Adéla Šponerová
ON FASHION
O (bez)významnosti módy
CPress Brno, 210 s.

Adéla Šponerová sama priznáva, že vyrástla ako prototyp „správneho dievčatka“: mala rada Barbie, kvietkované šaty, rada sa fotila a rada fotila iných, sledovala módne blogy a túžila sa dostať do toho sveta fyzickej krásy a trblietavých rób. Sen sa jej splnil: pracovala v marketingu pre rôzne módne značky, rok pôsobila priamo v Paríži, v centre svetovej módy, no keď pochopila, že módny priemysel je jedným z najväčších vykorisťovateľov ľudskej práce a znečisťovateľov planéty, začala pochybovať. Odmietla svet, ktorý je posadnutý telom, štíhlosťou a diétami, nosila oversize svetre a džíny, zapisovala si názory na to, či je alebo nie je móda povrchná a hlúpa. Študovala žurnalistiku, hľadala podstatu, pýtala sa odborníkov – a tak vznikla táto kniha, v ktorej vyspovedala desiatich profesionálov: historičku módy, marketingovú riaditeľku, právničku a feministku, političku a ekonómku, modelku aj modela, módneho návrhára a dizajnéra, vedkyňu a dve aktivistky v oblasti ľudských práv aj životného prostredia. 

Nejaké odpovede našla, iné nie; ale už ich ani nepotrebuje: „Lebo o módu sa nemusíme zaujímať, no zároveň jej nemôžeme ani uniknúť; a zrejme by sme sa o to ani nemali pokúšať,“ hovorí ako výsledok podrobnej analýzy, ktorou sa dopracovala k legitimite, akú si svet módy zaslúži.

Ukážky z knihy ON FASHION:

Jana Máchalová, historička módy a spisovateľka: Móda je pre mňa  postoj k svetu, pretože vypovedá o tom, kto sme, alebo kým by sme chceli byť. Je to kultúrna metafora tela, neverbálna komunikácia. V uniforme strácame individualitu, splývame s davom. Naopak, ak sa chceme z davu vyčleniť, prezentujeme sa individuálnym oblečením. Móda nám teda ponúka možnosť pridržiavať sa určitého vzoru, ale uspokojuje aj túžbu odlíšiť sa.

Pavlína Louženská, mentorka, konzultantka, marketingová riaditeľka: Otepľovanie planéty, ale aj príchod novej generácie logicky vedie k otázkam o udržateľnosti systému. Mladá generácia je súčasne dosť radikálna. Mileniáli reagovali na udržateľnosť minimalistickým šatníkom, generácia Z je naštvaná a chce ísť ďalej, chce ísť proti kapitalizmu, proti korporáciám a celému ich ekosystému. Problém je v tom, že zákazníkom často stačí pocit, že sa firma stará o udržateľnosť. Podľa výskumu sa cítia byť vinní – pretože ich slamka v nápoji znamená, že niekde umierajú korytnačky, avokádo na chlebe, že niekto umiera zase inde. Označenie „udržateľný“ ich zbavuje viny.

Šárka Homfray, právnička, odborárka a feministka: Prvou požiadavkou na vytvorenie rešpektujúcej módy by určite bolo to, aby sa produkovala lokálne a udržateľne, alebo aspoň dôstojne, v humánnych podmienkach. Čo sa týka toho, čo denne nosíme, tam by sme mohli viac a lepšie prekračovať hranice genderového kódovania jednotlivých kusov odevu a šperkov. A mali by sme prestať sankcionovať inakosť, neukazovať prstom na tých, ktorí si dovolili vyzerať inak ako správny chlap či žena. Až potom budeme môcť byť slobodnejší v sebavyjadrení prostredníctvom odevu.

Danuše Nerudová, ekonómka, politička, kandidovala v prezidentských voľbách 2023 v Českej republike: V prezidentských voľbách bol na mňa ako na jedinú ženu uprený reflektor. Riešili sa veci, ktorý by na západ od nás neboli u ženy v politike podstatné. Že ak som počas televíznej debaty mala na sebe šaty a nie kostým, údajne mi to uberalo na vážnosti v kolektíve mužov, ktorí mali na sebe oblek. Vedela som, že to v kampani bude takéto. A teraz verím, že som prešliapala cestu k tomu, aby to nabudúce bolo aspoň čiastočne iné. O nerovnosti medzi mužmi a ženami hovorím stále – muži proste tieto odkazy na vzhľad nedostávajú. Ich odev ani účes sa nekomentuje, nevyvíja sa na nich takýto tlak. Verím, že raz tu bude taká spoločenská norma, že komentáre tohto typu nebudú prípustné.

Barbora Černá, modelka:  Všetkým by som chcela povedať, že fakt neexistuje žiaden ideál krásy. Neexistuje žiadna cieľová stanica, do ktorej dôjdeš a povieš si: tak a teraz som krásna a je to ono! Každý rieši niečo iné, či už štíhlosť, pleť, vlasy... Je to nekonečný boj. Myslím, že je potrebné na tom pracovať hlavne zvnútra, to šťastie fakt nájdeme len tam. A naviac, aj ak by sme boli teraz dokonalé, telo sa ustavične mení – starne, zväčšuje sa, zmenšuje. Jedného dňa budeme mať vrásky a potom o to telo prídeme úplne, nebude. Telesná krása je naozaj tá najviac sa míňajúca vec.

Andrea Průchová – Hrůzová, sociologička: Módna fotka a módna kampaň nie je žurnalistická fotka alebo fotka komerčná, ktorá chce niečo predať veľkej mase ľudí. Móda sa nachádza na hrane umenia a dizajnu, a môže si tak dovoliť vytvárať nové mýty, napríklad o homosexualite, že je prirodzená, že existujú rôzne vzťahy medzi ľuďmi, že sexuálne aktívni môžeme byť v každom veku... Beriem to tak, že módny priemysel môže jednoduchšie prichádzať s niečím provokatívnym, čo nie je súčasťou tej bežnej, dominantnej vizuality. Môže zobrazovať témy, ktoré sú tabu. Je však dôležité pozrieť sa na to, kto v módnom priemysle má možnosť rozhodovať. Ak máme v kampani nebinárne osoby, nerozhodli o svojej účasti ony. Keď vidíme niečo, čo sa zdá byť emancipované a progresívne, musíme sa znovu pýtať, kto to umožnil, kto drží tú moc. Potom často zistíme, že reálne k žiadnej emancipácii nedochádza.

Natália Pažická, ľudsko-právna a environmentálna aktivistka, na Instagrame zverejňuje pravdu o neetických praktikách módneho priemyslu: Študovala som fashion branding na vysokej škole v Amsterdame. Milovala som módu, nechcela som sa vtedy ešte venovať udržateľnosti. Robila som modeling, mala módny blog, pracovala v módnych časopisoch. Na škole nám ale hneď v prvých dňoch pustili dokument The True Cost (dokument z roku 2015 o skrytých nákladoch lacného oblečenia) – a vtedy som si prvý raz uvedomila, že to, čo som videla v čínskej továrni, všetka tá bieda a odporné otrocké podmienky, v ktorých sa módne odevy vyrábajú, sa netýka len nekvalitných handier, že je to štandard všade. Profesor, ktorý nám film pustil, nám potom z pódia povedal: „Toto je módny priemysel dnes a vy ste generácia ľudí, ktorá bude mať možnosť to zmeniť.“ A v tej chvíli som si povedala: tak ja do toho idem!

Philippa Grogan, konzultantka v britskej organizácii Eco-age, zaoberá sa dopadom textilného odvetvia na životné prostredie: Už dávno sme za hranicou toho, čo v móde chceme a potrebujeme – tá brandža je dnes stelesnením chamtivosti –, a aj tak sa nič nedeje. Takže áno, myslím, že je potrebné toto odvetvie obmedziť systémovo, pretože móda môže byť skvelý priemysel. Je kreatívny, umožňuje nám vyjadriť sa. Väčšina ľudí na zemi nosí oblečenie. Takže ho potrebujeme ako jedlo. Jeho množstvo ale už dávno presiahlo onen rámec potreby. Súčasná úroveň konzumu je neudržateľná a je potrebné ju regulovať, pretože máme len jednu planétu a móda je obrovskou súčasťou jej deštrukcie.

Stefan Siegel, model svetových značiek ako Gucci či Calvin Klein, zastupuje 35 000 mladých návrhárov zo 150 krajín sveta: Myslím si, že budúcnosť módy bude vyžadovať viac lokálny prístup. Stále za mnou chodia značky a pýtajú sa: „Ako sa dostanem do Paríža?“ A ja si na to vždy hovorím, prečo by mali ísť práve do Paríža? Veď počas jediného týždňa módy sa spoločne s nimi predstaví šesťtisíc ďalších značiek! Hovorím im: „Prečo neurobíš niečo veľké v svojom rodnom meste?“ Keď robíte veci skutočne dobre, budú mať úspech. Vždy existujú ľudia, ktorí vás podporia. Navyše, v móde je niečo mimoriadne dôležité aj z hľadiska tradícií a remesla – je to dedičstvo, o ktoré nechceme prísť. Momentálne nám hrozí, že to stratíme, mnohí ľudia rušia svoje podniky, v ktorých vyrábali ručne, s láskou. Bola by veľká chyba, keby to všetko, čo so sebou móda a odev nesie, zmizlo.  

Jan Černý, módny návrhár a dizajnér, pripravil kolekciu odevov pre českých športovcov na OH 2024 v Paríži: Samozrejme, že sme našou komunistickou históriou poznamenaní vo vzťahu k estetike. Stále cítiť to, aké bolo celé desaťročia zlé vyčnievať a ako sa cenila uniformita. Tieto pozostatky má ešte aj naša generácia, myslím si, že obnova nastavení bude trvať roky. No zároveň vnímam, že sa teraz vraciame k lokálnosti od tých super svetových značiek, ktoré sme všetci chceli mať ešte pred desiatimi rokmi. To je dobre, aj keď nie som si istý, či tá lokálnosť je na to pripravená. Myslím si, že domáce značky by do toho mali viac šliapnuť, aby boli relevantnejšie a mohli konkurovať vo svete. Z ľudí cítim, že sa boja experimentovať, alebo že sa lepia na trendy zo zahraničia, a nevedia, že ak videli u niekoho z Ameriky niečo zaujímavé na Instagrame, tak že tá Amerika je aj tu, že to, čo chcú nosiť, dokážeme navrhnúť a ušiť aj u nás.

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu tu: