Moje témy sú všetky zo života

Moje témy sú všetky zo života

Napísala 

Keď mi je ťažko, pomáha mi sadnúť si za stojan, k plátnu, zobrať do ruky štetec a maľovať. Keby som to nerobila, už by som hádam ani nežila, toľko sily a radosti mi to dáva.

Alžbeta Čížiková (1936)narodila sa, žije a tvorí v Kovačici. Keď ako sedemnásťročná vystavila svoj prvý obraz, stala sa zároveň aj prvou ženou, ktorá vstúpila do dovtedy výhradne mužského sveta kovačickej insity. Medzitým prešlo päťdesiatpäť rokov, počas ktorých namaľovala viac ako dvetisíc obrazov: "Ozajstného maliara som prvýkrát videla, keď som sa raz hrala na ulici a taká vysmädnutá som si šla do Paluškov vody pýtať. V predizbe maľovali báčik Martin pestrofarebný obraz, taký veľmi vysoký človek to boli a krásne maľovali. Aj na smäd som zabudla, čo som tam očarená ostala stáť."

Prečo práve insita

Prví maliari neboli originálni, oni len odkresľovali pohľadnice, maľovali levy a tigre, pyramídy a gondoly, páčivú exotiku, ktorú ľudia chceli mať doma na stene. Až raz prišiel akademický maliar z Pančeva Stojan Trumi? a povedal im: nekopírujte, škoda vášho talentu, nestrácajte čas, maľujte seba, to, ako žijete a ako pracujete a ako sa veselíte, dookola vás je veľa zaujímavých námetov, len sa lepšie prizrite. Aj ja som bola na tej prednáške a páčil sa mi jeho názor, aby sme maľovali tak, ako cítime, a to, čo vidíme, a aby sme boli originálni.

Rodí sa maliarka

Kreslila som spontánne, sama od seba, od malička. Nemali sme papier ani písanky, len bridlicové tabuľky. A betón pri parku, akýkoľvek kúsok čriepka som našla, hneď som ho pokreslila. Ozajstného maliara som prvýkrát videla, keď som sa raz hrala na ulici a taká vysmädnutá som si šla do Paluškov vody pýtať. V predizbe maľovali báčik Martin pestrofarebný obraz, taký veľmi vysoký človek to boli a krásne maľovali. Aj na smäd som zabudla, čo som tam očarená ostala stáť.

Rodina, zázemie

Nás bolo sedem detí, otec, mama, ešte aj prababičku sme mali, rodičia sa museli obracať, aby nás uživili. Nemali kedy si nás všímať, ani nevedeli, či sa učíme. Aj zem bola, aj vinice, aj ošípané sme mali, aj husi a sliepky, otec neskôr otvoril krčmu, roboty bolo veľa. Pamätám si na svoj prvý „obraz“, mama varila obed a ja som v kuchyni zaliezla za stôl, dlhý drevený pult to bol, a do toho dreva som nožíkom vyškrabala mačku s vykrúteným chvostom. Práve vtedy k nám prišiel na návštevu učiteľ a hovorí: „Pozrite sa len na to diovča, aký zázrak také dieťa vyrobilo!“

Dokončila som strednú školu a začala robiť na úrade v administratíve. Aj som pomýšľala na štúdium práva, to by sa mi bolo páčilo, ale vydala som sa, prišli deti. Obaja synovia boli výborní žiaci, starší je gynekológ, mladší profesor na strednej škole, mám štyroch vnukov. A tak som celé dni varila, prala, žehlila, učila sa s deťmi a potom do jednej, do dvoch po polnoci maľovala. Nebolo to ľahké, ale chcela som. Manželovi agronómovi bolo sprvu neobyčajné, že má ženu, ktorá maľuje, ale potom si to zamiloval, keď videl, aké obrazy to sú a ako to maľovanie beriem vážne. Nerobil mi problémy, aj keď som neskôr dosť veľa cestovala, naopak, pomohol koľko mohol.

Najradšej maľujem

Svadby. Svadba, to je nový začiatok, preto ich maľujem často a rada. A aj preto, že všetky svadby, ktoré šli do kostola, prechádzali popred náš dom. My deti sme bežali celou cestou popri sprievode a obdivovali mladuchu, ktorá bola v ten deň krásna, hrdá, nádherne vyšívaný kroj mala na sebe, stužky, veniec, kyticu. Sprevádzali sme ju až do kostola, spievalo sa, tancovalo.

Čo vám poviem? My sme robotní ľudia, politiku nechceme, ani sme nechceli, len dobre všetkým aby bolo. A viete, čo sa aj tak u nás stalo v deväťdesiatom druhom roku... Pre staršieho syna prišli najskôr, že je doktor a musí na vojnu. Trápili sme sa, každú chvíľu mohol zahynúť, aj medicínskeho brata mu zabili, aj do auta, v ktorom sedel, strieľali. Moji synovia sa vrátili z vojny živí, ale obaja psychicky poznačení, mladší syn povedal, budem vám môcť povedať všetko, čo bolo, ale najskôr o desať rokov. A tak som nakreslila obraz Štyri svadby ako dôkaz, že my sme predsa žili spolu pekne, štyri svadby, štyri národy, a že radšej by mali byť svadby ako vojny. My sme nikdy nehľadeli, či je niekto Slovák, Srb, Maďar alebo Rumun, my sme vždy žili ako ľudia.

Na tomto spoločnom obraze je veľa postáv, štyri dlhé svadobné sprievody, neťažilo sa mi urobiť taký komplikovaný motív. Susedia vedeli, čo maľujem, nosili mi ich kroje, aby som videla všetky detaily, jedna žena mi priniesla zo záhrady aj kyticu kvetov pre nevestu. Z toho obrazu vidíte aj to, že máme právo viery, každý spievod ide k tomu svojmu kostolu. Obraz je to veľký, dvojmetrový, teraz visí v svadobnej sieni v Kovačici, ale bol už aj v Belehrade, aj v Budapešti, aj vo Varšave.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Asi z ticha. Keď plánujem, čo budem maľovať, potrebujem ticho, nemôžem pretrhávať myšlienky. Maľujem už päťdesiatpäť rokov, šesťdesiatšesť výstav som mala, šesť z toho na Slovensku, dvadsať v Belehrade, aj v Holandsku, aj všelikde inde, veľa ocenení som dostala, zlatú medailu za cyklus o konope, ďalšiu prvú medzinárodnú cenu za miniatúru s húsatkami. Húsatá som v detstve pásavala, lebo keď sa narodilo dievča, už sa kupovali húsky, aby bolo perie na duchny, kým sa vydá – a my sme boli štyri sestry, husí sme doma mali veľa.

Pamätám si prvý obraz, ktorý som videla visieť na výstave, stála na ňom ulica so studňou na rohu. Potom som maľovala krosná, bol to obraz, ktorý som predala ako prvý, šiel do Nemecka. Fascinujú ma obilné polia a žatvy, usilovní sedliaci, ktorí zberajú úrodu, mám cyklus slnečníc, pätnásť obrazov o konope, od siatia po tkanie plátna. Všetky témy sú zo života, odžité, nie vymyslené.

Odhadujem, že som namaľovala aspoň dvetisíc obrazov. Bola som prvá žena, ktorá začala maľovať insitné obrazy, dovtedy v Kovačici maľovali iba muži. Aj moja sestra maľuje, Evka Husáriková, ja som ju naviedla hádam už pred tridsiatimi rokmi, dala som jej plátno, farby a ukázalo sa, že je veľmi dobrá. Aj vnúčatá nám obom maľujú, aj môj syn maľuje, až ma prekvapilo, akí sme všetci nadaní.

Čo pre mňa znamená úspech

Viete, my sme mali také kontakty s ľuďmi, také krásy sme videli! Na Cypre som bola, v Singapúre tri týždne, aj som vystavovala, aj som tam maľovala. Veľa krásnych chvíľu som zažila vďaka maľovaniu.

Životná filozofia

Keď mi je ťažko, pomáha mi sadnúť si za stojan, k plátnu, zobrať do rúk štetec a maľovať. Keby som toto nerobila, už by som hádam ani nežila, toľko sily a radosti mi to dáva.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB