Anna a Nataša Kňazovic

Anna a Nataša Kňazovic

Napísala 

Keď rastiete pri maliarovi, zapíše sa vám to do duše. Maľovanie je naše rodinné remeslo a ja pokračujem tam, kde skončil môj otec. Mám dve dcéry. Staršia nemaľuje, učí na gymnáziu v Kovačici. Mladšia Nataša mala odmalička okolo seba farbičky a papiere. Posielala som ju von za deťmi, ale ona odmietala, že radšej bude sedieť pri starom otcovi a kresliť. Životom idem odjakživa srdcom. Preto mám srdce aj na obrazoch – u otca je jedno, u mňa dve, u Nataši tri.

Rozhovor s Annou Kňazovicovou:

Životom idem srdcom

Anna Kňazovicová (1950) žije a tvorí v rodnej Kovačici. Vyštudovala medzinárodnú politiku na Fakulte politických vied v Belehrade. Pochádza z rodiny, kde maliarstvo prechádzalo z generácie na generáciu. Jej otec, známy insitný maliar Ján Kňazovic, bol jej prvým učiteľom a kritikom. Dlhé roky pracovala ako riaditeľka a šéfredaktorka rozhlasovej stanice v Kovačici a neskôr ako riaditeľka Rádia Đakovica v Kosove. Jej diela charakterizuje jasná farebnosť, jednoduché tvary na tmavom podklade a šťastné, tancujúce postavy a zvieratá: "Moje obrazy sú na pomedzí sna a reality a každý z nich nesie príbeh. Vytvorila som si vlastný svet, v ktorom nikto netýra zvieratá a ony sú v ňom šťastné."

Rodí sa maliarka

Odmalička som rástla pri otcovi. Neboli televízory ani počítače, sedávala som pri ňom a rozprávali sme sa. Všetky maliarske tajomstvá mi prezradil. Hovoril, aby som maľovala to, čo cítim, a aby som sa pozerala okolo seba, lebo všetko nájdem namaľované v prírode a najkrajšie umenie je príroda sama.

Neraz ma upozorňoval i na chyby, ktoré som robila. Aj som sa hnevala, že mi podkladá nohy do cesty, ale on odpovedal, že je to pre moje dobro, že neviem, čo ma v živote čaká, a keď tu nebude, spomeniem si na jeho slová. A ja mu dnes ďakujem, že mi úprimne radil.

Všetko má pozitívnu i negatívnu stránku a vyrastať so známym otcom bola i veľká ťarcha, mlynský kameň okolo hrdla. Vždy ma s ním porovnávali. Jeden čas som aj chcela nechať maľovanie, keď tých „dobrých rád“ bolo priveľa, ale vedela som, že otec by bol smutný, keby som ich počúvala. Keď si dnes sadám pred prázdne plátno a chcem vyriešiť nejaký maliarsky problém, vždy sa rozpomeniem na to, čo mi hovoril otec, a veľmi mi to pomáha. Som šťastná, lebo som mala najlepšieho učiteľa na svete.

Rodina, zázemie

Keď rastiete pri maliarovi, zapíše sa vám to do duše. Každý druhý-tretí deň sme s otcom chodili k Jonášovi, Paluškovi alebo Sokolovi. Mala som sedem či osem rokov a už som si pamätala, čo som v rozhovoroch dospelých začula. Kým sa naši otcovia zhovárali, so Sokolovými dcérami sme tancovali na detské pesničky a s Jonášovým synom Martinom sme sa hrali pod stolom. Dali nám ceruzky, aby sme si kreslili, a otec i Jonáš nás potom známkovali.

Maľovanie je naše rodinné remeslo a ja pokračujem tam, kde skončil môj otec.

Mám dve dcéry. Staršia nemaľuje, učí filozofiu, logiku a sociológiu na gymnáziu v Kovačici. No mladšia Nataša mala odmalička okolo seba farbičky a papiere. Posielala som ju von za deťmi, ale ona odmietala, že radšej bude sedieť pri starom otcovi a kresliť. Každý deň trávila s ním a kládla mu otázky, akoby vedela, že zomrie pomerne mladý. Zo zakladateľov naivy sa len v rodine Kňazovicovcov takto udržali gény.

Kým otec žil, často sme spolu vystavovali a chodili na kolónie. Keď v roku 1985 zomrel, povedala som si: Anna, treba, aby si konečne viac maľovala. Aj to mi dodalo silu a odvahu dať výpoveď v práci, aby som sa venovala tomu, čo mám najradšej na svete – svojim obrazom.

Najradšej maľujem

Nekreslím poľnohospodárske práce, lebo som sa im nikdy nevenovala. Maľujem najmä zvieratá, pretože tie veľmi milujem. Vyrastala som bez súrodencov, a tak som sa od detstva hrala s mačkou a so psom, čo sme mali doma. Keď vidím na ulici psov, kúpim kosti, hneď tam ich nachovám a oni potom chodia za mnou. Dnes mám troch psov, všetkých som zobrala z ulice ako tulákov. Svoje obrazy dávam i do útulkov alebo veterinárnym klinikám – to ma napĺňa.

Mám rada symboliku a zvieratá zosobňujem: kohút je mládenec, sliepka dievča... Moje koníky neorú, neťahajú pluh, ale sú zaľúbené a tancujú. Milujem noc a vesmír, ktorý je nekonečný ako láska – preto modrá farba podkladu. Je to zároveň asociácia na otca. Často maľujem i zimu. Teraz, keď som staršia, spomínam na pekné zimy svojho detstva. Starý otec zapriahli kone do saní a všetky deti zo susedstva sa s nami sánkovali. Zdá sa mi, že sa vtedy žilo krajšie, bez stresu, nie tak rýchlo.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Moje obrazy sú na pomedzí sna a reality a každý z nich nesie príbeh. Vytvorila som si vlastný svet, v ktorom nikto netýra zvieratá a ony sú v ňom šťastné. Keď sa pozriem na prázdne plátno, mám v hlave hádam tisíc motívov – ani neviem, ktorý z nich vybrať. Mám pocit, že inšpirácia mi vyteká aj ušami. Keď však dokončím obraz, zabudnem naň, už ma nevypĺňa, nezaujíma, robím niečo iné.

Čo pre mňa znamená úspech

Úspech je, že robím to, čo mám v živote najradšej. Veľa ľudí si to nemôže dovoliť. Mám svoj svet, vstanem, kedy chcem, robím, kedy chcem, idem, kam chcem. Keby som chcela, mohla by som minimálne šesť mesiacov z roka stráviť cestovaním po výtvarných sympóziách, ale v posledných rokoch si už veľmi vyberám. Vo svojom veku spím najlepšie vo vlastnej posteli.

Životná filozofia

Životom idem odjakživa srdcom. Preto mám srdce aj na obrazoch – u otca je jedno, u mňa dve, u Nataše tri. A možno raz bude i štvrté srdce, človek nikdy nevie.

A keď je mi ťažko, rozmýšľam o tom, aký obraz namaľujem. Potom si sadnem za štafelaj a čas mi tak rýchlo ubehne, že zabudnem na všetko, i na ťažkú chvíľu. Nie nadarmo sa vraví, že maľovanie je aj terapia.

 

Rozhovor s Natašou Kňazovicovou:

V mojom svete je možné všetko

 

Nataša Kňazovicová (1977) je dcéra maliarky Any Kňazovicovej a vnučka Jána Kňazovica. Študovala priemyselný dizajn na Vyššej polytechnickej škole v Belehrade a manažment v obchode na Obchodnej fakulte v Novom Sade. Maľuje olejomaľby, akryly a pastely, ale aj ikony a oltárne dvere. Má za sebou 30 autorských výstav.

Rodí sa maliarka

Moje spomienky na detstvo sú bohaté a farebné, miešajú sa v nich vône, smiech a láska. Kovačica bola kedysi menšia, po uliciach jazdili kone a susedia si pomáhali na poli. Modrý dom Galérie bol vždy plný maliarov, galeristov, diplomatov... Starká piekla voňavé koláče, nikto z domu nešiel bez spomienky na dobrú štrúdľu. Starkého si pamätám ako láskavého človeka, ktorý na nás deti pozeral len s úsmevom a bol trpezlivý k našim žartom. Mal rád deti, ľudí, zvieratá, čítal Dostojevského a Exupéryho... Bol to človek s dušou dieťaťa, to preniesol na moju matku a ona potom na mňa. Keď starký maľoval, sedávala som pri ňom a kreslila. Potom som tie kresby predávala hosťom, ktorí za ním chodili.

Hľadanie vlastnej cesty

Mladosť priniesla hľadanie identity a mnoho otázok: či mám talent, či som dôstojná svojho „starkina“ a všetkého, čo ma učil. Zo strachu, že nemaľujem dobre, som kreslila málo a emócie vnášala do poézie. Všetci si mysleli, že zo mňa bude spisovateľka, len ja som cítila, že moja cesta je iná. Jeden dobrý kamarát vedel, čo sa vo mne deje a daroval mi sadu farieb s venovaním „pre návrat inšpirácie“. Znovu som začala maľovať, tajne, pre seba. Mnoho, mnoho som maľovala. Svoju tvorbu som ukázala akademickým maliarom, ktorí mi povedali, že musím pokračovať. Prebudila sa vo mne vášeň, maľovala som aj ikony, ktoré sa dnes nachádzajú v mnohých kostoloch. Konečne som uverila, čo je môj osud, keď v roku 1998 matka vystavovala v Belehrade a ja som tam hosťovala s jedným obrazom. Zberateľ ho kúpil a pýtal ich viac.

Najradšej maľujem

Najčastejšie maľujem ľudí v imaginárnom svete. Sú v ňom polia a slnečnice, ktoré letia do neba, anjeli, hrajúci na husliach a rebríky, čo vedú na mesiac. Niekedy bicykel letí do neba alebo dievča cestuje, držiac farebný dáždnik. V mojom svete je možné všetko, je to svet, v ktorom žije nádej.

Rodina, zázemie

Som vďačná za všetko, čo mám – za dobrú rodinu a priateľov, za to, že milujem, čo robím a verím, že to má zmysel. Moje srdce sa naplní pri pohľade na usmiatu tvár mamy, keď prídem do Kovačice a všetci, ktorých mám rada, sedia v našej záhrade plnej kvetov.

Na mojich obrazoch bol vždy aj chlapec, niekedy bral hviezdy z neba a inokedy hral na husle. Časom sa zmenil na mladého muža a letel ponad polia za dievčaťom v ružových šatách. Môj imaginárny „malý princ“. Nikdy som netušila, že ho aj stretnem a osud chcel, aby to bolo tak ďaleko od domu. A tak som z Kovačice prišla na Slovensko, do domoviny mojich predkov a k mužovi dostala ešte jednu mamu, otca, sestru a starkú, ktorá mi pripomína detstvo. Moje obrazy sa zmenili, je na nich vidno, že moje srdce spieva.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Inšpiráciou je mi sám život. Túžba každého človeka, jeho sny, boj duše o to, čo je správne, krása v človeku, hravosť a radosť zo slnečného dna. Korene mojej tvorby sú aj v ikonopise, najmä postava mojich ľudí. Aj samé insitné umenie má základ v ikonách, predovšetkým jeho čistota a úprimnosť.

Čo pre mňa znamená úspech

Výstavy a sympóziá mi priniesli mnoho stretnutí so zaujímavými ľuďmi a mnoho skúseností. Je to vždy výmena názorov a energie. Radosť mi robia i humanitárne výstavy. Vedieť, že môj obraz pomohol dieťaťu, kostolu, nemocnici, žriebätku, je úžasný pocit. To dáva mojej tvorbe zmysel. Aj to je pre mňa úspech. Najväčšie ocenenie prišlo od kritika, ktorý moju rodinu nazval značkou – „brand“ Knjazovic. Tak sme sa aj zúčastnili na medzinárodnej výstave „Brand fair“ v Belehrade ako jediní maliari, ako príklad, že aj umelec môže byť „brand“.

Životná filozofia

Všetko má zmysel a nič nie je náhoda. Všetky pokušenia boli na to, aby mi pomohli naučiť sa, čo sú pravé hodnoty a otvoriť srdce. Naučila som sa veriť, že nie som sama a že svet je krásne miesto. A keď zase príde ťažká chvíľa, spamätám sa, že prejde a vyjdem z nej mocnejšia. A moja viera je láska.

© Barbora Škovierová

A ešte jedna dobrá správa: Na VII. medzinárodnom festivale insitného umenia v Galérii Szyb Wilson v poľských Katoviciach vystavovali výtvarníci z Austrálie, Brazílie, USA, Portugalska, Haiti, Burkine Faso, Tanzánie, Izraela a z ďalších krajín. Nataša Kňazovicová, ktorá zastupuje tretiu generáciu insitných maliarov v rodine Kňazovicovcov z Kovačice, nadviazala spoluprácu aj s galériami insitného umenia v Hlebinách (Chorvátsko) a Trebinji (Slovinsko) a pozvala naivných maliarov zo Srbska, Chorvátska, Slovinska a Macedónska. Návštevníci festivalu videli obrazy kovačických maliarov Jána Husárika, Jána Bačúra a Janka Širku. Zastúpené bolo aj Slovensko, svoje obrazy vystavovali Ján Krlička, Nina Harňáková, Anna Jankovská a Ján Skorka.

 

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB