Maľujem, keď som spokojná

„Moje obrazy predstavujú spoločenstvo ľudí okolo mňa. Tak naveky som si hútala, keď som maľovala ľudí: Vy ste moja družina,“ – hovorí Mária Vargová (1954) z Kovačice, ktorá maľuje idylické zábery dedinského života, najradšej pastorále, poéziu, pokoj a súlad. Na Vargovej obrazoch len výnimočne nájdete statické postavy, všetci sú v pohybe, ľudia tancujú, kone cválajú...

Rodí sa maliarka

Bola som malá, ani do školy som nechodila, na uliciach ešte neboli vybetónované chodníky, len prach, a my sme sa hrávali tak, že sme prútikmi kreslili do toho prachu. Môj otec vyprevádzal na ulicu advokáta, ktorý bol vtedy u nás na návšteve, a kým sa lúčili, ja som si kľakla a do prachu kreslila dom so strechou a odkvapom. Ten advokát sa na tú kresbu zahľadel, pohladil ma po hlave a povedal: „Z teba bude maliarka, ako správne a presne si to nakreslila.“ A nikto mi dovtedy neukazoval, ako sa kreslí dom, ako strecha, ako odkvap...

Rodina, zázemie

Pochádzam z roľníckej rodiny, aj keď rodičia už rozmýšľali moderne a aj nás so sestrou tak vychovali. Podporovali nás, otec bol prísnejší a vychovával nás ako chlapcov, zatiaľ čo mama bola pekná, milá, predobrá, s veľkým srdcom, a taká ostala až do konca života. Aj v maľovaní ma najviac podporovala mama, vedela, koľko to vyžaduje času a síl dať samého seba na plátno.

Okrem maľovania som mala ešte talent na spev, od malých nôh som spievala, aj v speváckom spolku som bola, aj na na rôznych festivaloch vystupovala. Potom som sa zamestnala ako účtovníčka a prestala som spev rozvíjať. Po osemnástich rokoch v zamestnaní prišiel čas, keď bolo viac robotníkov ako roboty a začalo veľké prepúšťanie. Tiež som prišla o robotu, ostala som doma a bolo mi veľmi ťažko. Kto to nezažil, nevie, aké náročné je ostať osamote medzi štyrmi múrmi, nemať dôvod ráno vstať, ísť medzi ľudí. Pár rokov predtým mi Janko Glózik dal prvé plátno a naučil ma, ako s ním zaobchádzať. Keď som ostala doma, hovorili mi viacerí, prečo nemaľujem. Zuzka Vereská mi povedala: príď ku mne, nak dostaneš chuť, budeme maľovať dovedna. Tak sme jeden deň maľovali spolu a odvtedy maľujem. Už je to veľa rokov, aj som mala výstavy vlastné i spoločné, ani neviem, koľko. Mám ten mínus, že si nerobím evidenciu o tom, koľko obrazov som namaľovala, možno šesťsto, možno sedemsto, možno osemsto. Keď som si porobila prácu okolo domu, poobede a zvlášť večer a v noci, vedela som maľovať až do piatej do rána. Najradšej maľujem pri úplnom tichu, lebo keď ma niekto pretrhne v sústredení, keď hoci len prejde cez dom, už to nie je ono. Načim mať kontinuitu.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Ja maľujem vtedy, keď som spokojná. Ale opravdovo spokojná so všetkým. Keď je všetko v poriadku u mňa doma, u rodiny, u sestry a jej manžela, aj na ulici. Potom si môžem sadnúť a maľovať. Akonáhle ma niečo trápi, už nemôžem robiť, alebo sa mi robí ťažko. Jeden čas som pocítila, že som vyprázdnená, preto som si vybrala oddych, lebo som nechcela prísť do toho štádia, že by som opakovala svoje idey. Podľa mňa to nie je maliar, keď nedá na každý obraz novú maľbu. Pauzu som mala hádam aj rok. A po roku som zase chytila do rúk štetec a maľovala.

Bolo aj také obdobie, keď mi bolo naozaj veľmi ťažko, keď sa mi hubilo manželstvo a rozchádzali sme sa po dvadsiatich piatich rokoch života – vtedy som maľovala tmavými farbami. To temno, čo som mala v srdci a v hlave, sa prenášalo aj na moje obrazy. Ale aj tieto tmavé obrazy sa páčili, nemám už ani jeden, všetky sa predali. No keď je človek veselý, keď mu nič nechýba, maľuje sa ľahko a dobre. A moje farby sú vtedy teplé, pastelové, hnedé, mäkké a jemné.

Najradšej maľujem

Najviac ma lákalo maľovať ľudí v pohybe. Buď tancujú, alebo niekam ukazujú rukou, alebo sa niekam zahľadia... Pohyby ma zaujímajú dodnes. Nemám rada statiku. Možno preto, že aj ja som aktívna osoba, potrebujem, aby sa okolo mňa stále niečo dialo a tak sa aj na mojich obrazoch stále niečo deje. Často maľujem aj zvieratá, tiež v pohybe. Zvieratá milujem, mám doma dve mačičky a psíka, dávajú mi veľa pozitívnej energie, aj porozumenie veľké.

Čo znamená úspech

Keď je človek zdravý a môže pokázať to najlepšie zo seba, čo vie, to, čo chce, a to, čo môže urobiť. A to nielen pre seba, ale aj pre druhých. Nemyslím tým len maľovať, ale aj pomôcť niekomu inému. To je podľa mňa veľký úspech v živote, ak si navzájom vieme pomôcť. To je to, čo by mal človek robiť predovšetkým.

Životná filozofia

Keď sa niečo zlé stane, verím, že to tak malo byť a že je to dobre, lebo namiesto zlého príde niečo lepšie. To platí naveky, v každom segmente života. Veď keby som nebola stratila kedysi zamestnanie, tak by som hádam ani nezačala maľovať. A teraz môžem maľovať a dávať do obrazov celú seba. Lebo ja nerobím len štetcom, len rukou, veľa robím aj hlavou, strašne premýšľam, keď robím, ale prestrašne. Stalo sa mi tak, že som zakončila obraz, aj som ho už zakvačila na stenu, aj prechádzam okolo neho každý deň, pozerám, pozerám, a stále nie som úplne spokojná. Stane sa, že aj mesiac chodím okolo obrazu a pozorujem ho, lebo v tom momente neviem prísť na to, čo mu chýba. Len zrazu, o pár čias, zastanem a vidím, aha, toto. Môže to byť maličkosť, možno len doplniť tieň alebo iný detail, ale to je presne to, čo dá obrazu úplný výraz.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca