Maľovanie mi dáva pokoj

Maľovanie mi dáva pokoj

Napísala 

Mne maľovanie dáva pokoj, to považujem za najviac. Ticho je, rozmýšľaš o obraze, tešíš sa s ním. 

Anna Kotvášová (1955) žije a tvorí v Padine. Je členkou Múzea insitného umenia v Jagodine. Maľuje spomienky na vlastné detstvo, na práce na poli i vo vinici, na kováčsku dielňu starého otca. Na jej obrazoch často dominujú domáce zvieratá, predovšetkým morky, ktorým venovala aj grafickú mapu s názvom Moje morky.

Rodí sa maliarka

Aj keď som v škole pekne kreslila, ani sme nepomysleli na to, že by som mohla byť maliarkou, rodičia nemali dosť peňazí na to, aby mi dali na plátno a farby. Vydala som sa a zarábala som si najskôr šitím, potom aj maľovaním, no iba na taniere, fľašky a drevo. Chodievala som k Povolným, priekopník insity v Padine maliar Michal Povolný je môj bratník, otcov brat, u neho som videla, ako maľuje obrazy, ako narába s plátnom, ako mieša farby. To on ma podporoval v tom, aby som začala maľovať obrazy. V štyridsiatich rokach som počala maľovať, myslela som, že som stará, ale báčik Povolný hovorili: ale čoby stará, len sa daj do toho, maľovať vieš. My sme vtedy jednu dcéru stratili, ťažko mi bolo, do ničoho som sa neťahala, neverila som, že mi maľovanie pôjde, ale chvalabohu, ide mi. A už sa mu venujem šestnásty rok a som spokojná.

Veľa som sa naučila aj na výtvarných kolóniách. Dajú nám plátno, farby  a desať dní maľujeme, rozprávame sa, pozeráme kto, čo a ako robí. To mi prišlo ako dobrá škola, lebo ja nemám inú školu, len základnú, rodičia ma nemohli dať na štúdiá, a ani nechceli, že načo mi je škola, veď sa vydám, a tak som ostala bez školy.

Na prvých obrazoch som maľovala vinicu a moje detstvo, lebo do vinice som od malička chodila pomáhať aj ja. Či už sa viazalo, kopalo, strhávali mládniky, či oberalo hrozno, vždy som musela skoro ráno vstať, urobiť, čo bolo treba a až potom sa šlo do školy. A tieto zážitky dávam teraz na obrazy. Keď sa v spomienkam vrátim do detstva a mladosti, všakovô mi zíde na rozum. Kamarátka žije v Belehrade a keď sa zídeme, hovorí mi: Anča, musíš nakresliť, ako sme vysypali to hrozno, čo sme z vinice viezli na taligášoch... A ja sa rozosmejem, lebo to naozaj musím nakresliť, taká je to živá spomienka.

Rodina, zázemie

Manžel ma v maľovaní podporuje, chodí so mnou na výstavy, aj na kolónie ma volajú, obrazy sa predávajú, niekedy ani nestíham namaľovať toľko, koľko ľudia žiadajú. Nechcem ich však odbiť, tak sa prichytím a maľujem. Aj vnukov máme, aj zeme, aj o domácnosť sa treba starať, veľa roboty je, poviem vám. Ale som zvyknutá od mala, mne to pripadlo normálne o štvrtej ráno vstať a ísť do poľa, všetci sme tak robili a väčšinu prác ručne, stroje ešte neboli. Keď gazda poručil, aj nevesty a zaťovia, aj deti šli na pole. Neboli to ľahké časy, ale boli veselšie, keď sme šli z poľa domov, všade sa ozýval spev, aj ľudia boli veselší, srdečnejší, navštevovali sa častejšie, bola väčšia vzájomnosť. Dnes už každý má stroje a tie veľa porobia, máme poľahčenie, ale aj tak roboty veľa. Mám aj umývačku riadu a práčku, to je pomoc veľká, bez nich by som naozaj nestačila na všetko.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Keď sa pozriem na prázdne plátno, už mám tri idey. Naskicujem jednu a dve mi ostanú na ďalšie obrazy. Ešte je len skica a ja už vidím hotový obraz. Neprekáža mi, keď pri maľovaní niekto na mňa hľadí, ani keď mi stojí za chrbtom. Aj na seminároch chodia poza nás maliarov iní ľudia, obzerajú a mňa to neruší.

Najradšej maľujem

Morky, tekvice a slnečnice. Poviem pravdu, na každom obraze znázorňujem starého otcov dvor, jeho konicu a kováčsku dielňu. Starý otec vedel všetko urobiť aj opraviť, aj koč, aj taligáše. Aj včelárom bol, aj kone mal, aj hydiny plný dvor, husi, sliepky, morky. Ono mi to samé prišlo, že budem maľovať tie moriaky. Moriak stráži stádočko, svoje morky a mladé, na dvore to vyzerá ako v nejakej rodine, kde sa gazda starostlivo stará o ženu a deti. Moriak je aj krásny, má pestré perie, na prvý pohľad na tom dvore vyniká. Moriak vycíti aj zmeny počasia a upozorní ne ne – a to bola kedysi pre sedliacku rodinu dôležitá informácia.

Čo znamená úspech

Doniesla som si ceny z medzinárodných výstav v Bukurešti a v Belehrade a mám aj iné nagrady. Samozrejme, že každého poteší, ak si medzi obrazmi 250 maliarov z celej Európy všimnú práve jeho obraz a ten získa cenu. No mne maľovanie dáva pokoj, to považujem za najviac. Ticho je, rozmýšľaš o obraze, tešíš sa s ním. Každý obraz, ktorý dokončím, si aj sama pochválim. Urobím si kávičku, sadnem k hotovému obrazu a tak si myslím: Jaj, Bože, či som to všetko naozaj ja namaľovala? To ma určite musela iná ruka viesť. A už keď dám na obraz podpis, už viac nehľadám chyby, už len hľadím, aby som ďalší obraz urobila ešte lepšie.

Životná filozofia

Tá moja je v Biblii, chodíme do kostola, modlíme sa, veríme, že je všetko dané od Boha a od Ježiša Krista a že u nich je naša pomoc. Páčia sa mi aj pesničky v nových evanjelických knihách, najviac pesnička číslo 408, kde spievame o tom, že pri nás je Pán, že nás podporuje, posilňuje a vedie.

© Text a foto: Danica JANIAKOVÁ

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB