Fotografky. Leni Riefenstahl

Napísala 

Povedali o nej: Inštinktívne hľadá krásu, dokonalosť a silu, pričom odmieta všetko nedokonalé, disharmonické a slabé.
Povedala ona: Rýdze umenie - a o také sa väčšina umelcov vždy snažila – postráda zodpovednosť.

1902, Berlín – 2003, Pöcking, Nemecko

Vo Filmovom múzeu v Postdame je chronologicky zaznamenaný život Leni (celým menom Berta Helene Amalie) Riefenstahl, nemeckej umelkyne, ktorá prežila päť rôznych tvorivých životov a v každom z nich sa prepracovala medzi svetovú špičku. Je tu mladá expresívna tanečnica z 20. rokov, ktorá hneď po svojom debute dostala angažmán od samotného Maxa Reinhardta, ale úspešnú kariéru musela zanechať kvôli zraneniu kolena; filmová herečka, lyžiarka a horolezkyňa z 30. rokov, ktorá zaujala ako hrdinka romantických „horských filmov“, v ktorých človek stojí zoči-voči mystickej sile prírody; režisérka dokumentárnych filmov v službách Hitlerovej NSDAP v polovici 30. rokov, ktorá filmom Triumf vôle „urobila nacizmus krásnym“ a preto sa po vojne ocitla na čiernej listine a už nedostávala zákazky na filmovanie; v 60. rokoch fotografka strateného afrického kmeňa, ktorý žil na úrovni doby kamennej a ktorý predstavila svetu dvomi sériami mimoriadnych fotografií; a potápačka, ktorá v 80. a 90. rokoch (minulého storočia, aj jej života) poeticky zachytila pestrofarebný podmorský svet. Premietnu vám tu aj jej geniálne dielo, dvojdielnu filmovú epopeju Olympia, ojedinelý záznam olympijských hier v Berlíne, ktorý v roku 1956 napriek bojkotu jeho autorky klasifikovali medzi desať najlepších filmov sveta.

Hitler ju obdivoval, mladá športovkyňa so ženským sexappealom, navyše fascinovaná jeho charizmou, stelesňovala árijský ideál. Údajne jej povedal: „Ľudia ako vy sú väčšinou osamelí. Nebudete to mať ľahké. Na ženu ste neobvykle dynamická a aktívna. To na mnohých mužov pôsobí vyzývavo a robíte si tak nepriateľov. Budú vám závidieť vaše úspechy, a nielen muži.“

Jej film Triumf vôle žal úspechy na festivaloch v rokoch, keď sa Európa tvárila, že Hitler je len nový vodca krajiny, ktorá potrebuje silnú ruku, aby sa dostala z krízy a nezamestnanosti. Po vojne ho odsúdili ako propagandistickú hru na nacionalistické emócie, glorifikujúcu Hitlerovu teóriu árijskej rasy a Hitlera samotného. Napriek tomu sa premieta na filmových školách ako obsahovo pomýlené, ale technicky brilantné dielo, v ktorom hovoria symboly, gestá, slogany, zástavy a choreografia pochodujúcich vojakov, ich zástupy sa menia na geometrické tvary až do finále, v ktorom dominuje postava Adolfa Hitlera. Obsahovo presne podľa požiadaviek majstra propagandy Goebelsa, ktorý nežiadal od filmu informácie a fakty, ale emócie a zábavu. Režisérka špeciálne pre tento film vymyslela výťah, ktorým sa kamera pohybovala po obrovskom vlajkovom stožiari a mohla tak dynamicky snímať akoby nekonečné zástupy SS.

Mnoho technických experimentov vniesla aj do Olympie, na ktorej pracovala osemnásť mesiacov a zostrihala štyristotisíc metrov filmu. Komplikované trikové snímky, prelínanie, ktorým ožil diskobolos, rafinované kombinovanie denného a umelého svetla, kamery na vozíku a koľajniciach, šesť šácht vykopaných priamo na štadióne, aby mohli športovcov snímať proti nebu a nič ich nerušilo v heroizácii atletických tiel. Najväčší vtedajší teleobjektív s ohniskovou vzdialenosťou 600 mm zaberal sústredené tváre atlétov pred štartom. Maratónci mali pri tréningu kamery upevnené na svojom tele, skokani tiež, novinkou bola podvodná kamera, vďaka ktorej mohli diváci po prvýkrát vidieť skok do vody vo všetkých fázach. Tak vznikali zábery, ktoré vyrážali dych. Na konci zaznel hlas: Voláme mládež celého sveta do Tokia. Nikto netušil, že tá istá mládež, ktorá súťažila spolu na štadiónoch v Berlíne, bude o pár rokov bojovať proti sebe na bojiskách svetovej vojny.

Leni sa roku 1944 vydala za nadporučíka Petra Jacoba. Bolo to krátke manželstvo plné obojstrannej vášne a Petrovej nevery, takže už o dva roky stroskotalo. Režisérka po vojne prežila tri roky v zajateckých táboroch, štyri mesiace bola dokonca internovaná v ústave pre choromyseľných. Majetok jej zabavili, po rokoch dostala z neho naspäť len zlomok. Hoci záver vyšetrovania v procese denacifikácie znel: nebola členkou nacistickej strany, len sympatizantkou, ako politicky naivná prehliadla „hnedé nebezpečenstvo“. „Nevedela som, čo sa dialo, nevedela som nič o tých veciach,“ tvrdila vždy, keď sa jej pýtali na holokaust. Bránila sa obvineniam, že nakrúcala reportáže z koncentračných táborov, že bola milenka Hitlerova a zároveň aj Goebelsova a Göringova: „Sú to pornolži zmiešané s útržkami pravdy“.

Roku 1968 začala žiť s Horstom Kettnerom, ktorý stál pri nej až do jej smrti. Tento o štyridsať rokov mladší, mĺkvy a trpezlivý muž, pôvodom z Československa, ju sprevádzal na všetkých výpravách, robil šoféra, mechanika, zásobovača a ona ho učila filmovému remeslu. Niekoľkokrát spolu navštívili Afriku, odkiaľ priniesli fotomateriál na dve mimoriadne knihy o kmeni Núbov. Susan Sontag označila jej tiahnutie ku kráse za aplikovanú fašistickú estetiku. „Ja som tie telá neurobila. Urobil ich Boh. Mala som ich vari urobiť umelecky škaredšími? – nechápala Riefenstahl. Ale je fakt, že fotila len krásnych a mladých Núbov pri ich rituálnych tancoch a bojoch, starí a chorí, ktorí ostávali zavretí v chatrčiach, ju nezaujímali. „Spontánne ma priťahuje všetko, čo je krásne, harmonické. Mám averziu voči realite, voči skutočnému životu. Ak sa vo filmovej scéne povaľujú odpadky, to nechcem vidieť. Taký realizmus nemám rada.“

Ako 71-ročná si urobila kurz potápania (Horst, samozrejme, tiež) a obaja sa nasledujúcich tridsať rokov potápali predovšetkým v Indickom oceáne, pričom Leni fotografovala a Horst filmoval fascinujúci podmorský svet. Kvôli tomu, aby jej dovolili urobiť si kurz, prepísala na prihláške dátum narodenia z roku 1902 na rok 1922. Jej dve knihy fotografií koralov, rýb a žralokov Koralové záhrady a Zázrak pod vodou získavali jednu medzinárodnú cenu za druhou.

Päť rokov písala svoje memoáre, vyšli roku 1987 a odvtedy vychádzajú v reedíciách. Roku 1992 nakrútila dokument Moc obrazov, v ktorom obhajuje svoj život a dielo. Ako 97-ročná naposledy navštívila svojich Núbov. Chcela priateľom, ktorých nevidela 23 rokov kvôli občianskej vojne a medzinárodnej izolácii Sudánu, priniesť pomoc. Málokoho z nich našla, stali sa obeťami vojny a postupujúcej „civilizovanosti“. Zhrozená Leni zistila, že raj sa definitívne skončil. Cestou naspäť vrtuľník, v ktorom leteli, havaroval. Akoby zázrakom nikto nezahynul. Leni mala zlomené rebrá a prepichnuté pľúca, ale vystrábila sa.

V marci 2003 strávila dovolenku na Maledivách, v septembri toho istého roka, pár týždňov po svojich 101. narodeninách umrela pokojne v spánku v svojom dome v Pöckingu. Pochovaná je na cintoríne v Mníchove.

Na motívy osudov ženy, ktorá v sebe spájala geniálny talent a pracovitosť s egoizmom a sebastrednosťou, boli napísané dve divadelné hry, scenár filmu, svetové galérie vystavujú jej fotografie, jej knihy vychádzajú v luxusných vydaniach a jej filmy na DVD.

 

Posledná úprava 06.10.2021

Nájdete nás na FB