Nežili sme ideálny, ale pekný život

Nežili sme ideálny, ale pekný život

Napísala 

Pamätám zo školy, že keď som bol druhák, prišiel učiteľ a chcel zistiť, kto z nás je aký. Povedal nám: „Deti, teraz desať minút robte, kto čo chce.“ A ja som zobral ceruzku a začal maľovať. Naiva je také maľovanie, keď každý maľuje tak, ako sám myslí, ako chce a ako vie.

Ján Strakúšek (1926) sa vyučil za murára a postupne sa vypracoval až na riaditeľa stavebného podniku. Do dôchodku šiel roku 1986. Po prvýkrát vystavoval na októbrovej výstave v Kovačici roku 1954. Namaľoval okolo tristo obrazov, ktoré sa nesú väčšinou v teplých tlmených tónoch. Ako jeden z mála insitných maliarov maľuje realistické portréty, aj figúry na jeho obrazoch majú každá svoju chrakteristickú tvár.

Rodí sa maliar

Kresliť som začal ako vojak, keď som v rokoch 1946/47 pripravoval pre armádu nástenné noviny. Tam som namaľoval aj svoj prvý obraz s názvom Krajinka Prokuplja. Bol som kurýrvoľačo som sa previnil a v jednu nedeľu som dostal zákaz vychádzky do mesta. Mal som teda čas celý deň a tak som začal maľovať, vtedy len ceruzkami, červenou, zelenou, modrou. Olejové farby som ešte nemal. Keď som sa vrátil domov, do Kovačice, už tu maľovali Jonáš, Paluška, Sokol, Kňazovic. Nadviazal som s nimi kontakt, kúpil si olejové farby a plátno a začal maľovať. Techniky, učenia, školy nebolo, ako kto vedel, tak sme maľovali.

Ešte si pamätám zo školy, že keď som bol druhák, prišiel učiteľ a chcel zistiť, kto z nás je aký. Povedal nám: „Deti, teraz desať minút robte kto čo chce.“ A ja som zobral ceruzku a začal maľovať.

Kovačická insita

Naiva je také maľovanie, keď každý maľuje tak, ako sám myslí, ako chce a ako vie. Boli sme traja-štyria a čo sme ako prvé robili? Keď sme videli pekný obraz, sme sa na ňom čudovali a odkresľovali ho. Ale postupne sme skúšali maľovať aj vlastné idey. Kňazovic raz namaľoval obraz, na ktorom farár tancuje so ženou a capká ju tuto, po zadku. My sme sa hanbili za taký obraz a položili sme ho do kúta. Raz prišiel kniženičár Oto Bihalji Merin a keď ho uvidel, iba zhíkol: „Toto je obraz!“ Potom sme už všetci skúšali maľovať to, čo sme videli a zažívali. Také boli naše začiatky.

Rodina, zázemie

S rodičmi som nebol zaveľa, boli chudobní, ťažko sme žili. O maľovaní som v detstve nič nevedel, až po vojne ako dospelý človek som začal. Maliar Paluška, už starší človek to boli, robili s mojím otcom v mlyne, a keď videli, že sa chytám maľovať pre potešenie, povedali mi: „Maľuj a pripoj sa k nám.“

Sprvu som robil ako murár. Po vojne sa ťažko žilo, chodieval som murovať do srbských dedín, lebo tam majstrom murárom dali aj najesť. Maľoval som len občas, doma. Pre rodinu som postupne postavil dva domy. Kým som prišiel zo stavebného podniku, kde som bol neskôr zamestnaný, žena namiesila blato a ja som ho potom natieral na múry.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Keď sa zanesiem do maľovania, všetko ide nabok. Veľmo, veľmo som chcel maľovať, naozaj. Vždy som maľoval iba pri dennom svetle, keď som bol dobre naladený a mal na to čas. Manželka – už mi, žiaľ, umrela – mi hovorievala zo žartu: „Starô moje, hajde jesť!“ A ja, keď som sa zaniesol do maľovania, ani som ju nepočul. A ona mi po čase vždy ešte raz zakričala: „Tak chceš ty jesť, či nie?“

Najradšej maľujem

Z každého rožka troška. Najradšej náš život taký, aký som ho ja videl. Ako sme pracovali na poli, žatvy, lámačky, obyčaje, priadky, detské hry, domáce zvieratá, krajinky. Aj portréty som maľoval, ženu, seba. A potom zátišia, my im hovoríme mŕtva príroda.

Čo znamená úspech

Už nemaľujem, lebo zle vidím. Odhadujem, že som namaľoval hádam tristo obrazov. Moje obrazy šli do celého sveta a aj keď som ja s nimi nešiel všade, môžete vedieť, že som bol tomu rád. Dobre mi padlo aj to, keď sa o nás kovačických maliaroch vo svete pekne písalo.

A v živote? Bol som z chudobného domu, aj manželka z takého, ale môžem povedať, že sme mali šťastné manželstvo. Dve deti sme najskôr mali, dve dievčatká, a potom po desiatich rokoch prišiel syn. Bol tu edon taký človek, čo prišiel z Ruska a tam započul, že my ľudia sa meníme každých sedem rokov od narodenia. A podľa toho, kto je práve akoby mladší, či žena alebo muž, tak sa narodí dievča alebo chlapec. Nechcel som tomu sprvu veriť, tak som šiel a urobil výskum u susedov. Povypytoval som sa, kto sa kedy narodil, vypočítal si, kto z nich mal mladšie bunky, keď sa im narodili deti, no a keď som videl, že táto teória funguje, prehovoril som ženu, aby sme sa pokúsili ešte o syna. Boli síce ťažké roky, mať veľa detí bolo na zváženie, ale presvedčil som manželku a naozaj sme mali tretieho syna. Ale nič by sa nestalo aj keby bola tretia dcéra, vychovali by sme s takou istou láskou. To považujem za dobré, že nám Pán Boh takto doprial deti.

Životná filozofia

Mne sa v živote to, čo som si zamyslel, aj splnilo. Obaja so ženou sme nemali ľahké detstvo, ale voľajako sme sa dobre našli, aj sme si dobre rozumeli. Nežili sme ideálny, ale pekný život. Môžem povedať, že so svojím životom som spokojný. Nikdy som nechcel to, čo je nemožné, len to, čo je možné. Nežiadal som nemožné a obyčné, čo som žiadal, to som aj dostal.

© Danica Janiaková, Maľujeme krajinu srdca, www.klub50.sk

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB