Fotografky. Irena Blühová

Napísala 

Povedali o nej: Patrí medzi predstaviteľov modernej avantgardy, ktorí sa zapísali do dejín slovenskej i svetovej fotografie. Povedala ona: Celý život bola fotografia mojou veľkou láskou. Je to umenie, ktorému verím. Jediná snímka povie viac ako množstvo slov. Tak som s tým spojená, že dnes už ani neviem myslieť ináč, ako cez zábery fotoaparátu.

Irena Blühová (1904 - 1991) slovenská fotografka medzinárodného významu. Jej fotografie sa nachádzajú v zbierkach galérií doma, ale aj v Berlíne, Dessau, Weimare, Lipsku, Wroclawi, USA. Jedna z jej sociálnych fotografií zastupuje jej meno v reprezentatívnej encyklopédii tvorby 5 000 fotografov, vynálezcov, historikov a všetkých, ktorí ovplyvnili vývoj svetovej fotografie. Pod názvom Encyclopedie Internationale des Photographes de 1839 á Nous Jours ju v Ženeve roku 1985 vydali autori Michéle a Michel Avrovci.

Záber prvý: Strmá bralá Manínskej tiesňavy sú aj miestom horolezeckého výcviku. V dvadsiatych rokoch na nich absolvovali výstupy dvaja študenti z neďalekej Považskej Bystrice. Výtvarník Imro Weiner a o tri roky mladšia Irena Blühová, jeho budúca manželka. Keď si Imrov kamarát kúpil nový fotoaparát, svoj starší Görtz-Tenax predal kamarátovmu dievčaťu. Aj takto náhodou sa začína niečo, čo človeka ovplyvní na celý život. Irena sa s nadšením pustila do fotografovania. Neprekážala jej ani ťarcha sklenených negatívov, ktoré sa po každom zábere museli vymieňať. Neskôr používala Rolleiflex. Prírodné zákutia, panorámy hôr, športové momentky. To boli jej prvé snímky.

Záber druhý: Idylické krajinka a sociálna fotografia? Zdalo by sa, že je medzi nimi veľká vzdialenosť – a pritom si boli tak blízko. Tam v horách, ktoré lákajú na turistiku, žili tí najchudobnejší: drevorubači, nádenníci, nezamestnaní. Kysuce, zanedbávaný kút Slovenska, a najmä biedna Horná Maríková. Dedina, v ktorej sa ľudia, čo bývali v chatrčiach a po celý život zohýňali chrbát na cudzích poliach, zmohli k zúfalému protestu, k žiadostiam o pridelenie pôdy za lacnejší peniaz. Irenina fotoreportáž z ich manifestácie, na ktorú ju upozornil podrichtár tejto dediny, bola prvou slovenskou fotoreportážou. Senátor Darula ju použil pri interpeláciách v parlamente ako otriasajúci dôkazový materiál. Nech biedu vidí každý! Nech žaluje! Irena mohla fotiť aj idylu, ženičky v nedeľu pred kostolom, ale ju zaujímal skôr ich každodenný život. Košíkari, pastieri oviec, ťažko pracujúce deti, žobráci, alkoholici... S takýmito fotografiami šla na medzinárodné výstavy v Prahe 1933 a 1934, aj na výstavu Sociofoto v Bratislave.

Záber tretí: Tridsiate roky, Bauhaus, škola umeleckej tvorivosti v Dessau. To bolo štúdium, aké potrebovala. Zaslala ukážky svojich fotografií a teoretických úvah - a oni ju pozvali! Pedagógmi tu boli samé známe osobnosti: Peterhans učil fotografiu, Schmidt reklamu, maliari Kandinský, Albers... Záver každého semestra netvorili skúšky, ale predajné výstavy. Z ich výťažku škola financovala svoju činnosť a štipendiá pre študentov, aby si tu mohol dovoliť študovať každý, kto mal talent. Irena bude stále hovoriť, ako veľa jej táto škola dala. Až tu úplne pochopila, že fotografia nie je len statickým obrazom, že má vlastné a bohaté výrazové prostriedky. Zaujímavé detaily, vtáčia perspektíva, hra so svetlom, komponovanie podľa uhlopriečky, dynamika tvarov, atmosféra. A dokumentárny, reportážny obsah, objavovanie netradičného pohľadu na každodenný život. Hovorilo sa tomu nová vecnosť.

Záber štvrtý: Keď sa pripravovala na maturitné skúšky, dostala sa do spolku mladých ľudí, ktorí snívali o humánnejšom poriadku a novom človeku. Aké krásne bolo veriť ideálom a zakladať s priateľmi komunistickú stranu. „A dnes? Čo mi ostalo z tohto presvedčenia?“ zamýšľala sa na začiatku 90. rokov, keď padol režim vedený touto stranou. „Viete, všetko robia ľudia. A tí sú takí, aj onakí. Postupne som prestávala veriť všetkému, lebo skutočnosť sa veľmi líšila od proklamovaných hesiel. Procesy v päťdesiatych rokoch, vypočúvanie dcéry, ktorá ako vysokoškoláčka hľadala pravdu. A mňa, čo ma nechytili ani kapitalisti v tridsiatych rokoch, keď som viedla pod svojím menom stranícke kníhkupectvo, ani fašisti, keď na mňa vydali v štyridsiatom prvom zatykač a ukrývala som sa s falošnými dokladmi, títo takzvaní „moji“ ma veru zavreli, aby prinútili dcéru vypovedať. Dcéra Zuzka sa vydala za Šlinga, syna jedného z popravených v procese so Slánskym. Honzo bol v špeciálnom výchovnom stredisku pre príbuzných „zradcov a špiónov“. Matku mal Angličanku, dcéra potom s ním odišla do Anglicka. Niekoľko rokov som nedostala povolenie ju navštíviť. Naozaj sa teším, že som sa dožila týchto zmien, aj keď všetko nie je také, aké by malo byť.“

Záber piaty: Aj po odchode na dôchodok Irena stále pracovala. Učila estetickú, výtvarnú a pracovnú výchovu v ústavoch pre telesne a duševne postihnuté deti. Požiadali ju o krátku výpomoc, ktorá nakoniec trvala tri roky. „Náročná, ale aj krásna práca. Keď človek vidí, čo sú schopné precítiť deti, ktoré považujeme za mentálne zaostalé, koľko radosti vyžaruje obrázok letnej lúky, na ktorú svietia dve slnká, s akým zanietením maľoval môj žiak koňa so šiestimi nohami... Umenie má veľkú moc, pomáha vyjadriť sa aj tým, ktorí ináč nevedia. Dáva zmysel životu. Pamätám sa na dvanásťročné dievčatko, ktoré po úraze prišlo o obe nohy. Na jej reprodukciách veľkých majstrov bolo vidieť, koľko toho dáva zo seba, aké má nadanie a výtvarné videnie. Pomohlo jej zabudnúť na postihnutie a zbaviť sa komplexov.“ Irena doma až do posledných chvíľ opatrovala zbierku obrazov malých zverencov, aj tie, ktoré jej namaľovali pri rozlúčke.

Záber šiesty: Výtvarní kritici konštantujú, že sedemdesiate roky sú v jej tvorbe poznamenané pokojnejším fotografickým prednesom, vonkajšou aj vnútornou uspokojenosťou. Ona k tomu poznamená: „Človek, ktorý prežil dve veľké a veľa malých vojen, vie všeličo." Fotografovala portréty osobností, najmä umelcov, potom sa vrátila naspäť k prírode. Celé roky fotila ten istý strom v kúpeľoch v Dudinciach, kam chodila na liečenie. Zaznamenala všetky jeho zmeny: „Každý rok je iný, zvráskavený, rozčesnutý, hrčavý, životom ostrieľaný pamätník s hájikom mladých štíhlych briezok v pozadí.“ Nazvala ho priliehavo: Kolobeh života.

 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB