Robiť veci s láskou

Robiť veci s láskou

Napísala 

Mám rada slnečnice. Keď idem cez polia k mame, zdá sa mi, že svietia, je v nich sila. Často maľujem krajinky a žitá. Mojím obľúbeným motívom je strom s dvoma rôznofarebnými kmeňmi a korunami, ktorý symbolizuje počiatok a koniec.

Marija Hlavati-Krišan (1975) dostala základy maliarstva od Jána Husárika. Maľuje snové krajinky v rôznych ročných obdobiach, slnečnice a tekvice, obrazy inšpirované vlastným životom. K maľovaniu v zrelom veku priviedla aj svoju mamu Mariju Hlavati staršiu.

Rodí sa maliarka

Maľovala som odmalička. Keď som videla maliara za štafelajom, bolo to pre mňa ako sen. Mama videla, ako veľmi chcem maľovať a dohodla mi súkromné hodiny u Jána Husárika, ktorý mi ukázal základy – ako natiahnuť plátno, namiešať farby... Bol voči mne aj ostrý, ale naučil ma. Pomohol mi a moje prvé obrazy odniesol i na Slovensko. Neskôr sa stal mojím svokrom, vydala som sa za jeho syna.

Rodina, zázemie

Môj prvý manžel bol flegmatik. Sedem rokov som bola zaňho vydatá. Nemal záujem o nič, nemal ambície. Ja musím stále niečo robiť, nevydržím len tak sedieť. Ak nemaľujem, robím dekupáže, prerábam si botník, presádzam kvety... Pamätám sa, ako som sa rozchádzala s  manželom a namaľovala pochmúrny, ťažký obraz. Položila som ho do kúta pod schody ateliéru, aby ho ani nebolo vidno. Boli v ňom však emócie, ktoré ľudí oslovili – toľkí mi povedali, že sa im páči, až som sa rozhodla vytiahnuť ho z kúta a nakoniec som ho veľmi dobre predala. Druhého manžela som spoznala tak, že sa prišiel pozrieť na moje obrazy a zostal päť hodín. Páči sa mu, čo robím, má veľa kontaktov, a tak mi pomáha mi aj s výstavami. Vždy ma podrží.

Čo najradšej maľujem

Mám rada slnečnice. Keď idem cez polia k mame, zdá sa mi, že svietia, je v nich sila. Často maľujem krajinky a žitá. Mojím obľúbeným motívom je strom s dvoma rôznofarebnými kmeňmi a korunami, ktorý symbolizuje počiatok a koniec. Keď pocity musia von, maľujem aj obrazy zo svojho života. Spočiatku som na to nemyslela, ale dnes už obom svojim synom odkladám obrazy, aby mali pamiatku.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Inšpirácia je všade. Idem ulicou a vidím oblaky, polia, kvety... aj môj malý synček je mi inšpiráciou, taký je vydarený.

Čo pre mňa znamená úspech

Tento rok dovršujem dvadsať rokov maliarstva, chystám niekoľko veľkých výstav. Spomínam si, ako za mnou do domu prišiel prvý galerista a jeden za druhým snímal tie najkrajšie obrazy – a ako ich berie zo steny a ja plačem... Bol to jeden z najťažších okamihov v živote, ale keď prišli pochvaly a peniaze, trochu to prebolelo.

Keď je mi ťažko

Keď padnem do depresie, keď mi nič nejde, poviem si: hajde Maro, zdvíhaj sa, lebo z tohto nemáš nič, len tratíš čas a nemaľuješ. Práca so zemou a kvetmi ma veľmi upokojuje. Alebo spravím generálku v dome, aj to pomáha. Keď bol môj starší syn maličký, robila som obraz pre bratovu učiteľku. Bol to obraz nežnej zimy s bielymi halúzkami. Prezliekala som syna a kým som hábky odniesla do chyžky, môj malý vzal širokú štetku, namočil ju do kávovej farby a na obraz mi načmáral kruhy. Keď som to zbadala, len ma vnútri silno zabolelo, ale nemohla som sa naňho hnevať, bol maličký. Vyšla som von a skopala pol záhrady. Išlo mi to od ruky, vyhodila som to zo seba a potom som pomaličky zotierala tú kávovú...

Životná filozofia

Vždy mám pred sebou nejaký cieľ. A keď ho dosiahnem, ešte viac sa snažím prekonať samu seba. Chcem byť dobrá vo všetkom, čo robím. Pre mňa je veľmi dôležité robiť veci s láskou. Dôležité je ceniť si aj to, čo robia iní, nebyť žiarlivý, čo je v našej sfére veľmi časté.

V cukrárni u nás padol do horúceho mlieka malý chlapček, hádam trojročný, neraz som ho na ulici vídala. Bol veľmi ťažko popálený. Počula som, že ho odviezli do inštitútu Matka a dieťa v Belehrade. Zašla som do ateliéru, vzala jeden obraz, zaniesla ho do cukrárne otcovi toho chlapca a povedala: „Vezmi ho lekárom, ktorí liečia tvojho syna, budú naňho inak hľadieť.“ A ako držím ten obraz, plačem ja, plače on, ďakuje mi. Nič som za to nečakala, chcela som pomôcť dieťaťu. V ten mesiac som veľmi veľa obrazov predala – tým chcem povedať, že verím, že dobré dobrým sa vracia. A teraz je maličký v poriadku.

 

Maľovanie mi dáva trpezlivosť a pokoj

Mária Hlavati staršia, mama maliarky Marije Hlavati-Krišan

Rodí sa maliarka

Ako dieťa som rada vyšívala a háčkovala. Keď sa dcéra vydávala, všetko do domu som jej pripravila sama. Hovorievala som si, že keď Zuzana Chalupová mohla začať ručnými prácami a potom prejsť k maľovaniu, môžem aj ja. Nemala som však čas, pracovala som v obchode a až po večeroch alebo v noci som si niekoľko rokov pripravovala skice, ale nemaľovala som. Všetko som si nachystala tak, aby som od nového tisícročia mohla začať. A v prvý pracovný deň roku 2000 som konečne maľovala.

Rodina, zázemie

Manžel ma v maľovaní podporuje. U dcéry videl, čo znamená venovať sa tvorbe. Dcéra maľuje už dvadsať rokov, takže som vedela, ako si nachystať plátno a farby. Marija bola odmalička samostatná. Ešte nevedela ani poriadne rozprávať, už chcela všetko robiť sama. Syn sa zaujímal skôr o elektriku a keď iné nemal, hral sa so žehličkou. Keď sme s dcérou prišli po prvý raz k Jánovi Husárikovi, aby ju učil maľovať, dal jej nakresliť zmenšený obraz svojej grafiky. Keď skončila, vzal do jednej ruky svoj obraz a do druhej ten jej. Nemohol uveriť, že nielenže zachovala proporcie, ale nechýbala jediná halúzka. Načim ten moment vidieť – akoby sa jej až trošku bál.

Čo najradšej maľujem

Najčastejšie maľujem dedinu a veľmi rada postavy v slovenských krojoch. Keď sa mi to podarí, mám pocit, akoby som pekne vyobliekala živého človeka.

Ako prichádza inšpirácia

Nerobím skice, v hlave si stvorím obraz a prenesiem ho na plátno. A keď maľujem, prichádzajú ďalšie nápady. Cez deň porobím, čo treba a večer, keď nastane ticho, ani telefón nezvoní, môžem maľovať. Niekedy sa zabudnem pri obraze a preberiem sa, až keď ráno kohút kikiríka.

Čo pre mňa znamená úspech

Nie som veľmi ambiciózna. Pre mňa je úspech, že mám obrazy po celom svete, to je pekný pocit, z toho mám radosť a som spokojná. Keď sa ľuďom páčia moje obrazy, dáva mi to silu robiť ďalej. Hovorila som si, že z každého roka si jeden obraz nechám, ale nakoniec ich mnoho nemám – keď sa niekomu páčil, predala som.

Životná filozofia

Keď je mi ťažko, vyjdem na dvor a zametám dvor, najradšej humno. Manžel mi hovorí – čo nejdeš poupratovať dovnútra, len po humne chodíš? A keď vidím, že dcéra je zamyslená, poviem jej – vieš čo, vyobliekaj sa, namaľuj sa – a ona sa vie veľmi pekne – na nikoho sa neobzeraj, nech hľadia za tebou, ale nech nikto nevidí, čo ťa trápi. A ona si ten recept vzala odo mňa. V živote prídu pekné dni aj trápenie, ale s maľovaním sa všetko ľahšie zdolá. Keď si sadnem za štafelaj, zabudnem na všetky problémy. Maľovanie je najlepšie antidepresívum. Dáva mi trpezlivosť a pokoj.

© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ

© Foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB