Maľujem krajinu snov

Maľujem krajinu snov

Napísala 

Najradšej maľujem krajinu snov. Tam je krásne: sú tam šťastné deti, rozosmiate ženy s hrubými žltými vrkočmi, mocní chlapi, ktorí šetria svoje ženy a deti, tam zem rodí a nebo je modré a vietor teplý – to je krajina snov. Každý môj obraz do nej patrí.

Štefan Varga (1959) sa narodil v Kovačici, kde dodnes žije. Pracuje ako daňový úradník a vlastní kaviareň s malou galériou. Do rozprávkového sveta snov a spomienok na svojich obrazoch vnáša každodenné veci a obyčaje. Jeho obrazom dominujú výrazné farby a ľudia, ktorých maliar vkladá do dedinských dvorov a ulíc, na plodné polia i do tradičných interiérov: "V duši som chalan. Zriedkavo beriem do úvahy názor niekoho iného. Myslím si, že dôležité je to, čo chcem ja. Keď sa vrátim domov z práce, úprimne sa venujem láske, ktorá ma nikdy nesklame: plátno, farby, štetec – čo mi viac treba? Azda ešte pohár vína."

Prečo insita

Pre moju tvorbu sú typické domčeky so zaoblenými slamenými strechami – také sa tu stavali, keď sa sem prisťahovali prví Slováci. V tom čase tu bola pustatina, močarisko. Márne dostali veľké parcely, keď neboli úrodné. Kým sa nezmohli, bol tu hlad. No keď zúrodnili zem, ponúkla im moria kukurice a žita, orechy, jablone a hrušky. Tu keď gombík zahodíte, narastie košeľa – taká je to úrodná zem.

Rád zobrazujem hudbu, spev, zábavu, krčmový život. V zime, keď na poli nebola práca a krajinu pokrýval hlboký sneh, kone boli zatvorené v koniciach – bolo ich treba vybehať. Mládenci vzali liter vareného vína, harmoniku alebo husle, zapriahli kone do saní a prehnali zvieratá po dedine. Pritom navštívili priateľky, frajerky, dali si orechy – a bolo veselo.

Rodí sa maliar

Začiatky môjho maľovania sú v takej minulosti, že si ich takmer nepamätám. Spočiatku mi stačila ceruzka a papier, no neskôr láska k obrazom a farbe vyvrcholila olejom a plátnom. Keď som začal maľovať, chcel som dať na plátno to, nad čím premýšľam, po čom túžim, ako by som chcel žiť. Fascinovali ma obrazy známych maliarov a hovoril som si, či by som i ja nemohol niekedy takto maľovať – nemôžem, samozrejme. Keď sa začínajúci maliar postaví pred dielo veľkého majstra, má chuť zlámať štetce a zahodiť farby, lebo vie, že takému umeniu sa nič nevyrovná. Ja však hovorím takto: Načo by som napodobňoval niečo, čo už bolo spravené?

Najradšej maľujem

... krajinu snov. Tam je krásne: sú tam šťastné deti, rozosmiate ženy s hrubými žltými vrkočmi, mocní chlapi, ktorí šetria svoje ženy a deti, tam zem rodí a nebo je modré a vietor teplý – to je krajina snov. Každý môj obraz do nej patrí. Rád maľujem veselé obrazy, používam červenú, farby lásky, života. Na jednom mojom obraze je plachetnica plná domčekov a k tomu jedna veľká tekvica; to všetko pláva na nebesiach. Tekvica je červená, plná semena, je to bunka, z ktorej sa rozvinul život, môj leitmotív symbolizujúci jestvovanie, lásku, plodnosť, množenie. Plachetnica vyjadruje nový svet, roznáša po nebesiach domčeky a pripomína, ako sa sem sťahovali Slováci, ako si tu zakladali rodiny.

Krajinu snov som ešte nedopovedal. Pomaly v nej vyvrcholí čosi, čo mám zatiaľ len v hlave – stopy v prachu. To bude ešte hlbšie, intímnejšie, krajšie.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Poviem vám príbeh. Istá žena vravela, že ako dieťa úporne hľadala lienky. Za celý svet nemohla nájsť ani jednu. Nakoniec unavená zaspala v tráve, a keď sa zobudila, bola nimi celá obsypaná. Niektoré veci v živote nejdú nasilu, treba im nechať voľnosť – a prídu samy.

Veľký čiernohorský básnik a filozof Peter Petrović Njegoš povedal: Pohár medu ešte nikto nevypil, aby mu nezhorkol v pohár horkosti – taký je život, také sú dve strany dinára a taká je aj inšpirácia: niekedy je veselo, inokedy sa dostaneme do roviny, ktorú iným, ba ani sami sebe nechceme ukázať. Som veselý človek, ale každý z nás pozná aj temnejšie momenty, keď nám srdce zovrie ľadová ruka. Ako keď vás bolí zub – je to mocnejšie ako vy. Ťažké chvíle neznamenajú pre inšpiráciu nič, len dinár sa obráti a ukazuje druhú stranu. U mňa sa to odrazí na farbách. Keď mi je ťažko, pomáha mi slovenská pieseň, slovenská hudba.

Čo znamená úspech

Prvú samostatnú výstavu som mal v Kovačici. Na to treba smelosť a sebadôveru, pretože tu žili veľkí majstri. Všetci insitní maliari hovoria jednou rečou, aj keď každý máme svoj štýl. Výstava dopadla veľmi dobre. Pre mňa je však najväčšia česť, keď mi niekto povie: Toto je iné, občerstvujúce, takto sa ešte nemaľovalo... Za úspech považujem, keď vidím, že ľudia pochopili, čo som chcel obrazom povedať.

Životná filozofia

Čím skôr zomrieš, tým dlhšie budeš mŕtvy. Kým má človek nápady, v srdci ho čosi hreje a za niečím ho ťahá, zatiaľ hodno žiť. Keď nemáš čo povedať, nemáš sa komu zaradovať, všetko je márne. Jedného dňa príde aj to – ale ten čas ešte nenastal.

© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ

© Foto: Danica JANIAKOVÁ

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB