Môj obraz musí mať príbeh

Môj obraz musí mať príbeh

Napísala 

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Ján Glózik (1957), naivný maliar z Kovačice, hovorí: „My, insitní maliari, vraciame ľudí domov, do detstva, do minulosti, na dedinu, kde je pokoj a žije sa ešte v súlade s prírodou. Moji predkovia prišli kedysi na Dolnú zem z dediny, ktorá sa teraz volá Gregorova Vieska a je v okrese Lučenec. Máme tam priateľov a dobré vzťahy, Slováci nám naveky vychádzali a vychádzajú v ústrety.“

Rodí sa maliar

Do maľovania ma zaučila Zuzana Chalupová. Požiadal som ju o pomoc, lebo som bol fascinovaný obrazmi maliarov prvej kovačickej generácie, no nedarilo sa mi maľovať, keďže som nepoznal techniku. Ona mi srdečne pomohla a potom povedala: „Ja som ti ukázala, ako pripraviť plátno, ako miešať a riediť farby, ale na tebe je, ako budeš maľovať.“ Ako hovorievali Martin Jonáš: aj to kukuričné zrno musíš najskôr vložiť do zeme, aby ono potom samo vyrástlo.

Vtedy sa otváral aj klub mladých kovačických maliarov. S jeho predsedom Martinom Kizúrom sme boli dobrí kamaráti, hodiny sme sa rozprávali o maliarstve, aj sme spolu cestovali do Talianska, aby sme na vlastné oči videli najlepšie diela starých majstrov. Kizúr potom odišiel študovať na výtvarnú fakultu a dnes je z neho akademický, nie insitný maliar.

Rodina, zázemie

Mal som osemnásť rokov, keď mi umrel otec aj starý otec, obaja v priebehu mesiaca. Ledva čo som skončil školu a už som bol hlava rodiny, mama by si sama nevedela poradiť s poľom, ani s traktorom. Zamestnal som sa, šiel na povinnú vojenčinu, študovať maľbu bolo vtedy nereálne. Aj keď naveky som si nachádzal čas aj na maľovanie. Naposledy som robil ako šofér v pivovare, ale cítil som, že sa nedá trhať na všetky strany. A tak som už viac ako desať rokov slobodný umelec. Nehovorím, že žijeme na vysokej nohe, ale solídne vyžiť sa dá.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Čerpať sa dá zo všetkého, čo človek vidí, čo zažil, z každého príbehu či pesničky, ktoré počul. Aj rodina mi dáva inšpiráciu. A veľa mi dáva aj pocit, že patrím k takému známemu smeru, ako je kovačické naivné umenie, ktoré má vynikajúci rating v celom svete. Za tých šesťdesiat rokov Kovačického októbra tu vystavovali šesťdesiati traja maliari. Tí, čo boli prví, ani nevedeli, aké veľké kapitoly v naivnom maliarstve sveta spúšťajú.

V osobnom maľovaní je paradoxne najhoršie, keď sa človek dostane na tvorivý vrchol. Hovorím si vtedy: toto je tvoj najlepší obraz, a čo bude ďalej? Kde je ďalšia priečka?

Najradšej maľujem

Rád kreslím harmóniu a veselé motívy. Zber úrody, žatvu, rybárov, muzikantov, sviatky a zvyky Slovákov, ktorí sem prišli pred dvesto rokmi, aby na Dolnej zemi mohli začať nový, lepší život. To je teraz moja hlavná téma, predstavovať si a maľovať našich predkov ako prichádzajú do novej krajiny, ako sa tu udomácňujú, zžívajú s pôdou, s rovinou, s prírodou. Môj obraz musí mať myšlienku a príbeh. Šiesti naivní maliari sme nakreslili monumentálny obraz Príchod Slovákov na Dolnú zem s rozmermi 3 krát 4 metre. Teraz visí na slovenskej ambasáde v Belehrade a všetky vzácne návštevy sa pred ním fotografujú.

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Čo znamená úspech

Nerobím si štatistiky, kde všade sú moje obrazy, ale určite v Austrálii, Kanade, USA, Japonsku. V Japonsku sme mali veľkú výstavu, celý rok tam putovali naše obrazy po rôznych mestách, aj my sme boli dvanásť dní a navštevovali sme tie miesta, kde budú visieť naše obrazy. A samozrejme, aj sme spoločne maľovali. Japonci tiež majú naivné umenie, ale iné. Doma sme potom urobili výstavu, ktorej hlavnou témou bolo Japonsko.

Teraz plánujem výstavu v Albánsku. V Albánsku sme isto ešte nevystavovali. A som rád, že som sa mohol zapojiť do projektu Maľovaný rovník, ktorý sa bude skladať zo 40 075 obrázkov s rozmermi 20 x 20 cm – lebo toľko meria Zem okolo rovníka –; maľujú ich ľudia z celého sveta, ktorí tak chcú vytvoriť symbol priateľstva medzi národmi.

Životná filozofia

Keď je zle, hovorím si: bolo tak a bude lepšie. Jesto krízy v živote, aj ťažké roky. My sme s manželkou spolu tridsať rokov, starý dom sme mali a prestavali ho celý, zažili sme veľa, prehrmeli sme, a sme. Človek musí mať nádej, nádej je najviac. Lebo byť morbídni, nahnevaní na seba a na svet, na čo to je? Veriť v lepší deň, to treba.

© Text a foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

 

Posledná úprava 08.11.2018

Nájdete nás na FB