Naša architektúra, kroje, farby, prvky dedinského života, toto prostredie vytvorilo kovačickú naivu. Verím, že pretrvá. Áno, všetko sa vyvíja, takže i ona sa premení, veď v dnešnej podobe nemôže zostať ďalších dvadsať rokov. Každá generácia musí mať svoje témy a svoj spôsob vyjadrenia, aby sme sa nekopírovali.

Najviac mi dala Zuzana Chalupová. Bola mi susedkou a prvé moje kroky a záujem o obrazy podnietila ona – navrhla, že by som sa tým mohla baviť, že mám na to dar. Rada pracujem s drevom, chcela by som, aby sa toto umenie zachovalo, aby moja práca zostala ako odkaz: že by som si lásku vyjadrila bárs v intarziách.

Začala som maľovať s najstaršími maliarmi už originály, nie odkresľovať kópie. Kópia je podľa mňa len mŕtve slovo na papieri. Ja sa snažím o to, aby moje obrazy boli originály.

Dobre prežitý život je, keď je človek zdravý a môže pokázať to najlepšie zo seba, čo vie, to, čo chce, a to, čo môže urobiť. A to nielen pre seba, ale i pre druhých. Nemyslím tým len maľovať, ale aj pomôcť niekomu inému. To je podľa mňa veľký úspech v živote, ak si navzájom vieme pomôcť. To je to, čo by mal človek robiť predovšetkým.

Pamätám zo školy, že keď som bol druhák, prišiel učiteľ a chcel zistiť, kto z nás je aký. Povedal nám: „Deti, teraz desať minút robte, kto čo chce.“ A ja som zobral ceruzku a začal maľovať. Naiva je také maľovanie, keď každý maľuje tak, ako sám myslí, ako chce a ako vie.

Nájdete nás na FB