Jozef Haviar (1956) žije a tvorí v Kovačici. Povolaním je mechanik. Maľovaniu sa ako koníčku venuje najmä v zime, keď niet práce na poli a v dielni. Znázorňuje život na dedine, ako si ho pamätá z detstva a rozprávania starého otca, ťažkú prácu panónskeho sedliaka, ale aj pokoj a radosť na vidieku.
Detstvo
Som sedliacke dieťa a vyrastal som v kresťanskej rodine. Môj otec bol traktorista, matka domáca, starý apa mali svoju zem, kone. Ako jedináčik som mal pekné a bezstarostné detstvo. Veľa času som trávil so starými rodičmi v Kovačici. Najviac spomínam na starého otca, ktorý ma mal nesmierne rád. Od neho som počúval rozprávky o jeho mladosti, o tom, ako bol v Amerike, ako sa kedysi žilo na dedine, ako sa zabávala mládež.
Rodí sa maliar
Mladosť sa mi zdala krátka – asi tak, ako každému. Výtvarná výchova bola ešte v škole môj obľúbený predmet. Vtedy som sa však viac venoval futbalu, hrával som na harmonike, chodil na rybačky. Doma mám dielňu, ktorá mi prinášala pekné peniaze a na maľovanie nebolo popri práci veľa času. Prvé obrazy, ktoré som si zachoval, mám zo sedemdesiateho prvého a druhého roku. Nebola to naiva, ale zátišia, krajinky. Maľovanie sa u mňa intenzívnejšie rozvinulo až v deväťdesiatych rokoch, keď sme sa začali schádzať s kolegami z Galérie – s kamarátmi Jankom Glózikom, Pavlom Cickom, Pavlom Hajkom, Martinom Markovom... Keď sa zídeme, o inom nehovoríme, len o maľovaní, v dobrom sa kritizujeme, hodnotíme si obrazy.
Rodina, zázemie
Rodina je mi na prvom mieste. Mám dvoch synov, malú vnučku a všetci žijeme v Kovačici. Svojich blízkych chcem mať vždy pri sebe. Som šťastný vtedy, keď sú oni zdraví a šťastní. A vnučku budem vychovávať tak, ako vychovali mňa – aby bola poctivá a kultúrna.
Korene tvorby, inšpirácia
Inšpirácia prichádza z mojej rodnej Kovačice. Maľujem život a prácu ľudí na dedine. Zobrazujem svet, o ktorom mi rozprával starý otec, svet spred sto rokov, ktorý som si vysníval. Častým motívom je u mňa zima, ale aj kravy na pasienkoch a studne – to preto, že doma sme mali studňu, ktorá bola naveky otvorená a mňa od nej odháňali, aby som do nej nespadol.
Čo znamená úspech
Mám obrazy hádam na každom kontinente, azda len v Afrike nie. Úspech je, keď niekto spomenie kovačických maliarov ako Chalupovú a Jonáša a zaradí k nim aj mňa.
Mal som jeden veľký obraz zimy, hádam meter a pol na meter. Prišli ku mne akísi cudzinci, ale pretože som im nerozumel, dohovárali sa so synmi. Môj mladší sa zrazu zasmial a vraví mi: „Predali sme ti obraz. Zapýtali sme zaň toľko, že sme neverili, že kúpia, ale vraj o peniaze nejde – vôbec neváhali.“ To bolo pre mňa prvé veľké ocenenie.
Životná filozofia
Pokladám sa za obyčajného človeka, ktorý sa teší z malých vecí. Netúžim po ničom, čo je nedosiahnuteľné. Čo nemám, to ani nepotrebujem. Nikomu nehútam zlo, nikomu nezávidím. Život je príliš krátky a treba si ho užiť v pokoji a zdraví, ak nám to Pán Boh dopraje. Radujem sa všetkému peknému, zo svojho života, ktorý si sám tvorím, z pokoja a mieru. Som šťastný, keď sú moje deti zdravé a najšťastnejší, keď za mnou behá malá vnučka a šteboce „apko“. To je moja najväčšia radosť, s ňou najradšej trávim čas.
Životné ponaučenie
My kovačickí maliari zobrazujeme náš svet kedysi a dnes. Tu vo Vojvodine sa žilo pokojne, skromne, bez veľkých nárokov, bolo tu dobre. Aj teraz je tak, len žijeme rýchlejšie. Zakúsili sme aj ťažké chvíle – a bolo ich veľa. Zažili sme vojnu, ponad nás lietali lietadlá, za Kovačicou padli dve bomby. V tom čase som robil menej a s nechuťou. Nenačim nám, insitným maliarom, aby sme zakrvavili obraz. Ale keď nie je ľahko, keď sa nedarí, je mi najväčšou oporou rodina. Verím, že spolu všetko zvládneme.
© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ
© Foto: Danica JANIAKOVÁ, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk
Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca
