Fotografky. Lotte Jacobi

Napísala 

Povedali o nej: Fotoaparát bol pre ňu nástroj na to, aby sa stretávala, komunikovala a smiala s ľuďmi. Povedala ona: Nemám vlastný štýl, môj štýl je štýl ľudí, ktorých fotografujem.

Johanna Alexandra Jacobi (1896 Thorn, Nemecko – 1990 Concorde, New Hampshire, USA), prezývaná Lotte sa narodila v rodine, v ktorej už tri generácie dozadu vlastnili fotoateliér. Lotte chcela byť herečka, ale aj keď v rodine vládla tolerantná atmosféra, podľa rodičov „mladé dievča má hrať na klavíri, spievať, modliť sa a čakať na budúceho manžela.“ A potom rodiť ďalšie „čakajúce dievčatá“, myslela si vzdorovito Lotte. V osemnástich sa vydala za obchodníka s drevom Siegberta Horviga, štyri mesiace po svadbe od neho prvýkrát odišla, zistila však, že je tehotná a tak sa vrátila. Ani po narodení syna Jochena manželstvo nebolo šťastné a tak roku 1926 opustila muža definitívne. Zároveň začala študovať fotografiu v Mníchove. Roku 1929 si kúpila prvú Leicu a od fotografovania sa už nedala odradiť ako od herectva. V umeleckých kruhoch sa zoznámila s maliarom Josefom Scharlom, krásavcom s kučeravými vlasmi a prenikavými očami, s ktorým štyri roky žila. Tu zažívala nekonečné debaty o tom, čo to vlastne je umelecká fotografia. Lotte cítila, že chce portrétovať ľudí. Ako však zachytiť záblesky ich súkromia, osobné pocity bez toho, aby bola indiskrétna, alebo aby ich zranila? Pre ňu bolo fotenie komunikáciou, pri ktorej jej pomáhal neodolateľný úsmev a zmysel pre humor.

Aj keď v Berlíne bolo v tých časoch 430 fotoateliérov, „foto-jacobi“ sa stalo vyhľadávanou značkou. Mali prominentných zákazníkov: Einsteina, Mannovcov, Mendelsohna, Marlene Dietrich i Leni Riefenstahl. Z Lotte sa stal prototyp modernej ženy, ktorá je schopná sa sama uživiť, a pre titulné stránky ženských časopisov fotografovala podobné typy sebavedomých a úspešných žien. Očarená divadlom a tancom zaznamenávala pohyb, nadčasovú krásu a gráciu tanečníc a herečiek. Mávala pripravené dva fotoaparáty – jeden na statíve kvôli zachyteniu aj tých najjemnejších detailov a druhý v ruke, aby jej neušlo nič z atmosféry okamihu. No politická situácia v Nemecku hustla, k slovu sa dostávali nacisti.

Pacifistka Lotte sa kamarátila s ľavicovými intelektuálmi. Egon Ervin Kisch jej vybavil pracovný pobyt v sovietskom Rusku. Okrem Moskvy precestovala aj Tadžikistan a Uzbekistan, odkiaľ priniesla 6 000 fotografií, na ktorých zachytila ako sa cárizmus prelína so socializmom, ako spolu existujú červené zástavy a orientálne čajovne, bazáre a kolchozy, zahalené moslimky a súdružky z fabrík, mulahovia a stranícki funkcionári. Do Ruska ju zaviala zvedavosť a túžba po dobrodružstve, po návrate do Berlína však už na ňu nazerali ako na sympatizantku boľševizmu a keď do toho prišli protižidovské pogromy a goebelsove zásahy do slobody tlače – a navyše smrť otca – neostalo rodine Jacobi nič iné, len emigrovať do USA. Odchádzali postupne, sestra Ruth s manželom, Lotte s matkou Miou a ako posledný osemnásťročný Jochen, ktorý v Amerike prijal meno John F. Hunter. Väčšina z obrovského archívu, ktorý zhromaždili generácie fotografov rodu Jacobi sa počas vojny nenávratne stratila.

Lotte priplávala do New Yorku 29. septembra 1935 na lodi Georgia. Keďže mala vízum len na šesť mesiacov, potrebovala sa čo najrýchlejšie zamestnať a tak už o štyri týždne otvorila fotoateliér priamo na Manhattane, blízko Central Parku. Pomerne rýchlo sa naučila po anglicky, aj keď mala po celý život neprehliadnuteľný nemecký prízvuk. Ale „pre toto povolanie nepotrebujete bezpodmienečne ovládať jazyk krajiny, v ktorej pracujete,“ hovorievala. Prvé roky v Amerike boli veľmi ťažké, skúsenosti z Európy jej boli nanič, pretože „tu majú ľudia iný vkus“. Bola zadĺžená, tmavú komoru mala len v skrini, prenajímala izbu na bývanie a ateliér večer na tréningy tanca, aby si privyrobila, ale stále myslela na to, že výhodné miesto na Manhattane nesmie opustiť. Nad vodou ju ako tak držali objednávky nemeckých emigrantov, ktorí ju poznali z Berlína. Vďaka ich odporúčaniu sa postupne dostávala do umeleckých kruhov a do tlače. Roku 1941 vyhrala súťaž o symbol „V ako víťazstvo“, čo znamenalo sto dolárov a zákazky od Lifu. Tam bola uverejnená aj jej svetoznáma séria portrétov Alberta Einsteina pri plachtení, portrét Eleanor Rooseveltovej, Theodore Dreisera a ďalších osobností.

Vymyslela zvláštny druh fotogramov, abstraktné „photogenic“, o ktoré mali múzeá moderného umenia nakoniec väčší záujem ako o jej portréty. Fascinovala ju aj luminografia, milovala tieto „dobrodružstvá vo svetle“, s nadšením rozprávala o tom, ako niekoľko dní pozorovala zmeny slnečného svetla v jej izbe a potom ho fotografovala. Snímky vyšli v katalógu Light Pictures, v Amerike ich nazývali „vision art“, v Nemecku „subjektiven Fotografie“.

Súkromne boli štyridsiate roky najšťastnejšími v jej živote. Kisch po druhýkrát osudovo zasiahol do jej života, keď ju zoznámil s 53-ročným vydavateľom Erichom Reissom, ktorý mal za sebou koncentračný tábor a nacistami zničené vydavateľstvo. Bola to láska na prvý pohľad, o šesť mesiacov nato sa vzali a až do Erichovej smrti roku 1951 žili v závideniahodnom harmonickom manželstve.

Keď roku 1950 umrela aj mama, ktorá sa po celý život starala o ekonomické záležitosti, čo bolo Lotte úplne cudzie, osamelá fotografka ponúkla priestory svojho ateliéru a galérie mladej generácii.

Roku 1955 sa presťahovala za synom Johnom na vidiek v Deeringu v lesoch New Hampshire. Kúpila dom a zriadila v ňom penzión. Ako 64-ročná si urobila vodičský preukaz a kúpila auto. Zároveň začala navštevovať univerzitu v Durhame, kde si vybrala kurz francúzštiny a prednášky o záhradníctve a o televízii, pretože chcela sama prísť na to, či toto nové médium bude potláčať kreativitu. Cestovala po Európe, niekoľko týždňov strávila v Taliansku, navštívila a fotografovala Peru. V polovici 60. rokov bola slávna a úspešná, v New Yorku otvorili výstavu 300 fotografií z jej celoživotného diela, jej meno zaradili do reprezentatívnej publikácie Ženy v svetovej fotografii, jej dielom sa zaoberali historici a kritici, zatiaľ čo ona protestovala proti vojne vo Vietname a atómovej energii. Svojho syna prežila o päť rokov. Nikdy nebola osamelá, stále mala nejakých hostí, do poslednej chvíle ju navštevovali mladí ľudia, s ktorými rada diskutovala o fotografovaní a ktorých vždy nakazila životnou energiou a humorom.

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB