory, to všetko sa ti u nás zíde. Tak dobre, skúsil som a prijali ma. Najskôr ma zaujali psychologické témy o živote a keď som zistil, že liečebná pedagogika sa zaoberá človekom od narodenia po smrť, celým jeho vývinom, môžem teda pomáhať v každej oblasti, zdravým aj postihnutým, povedal som si, prečo nie. No a to veľké „wau“, ktoré ma oslovilo, prišlo so seniorskými témami, v tých som sa našiel. Také demencie a alzheimer, to je investigatívna robota. Každého z klientov musíte poznať, hľadať v jeho minulosti, lebo on žije v spomienkach, funguje na staropamäti, a je často inde, v inom priestore, aj v inom čase. Potrebujem sa rozprávať aj s jeho rodinou, objavovať, čo mal ten človek rád, čo formovalo jeho osobnosť a jeho život, lebo to často vysvetlí aj to, prečo sa teraz správa tak, ako sa správa. Je to veľmi zaujímavá práca.

Od malička milujem príbehy, veľa čítam a moji klienti, to sú živé knihy. Počúvam neuveriteľné príbehy, o vojne, o tom, ako utekali pred frontom; alebo o práci, mali sme tu architekta, ktorý postavil niekoľko kultových budov; alebo o živote, ktorý považujeme za všedný, ale on nie je, taká žena v domácnosti, ktorá síce nechodila do práce, ale robila support pre celú rodinu, má tiež svoje jedinečné skúsenosti, vie, ako sa mení vzťah, ako rastú deti. Tieto príbehy ma priťahujú.

O tom, ako vyzerá pracovný deň liečebného pedagóga

Začínam stretnutím s ľuďmi. Na špecializovanom oddelení pre demencie máme dvadsaťtri klientov. Po hygiene, oblečení a raňajkách dostanú lieky a potom sa stretneme. Niekedy sa rozprávame desať minút, niekedy sa debata preklopí na polhodinu. Poviem, aký je deň, napríklad dvadsiaty prvý august, ľudia spomínajú na svoj život, vybavujú sa im spomienky na to, čo zažili v ten deň, v tom ročnom období, snažím sa ich zapojiť do rozhovoru. Aj keď niektorí už majú ťažšie formy demencie, nehovoria, ale vidieť, že reagujú, že aspoň niečo vnímajú. Od tejto diskusie závisí, aká bude dynamika skupiny v ten deň. Po rozhovore nasleduje rozcvička, spoločná so zdravými klientmi zariadenia. Niektorí si zacvičia sami, niektorí potrebujú individuálny prístup. Treba zistiť, kto má aký tlak, či má dobrý deň, a podľa toho sa uvidí, čo ďalej. Po hodinke sa ľudia vracajú do spoločných priestorov a začneme pracovať s aktivizačnými nástrojmi, s ergoterapiou, biblioterapiou, reminiscenčnou terapiou.

Počas obeda sa o nich starajú zdravotníci, nasleduje poobedňajší odpočinok. Väčšina ľudí spí, čo je fajn, v spánku sa mozog resetuje, sám seba dáva dokopy. Kým oni driemu, mám čas na papierovačky, záznamy. Poobede máme oddychovejšie aktivity, urobím kávu, klienti sa tešia, že som im ju nachystal a že sa o nich starám. Nástrojov je viac, skvelá je napríklad muzikoterapia. Tá však najlepšie funguje, ak ju robí človek, ktorý ovláda nejaký hudobný nástroj. Keď niečo zahrá na gitare alebo na klavíri, všetci si spoločne zaspievajú, je to živšie ako len púšťať skladby. Ak sa niekto stará doma o mamu, o otca, odporúčam im, aby si spolu spievali, aj keď nevedia spievať, je to lepšie ako len pustiť rádio a odísť. Alebo len zapnúť televízor, oni sú po chvíli bezradní, nevedia, čo tí ľudia na obrazovke hovoria, často sa tam hádajú, chorý človek len naberie tú negatívnu emóciu a opatrovateľky potom nevedia, čo s nimi, takými rozhodenými.

O biblioterapii

Táto metóda nie je len o čítaní, ale aj o práci s textom. Prečítam klientom krátky úryvok z knihy alebo správu z novín a požiadam ich, aby vyjadrili svoj názor. Oni reagujú na mňa, ja na nich, vzniká dialóg, potom interakcia v rámci skupiny. Tým, že spomínajú a hovoria, rečový prejav zapája nový okruh v mozgu. Musia počúvať, musia porozumieť tomu, o čom sa hovorí, zaujať k tomu postoj, spracovať emóciu, ktorú tá informácia vyvolala. Je to len jednoduché rozprávanie, ale človek, celá jeho osobnosť sa vkladá do témy, aktivizuje mozog. Počas biblioterapie som dohodnutý s kolegami, aby nerušili, lebo stačí, ak niekto nazrie a polka ľudí je preč, keďže majú narušenú práve krátkodobú pamäť.

Mozog funguje ako sval – to je príklad, ktorý najčastejšie používam – a každý sval, keď nepracuje, ochabuje a upadá. A keď mozog pracuje, uchováva neurónové dráhy. Toto je moja práca, aktivizácia nervových dráh v mozgu, nefarmakologická časť práce s ľuďmi s demenciou.

O ergoterapii

Ergoterapia je terapia zameraná na činnosť, jednoduché vyrábanie rôznych predmetov. Pracujeme s papierom, s látkou, s akýmkoľvek materiálom. Ak to v jednoduchosti rozmením na drobné, ak klient nesedí pasívne, ak dokáže pracovať so štetcom, s nožnicami, ak dokáže udržať lyžičku a sám sa najesť, je samostatný. Vyrábaním rôznych predmetov udržujeme v klientoch samostatnosť.

O reminiscenčnej terapii

Toto je práca s minulosťou, so staropamäťou. Napríklad dnes sa začína vinobranie, máme tu zopár ľudí z vinohradníckeho kraja, tváril som sa, že neviem, čo je preš, čo bola škrabačka vo vinohrade. Tým, že ma niekto z nich poučí, zvýši sa mu sebavedomie. Dokáže, že niečo vie a že to môže naučiť aj iných. Tým dostane pozitívnu spätnú väzbu, ktorú všetci z nás potrebujeme. Pozitívne skúsenosti podporujú mozog, negatívne ho otravujú, sú pre mozog stresujúce.

Úplne najlepší nástroj terapie je zdieľaná prítomnosť a pocit bezpečia. To platí aj pre domácich opatrovateľov, starému človeku stačí, keď cíti bezpečie a niekoho, kto pri ňom sedí len tak. Nemá zmysel hovoriť im, mama, otec, ste doma, keď oni sa cítia doma na kopaniciach, nie v mestskom byte. Validácia znamená prejsť sa v topánkach toho druhého. Ľudia s demenciou sa môžu cítiť ohrození, lebo nevedia, čo sa s nimi deje. Nerozumejú, kde sa to ocitli, môžu obviňovať okolie, nepamätajú si, môžu  odmietať, môžu nespoznať. U nevidiaceho akceptujeme, že nevidí a môže zakopnúť, od vozíčkara, že sám nezvládne schody, ale od človeka s demenciou by sme chceli, aby sa správal ako zdravý. On však má narušený mozog, preto môže zabúdať, môže si nepamätať. A potom, keď toto pochopíme, nebudeme s nimi bojovať. Zodpovednosť je na nás, oni sú oslabení a bezradní a my sme tí, ktorí sú tu na to, aby im pomohli. Nekričať na mamu: a čo si nepamätáš, veď som ti pred hodinou povedala, že bude obed! No nepamätá si, nemôže si to pamätať, to musíme vziať ako fakt. Chcel by som robiť takúto osvetu, oslobodiť verejnosť z nevedomosti, aby ľudia, ktorí ľudí s demenciou obklopujú, či už sú to blízki alebo personál, vedeli, že babka má dôvod, prečo sa správa tak, ako sa správa.

O canisterapii

Ľudia sa ma pýtajú, či majú otcovi alebo mame kúpiť mačku alebo psa. Ak boli na domáce zviera zvyknutí, tak áno, môžu ho mať. Ale určite by som im nekupoval nové zviera, ktoré nepoznajú a ktoré nepozná ich. Canisterapia nie je len o tom, mať vedľa seba nejakého psa. Je to liečebný odbor a robia ho odborníci. Na Slovensku funguje niekoľko organizácií, ktoré ponúkajú takéto služby, aj pre seniorov, a myslím, že by nebol problém, aby prišli aj k nim domov.

Ako to funguje? Pamätám si na pani v ťažšom štádiu demencie, už ani nehovorila súvisle, len ležala v posteli, ten pes ležal vedľa nej, ona sa ho držala. Pes bol špeciálne vycvičený a zvyknutý na starých nevládnych ľudí, v jednom momente jej oblízal tvár, ona sa na neho pozrela a povedala: Ale fuj! Krásna reakcia normálneho zdravého človeka, na tri sekundy bola tam, mozog zase zafungoval, zase sme posunuli nejakú neurónovú dráhu. Keď sa človek s demenciou pravidelne stretáva so psom, nevyliečime ho, to nie, ale je tam šanca, že aspoň čiastočne zlepšíme kognitívne funkcie, že zabrzdíme ochorenie, aby neprogradovalo tak rýchlo. Na toto je dobrá canisterapia, ale musí byť robená odborníkom a špeciálne vycvičeným psom, nesmú to byť náhodné veci. Mali sme napríklad pani, ktorá mala spastickú ruku. Objednali sme k nej canisterapeuta so psom, pes si k nej ľahol, prehrial tú ruku a uvoľnil ju. To sú konkrétne techniky, ktoré pozná len odborník. Ak kúpime čivavu alebo labradora, ešte nerobíme canisterapiu.

O pozitivite a negativite v skupine

Starí ľudia bývajú nevyspytateľní, ťažšie spolu vychádzajú. Na to je tam mediátor, teda ja. Keď sa schyľuje ku konfliktu, hovorím im, dobre, on má iný názor, budeme ho rešpektovať, ale svoj názor si necháme. Ak sa občas niekto rozčúli, alebo sa začne hádať, zoberiem si ho bokom a tam mu pritakám takým spôsobom, citlivo, aby nadobudol pocit, že mu konečne niekto rozumie, že ááá, tento človek vie, o čom hovorím. A tým negativizmus, ktorý u neho práve naskakoval, rozpustíme. Lebo najhoršie je presviedčať niekoho s demenciou, že nemá pravdu, bojovať s jeho názorom. Ak sa chce hnevať, nech sa hnevá, o chvíľu zabudne na celú diskusiu. Stačí trochu trpezlivosti a porozumenie.

Mne to často ani nepríde ako robota.

Spomenul som si na pani, ktorá bola u nás dlho, spočiatku bola veľmi komunikatívna, ale postupne sa rozpadala, nemala záujem už takmer o nič, prestala hovoriť, len chodila hore-dole po oddelení a hmkala. Rodina sa rozhodla, že ju prevezú do iného zariadenia. Odprevádzal som ju do auta, keď sa usadila a ja som zatváral dvere, otočila sa a hovorí: Ahoj! A ďakujem! Dvere sa zavreli a ja som sa šiel do kúta na chvíľu spamätať.

O tom, ako človeka mení táto práca

Je pravda, že búra všetky vaše stereotypy a hodnoty. Niečo si o starých ľuďoch s demenciou myslíte a zrazu vám jeden z nich povie vetu, ktorá vás úplne usadí. Raz som položil na skupine otázku, čo by ste robili, keby ste zrazu mali veľa peňazí. Jedna pani hovorí: dala by som deťom, kúpila by som im domy, tá bola taká prajná. A jedna pokorná veriaca žena hovorí, že by dala namaľovať oltárny obraz a venovala by ho kostolu. A jedna pani sa zamyslela a hovorí, hm, ja by som si kúpila kopec, aby som sa mohla z neho každý deň dívať. A to je pani, ktorá niekedy nespoznáva vlastné deti. Väčšinou nevedela vyjadriť svoj názor, ale v tomto momente zapla úplne všetko. Bolo to ako z Malého princa, ktorý si posúval stoličku po planétke, aby mal stále východ Slnka.

A v také dni si hovorím, toto je ono, mám skvelú prácu, určite lepšie, ako každý deň kráčať niekam do banky.

Alebo jedna pani, sedela veľmi zamyslená, spýtal som sa, že čo je... A ona hovorí: Nič. Len Boh.

O tom, čo odporučiť domácim opatrovateľom

Aby neboli na opatrovanie sami. Lebo oni naozaj prežívajú ťažké chvíle. Vyžiadajte si pomoc, profesionálneho opatrovateľa, ktorý príde na pár hodín k vám domov a postará sa. Stretávajte sa s ľuďmi, ktorí tiež opatrujú svojich blízkych a rozprávajte sa s nimi. Utvorte skupiny a nájdite si profesionála, ktorý vám bude vedieť poradiť, s ktorým budete môcť hovoriť o tom, čo vás trápi. Mal by to byť človek, ktorý pozná túto problematiku a dokáže vás nasmerovať. To po prvé. A po druhé, znie to ako klišé, ale nie je to klišé: hľadajte a vzdelávajte sa. Učte sa, ako v tom plávať, ako fungovať a ako nevyhorieť. To platí aj pre rodinných príslušníkov, ktorí opatrujú niekoho doma, aj pre profesionálov, ktorí pracujú v zariadeniach.

Keď hovoríme o opatrovateľoch doma, ešte mi napadlo, že tam je forma blízkeho vzťahu – a to považujem za mimoriadne dôležité zamýšľať sa nad tým, čo bude, keď ten človek umrie. Či máme navzájom všetko vyrovnané. Zamyslieť sa ešte skôr, než mama či otec odídu, ešte kým sú tu, či sme si vyrozprávali všetko, čo sme chceli, dobré aj zlé. Či máme, ako sa povie, vyrovnané účty, aj emočné. Niečo ako, vieš, mama, ja som chcela ísť na vysokú školu a vy ste mi povedali, že nie, pociťovala som to ako krivdu, ale odpustila som vám. Lebo toto sa horšie spracováva potom, keď ten človek už nie je tu, potom si to každý musí spracovať sám so sebou, že hm, nepovedala som otcovi, prepáč, a rozišli sme sa v hneve. Preto je dobré stretávať sa v podporných kruhoch, lebo tam sa takéto veci riešia. A nám samým by to nenapadlo, ale keď to niekto navrhne, môže nás inšpirovať, môžeme si povedať, aha, tak toto by som mal, mala urobiť aj ja.

Lebo tu fungujú dve veci: jedna je miluj blížneho svojho ako seba samého a pomáhaj mu, ale druhé je heslo záchranárov, že mŕtvy záchranár je zlý záchranár. Keď horí, ako nám pomôže požiarnik, ktorý zhorí? Aj my máme v práci dobrú supervízorku, ktorá vie zasiahnuť, keď niekomu z nás hrozí vyhorenie. A zrejme sa naozaj treba po pár rokoch posunúť inde, uvažovať aj o zmene zamestnania.

O logoterapii a bilancovaní života

Na konci života každý bilancuje, aj ľudia s Alzheimerovou chorobou, aj keď pri tom potrebujú, aby sme im pomohli spracovať to, čo sa vynára. Ak je žena spokojná s tým, že bola po celý život v domácnosti, super. Ak nie, ak patrí k tým ženám, ktoré v posledných rokoch života plačú, kde ja som mohla byť, keby som sa nemusela starať o rodinu, treba sa o tom rozprávať. Zdraví seniori dokážu lepšie dávať najavo emócie a spracovávať ich. A aj tak na to, aby ste v sebe dokázali upratať, potrebujete pomoc. Aby vás niekto viedol a priviedol k poznaniu, tak dobre, nebola som síce opernou divou a nestála som na doskách, ktoré znamenajú slávu, a neprecestovala som svet, ale mám vydarené štyri deti a vnúčatá, ktoré ma majú radi. Ak klient nemá túto dobrú spätnú väzbu, ak má trebárs syna alkoholika, tak hľadáme niečo iné, čo malo zmysel. Vtedy nasadám na moju druhú veľkú tému, a tou je filozofia Viktora Emanuela Frankla, zakladateľa logoterapie, teda terapie orientovanej na zmysel. Frankl bol psychoterapeut, žil vo Viedni, zrazu sa ocitol v koncentračnom tábore a na základe skúseností odtiaľ napísal knihu Napriek všetkému povedať životu áno. Popísal v nej, že koncentrák prežili ľudia, ktorí síce boli slabí, vychudnutí, mali týfus, omrzliny, ale prežili, lebo zároveň si v spomienkach chránili čosi, k čomu sa chceli vrátiť, k rodine, k obchodu, ktorý nechali tam niekde, mali čosi, k čomu sa vzťahovali. A neprežili tí, ktorí možno aj dostávali lepší prídel stravy a boli zdatnejší, ale nemali sa ku komu vrátiť, nemali dôvod prežiť. Frankl napríklad veľmi chcel prežiť, aby mohol vypovedať pravdu o koncentračných táboroch.

Ak by som ja mal raz po rokoch sedieť a bilancovať môj uplynulý život, už teraz viem, že nepotrebujem mať doma krištáľové ceny, ale pocit, že to malo zmysel. To je viac, ako desaťročia utierať prach z tých sošiek. Nadovšetko je taký pocit zadosťučinenia, sedieť v pohodlnom kresle a cítiť, že to, čo som robil, malo zmysel.

                                                                                       x x x x x

Lukáš Behul viedol na X. medzinárodnej vedeckej konferencii Aktivizácia seniorov a nefarmakologické prístupy k liečbe Alzheimerovej choroby (Bratislava 2018) workshop s názvom Hranice – kam až môže klient zájsť? Z tejto konferencie sme priniesli prvú časť záznamov z prednášok, v pokračovaní odzneli prednášky o sexualite ľudí s demenciou, muzikoterapii, supervízii a terénnom opatrovateľstve. Samostatne sme predstavili viedenskú terapeutku Thesi Zak a metódu motogeragogiky, s ktorou úspešne pracuje s klientmi s demenciou. Posledné dve prednášky z konferencie venované stravovaniu ľudí vo vysokom veku prinesieme v samostatnom článku.


 

Posledná úprava 16.10.2018

Nájdete nás na FB