Pavel Hajko (1952) má za sebou 40 rokov tvorby a 2000 obrazov. Na mnohých z nich dominuje kohút. Rozkokošený, našuchorený, so vztýčeným krkom, budí nový deň a zvoláva sliepky. Na azda najznámejšom obraze sa z jeho mužnej sily teší Léda. Ďalší obraz nesie názov: „Ja som kohút, kto je viac?“ Aj jeho autor je taký sólista. Podpisuje sa zrkadlovo, vraj ako Leonardo da Vinci. A život berie s humorom.

Rodí sa maliar

Nemôžem povedať, že maľujem od základnej školy, lebo tam som maľovať odmietal. Učiteľka povedala, čo máme kresliť, a ja just nič, od malička zásadne robím len to, čo chcem a nie to, čo mi prikážu. Až keď som mal dvadsať rokov, nahovoril ma kamarát, aby sme skúsili odmaľovávať pohľadnice. On s tým skončil, lebo mu došli idey, a ja dnes mám za sebou dvetisíc obrazov. Na tom prvom bolo prasknuté vajce. Ešte sa z neho iba čosi kľube a už naň striehne líška, aj taký vie byť svet.

Nerozmýšľal som, že sa budem maľovaním živiť, samé to prišlo. Len prax načim. Neverím na talent, verím na prácu, na to, že treba maľovať, stále, stále, stále. Ak maliar desať rokov nemaľuje, už nič nedokáže. Deväťdesiat percent úspechu je v drine.

Som stolár, postavil som si dom, urobil mnohé kusy nábytku. Nerozumiem, keď niekto povie, že čosi nevie urobiť. Veď najskôr skús! Bol som ešte dieťa, keď som rozobral motorku, aby som videl, ako funguje. Ako prvý som tu začal pestovať kivi a teraz zozbieram hádam aj päťdesiat kilogramov ročne. Od dvanástich rokov robím. Kde bola robota, tam som šiol,  odvtedy som už peniaze od rodičov nepýtal.

Voľakedy detstvo a teraz, to je nebo a zem. Na pastvinách, pasoviskách sme sa hrávali, na širokých kovačických uliciach. Ešte som nevedel nič o maľovaní, no už som sníval, že postavím dom. Dve písanky som zaplnil skicami, vymýšľal som dokonca taký, čo by mal na streche bazén. Tento dom máme taký, aký sme chceli. Ja som muroval, žena miešala betón. Inak si ceníš, keď si sám spravíš, ako keď ti rodič kúpi.

Rodina, zázemie

Aby človek mohol byť naivným maliarom, potrebuje dve ingrediencie: šťastné detstvo a šťastné manželstvo. Ak chcete vydarené manželstvo, načim len naivného maliara.

Dnes svet žije rýchle, my žijeme miernejšie, viac času jesto za rodinu, kamarátov, susedov. Zachovali sme si pomalší, pokojnejší život a nedáme si ho. Sme tu dvesto rokov a zachovali sme si aj jazyk a cit pre tradičné hodnoty. Človek má byť spokojný s tým, čo má.

Rád chytám ryby, u nás je rybacia polievka často na stole. Varíme ju vo víne, lebo ryba musí tak, najskôr plávať vo vode a potom vo víne. Keď som bol mladší, chodil som k rieke každý víkend. Teraz len občas, zoberiem aj ženu, ona číta, ja spím, však zazvoní, keď sa ryba chytí. Za čo je rieka? Tam sa oddychuje. Byť doma a ľahnúť si k televízoru? Čo by som z toho mal? Nič. A pri vode sa dobre rozmýšľa, tam sa cítim voľný.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Každý maliar musí byť originálny, mať taký rukopis, že stačí vidieť jeho obraz, ani podpis netreba, a bude rozpoznateľný. Najhoršie je prázdne plátno. Obyčajne začínam, keď mám ideu. Naškicujem ju a škica čaká. Keď neviem, čo maľovať, prezerám si písanku, kam si zapisujem idey. Niektoré čakajú dlho. Mal som kedysi ideu maľovať čierne knieža, no maľoval som ho, až keď prišla vojna.

Na erotické motívy som prišiel náhodou. Kreslil som zimu, je to moje najmilšie obdobie, a zrazu som si všimol, že záveje vyzerajú ako ženské lono. Len som ružičky prikreslil, akoby vykvitli z toho lona. Takže na mojich obrazoch aj v zime kvitnú ruže. Ruža je symbol lásky, ale pozor, ak nevieš, ako ju trhať, upichneš sa. Mnohí si kúpia môj obraz, myslia, že krajinka, a keď sa lepšie prizrú, vidia to, čo predtým nezbadali: že kosec nekosí obilie, ale ženské lono, že zvlnené záveje kopírujú belostné ženské boky. Sú to boky oblé, nie anorektické, mne sa chudé modelky nepáčia. Najkrajšie ženy maľovali starí majstri, ženy s prsiami a širokými plodnými bokmi.

Najradšej maľujem

Kohúta. Kohút ohlasuje nový deň a je pánom na smetisku, chráni si svoje sliepky a svoj dvor. Maľujem kohútie sny, ktoré sú aj snami každého chlapa. My chlapi sme všetci tak trochu kohúti. Maľoval som aj súboj kohúta a líšky ako súboj dobra a zla. Môj kohút je strážca Kovačice a zároveň vták, erotický symbol, synonymum mužskej energie, rozkoše, slnka, odvahy. Preto má vztýčený krk, preto mu dávam sýte, svieže farby a pestré perá na chvost.

Sprvu sa v Kovačici čudovali, čo stále vymýšľam s kohútom a teraz ho všetci pýtajú. S erotickými motívmi som prišiel prvý, ale veď niekto musel začať, v živote predsa nemáme len tvrdú robotu. Sexu nemusí byť ani veľa, ani málo, ale každý deň trochu.

Čo znamená úspech

Teraz mám najväčšiu radosť z vnučiek. Keď maľujem, tá malá, trojročná sedí pri mne a tiež maľuje. Keď si ja namočím štetec do oleja, aj ona si, keď si štetček utriem, ona tiež. Vnučka sa zasmeje a ja sa roztopím naraz, ako maslo. Doniesli sme zo Slovenska rozprávky a čítame si. Máme veľkú záhradu, včera sme spolu sadili cibuľu, aj ona dva šóriky vysadila.

Často sa mi sníva, že lietam, že druhí nelietajú a ja áno. Aj spím a rozhutujem, ako to, že ja môžem a druhí nemôžu?

Životná filozofia

Vypočuj všetkých a sprav si po svojom. Leby keby to bolo inak, to by som už nebol ja.

© Text a foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca