Vyhnal som z obrazov človeka

Vyhnal som z obrazov človeka

Napísala 

V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením.

Drago Terzić (1956) pochádza z Čiernej Hory. Vyštudoval ekonómiu, žije a pracuje v Opove. Od chvíle, keď pred vyše dvadsiatimi rokmi namaľoval na sklo svojho starého otca s fajkou, neprestal maľovať. Banátska rovina so studňami, s veternými a vodnými mlynmi preňho predstavuje prameň života. Zúčastnil sa na viac ako 150 kolektívnych výstavách doma i v zahraničí: "V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením."

Rodí sa maliar

Už v detstve som trochu kreslil, ale do sveta naivného umenia som sa dostal nevedomky. Časť života som bol riaditeľom Centra pre kultúru a umenie. Skúmal som insitu, najmä diela Zuzany Chalupovej a Martina Jonáša. Po prvý raz som prejavil záujem o insitné maliarstvo, keď som organizoval niekoľko výstav Jánovi Bačúrovi a on ma „pozitívne nakazil“. Mal som asi tridsať rokov a práve od Bačúra som dostal prvé plátno a štetce. Pýtal som sa, čo budem maľovať. / Uvažoval som, čo budem maľovať. Nakoniec som nakreslil svojho deda, ako pred domom fajčí fajku. Ten obraz si kúpil pán z japonského veľvyslanectva. Povedal, že ešte nikdy nevidel, aby sa niekomu tak podarilo na plátne zobraziť oddychujúceho človeka. A potom ma požiadal, aby som mu namaľoval obraz, na ktorom bude rovnako odpočívať on sám.

Prečo práve insita

V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením.

Rodina, zázemie

Duchovno a lásku k umeniu som zdedil po otcovi, ktorý sa venoval umeleckej fotografii.

Najradšej maľujem

Nemaľujem ideálny starý svet minulosti. Pre mňa je banátska rovina prameň života a večná inšpirácia. Kamkoľvek sa pozriete, vidíte plody prírody. V cykle vyše sedemsto obrazov, ktoré som namaľoval, prevažujú rurálne motívy. Vo svojej tvorbe rozlišujem modrú, teda prírodnú, pozitívnu fázu a červenú, neprírodnú, v ktorej zobrazujem červené nebo nad Banátom. Nie sú to dve časové obdobia, ako skôr dve polohy tvorby. Červené obdobie u mňa nastalo, keď som v prírode videl suchý strom, vyprahnutú studňu, rozpadnutý veterný mlyn, zrúcaný vodný mlyn – to všetko vo mne evokovalo nebo so zhoreným ozónovým plášťom. Z roka na rok je teplejšie, stromy strácajú lístie a prítomnosť človeka prírode viac škodí, ako prospieva. Neuvedomujeme si, že ničením prírody poškodzujeme sami seba. Obávam sa, že nebo nad Vojvodinou raz bude červené, a riešenie tejto situácie nevidím – aj preto som vyhnal z obrazov človeka. Myslím si, že ja sa nedožijem zmeny. Aj tak však verím, že príroda sa obnovuje, a seba vnímam ako jej ochrancu, ako toho, kto zaznamenáva historický odkaz. To, čo človek ničí, chcem obnoviť – preto moje mlyny melú a studne sú plné vody. Skrášľujem krajinu kvetmi, ktoré maľujem na odseknutom pni, schovávam pred človekom zdroje života ako studne, veterné či vodné mlyny a v kompozícii sa vždy sa snažím dať do popredia plody prírody.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Často sa stane, že nemám dosť inšpirácie. Niekedy ma ovplyvňujú emócie, okolie, spoločenská situácia, inokedy zase ledva čakám na nový deň, aby som vzal farby a štetce a dal sa do práce. Tvorba je môj spôsob života.

Spočiatku som maľoval na plátno a ku sklu ma priviedol jeden maďarský umelec. Sklo je veľmi náročný materiál, ale zároveň prameň inšpirácie. Musíte poznať jeho charakteristiky: čisté sklo dáva oveľa viac svetla ako plátno. Sprvu som ťažko chápal vzťah farby ku sklu, fakt, že farbu na sklo lepíte. Maľuje sa naopak – najprv sa podpíšete, potom nakreslíte figúry, zem, nebo. Okrem štetca sú mojím nástrojom i ruky: prstami rozmazávam farby a nesmiem sa zmýliť – sklo nedovolí korektúry.

Čo znamená úspech

Úspech je veľmi relatívny pojem. V živote je pre mňa najdôležitejšia rodina, synovia, z ktorých sa síce nestanú maliari, ale jedného dňa azda pochopia cesty môjho umenia a hodnoty, ktoré som zanechal. Viem, že sme si s kolegami z Galérie zabezpečili miesto v nesmrteľnom svete umenia. Zostane tu po nás záloha do budúcnosti maliarstva v Kovačici. Bol by som rád, keby ďalšie pokolenia pokračovali v tejto tradícii a uchránili hodnoty známe po celom svete.

Životná filozofia

Čas nevrátim, ale mrzí ma, že som nezačal skôr vyjadrovať svoje pocity maľovaním. Myslím si, že by som nikdy nebol ekonómom alebo právnikom. Ukázal by som explóziu farieb a emócií umelca a jeho vzťah k prírode.

Mám radosť z mierneho, pokojného života, zo zdravia, z úspechu v rodine. Teší ma, že to, čo robím, môžem ukázať svetu; veď moje obrazy prinášajú radosť a šťastie po celej zemeguli – od Južnej Ameriky po Nový Zéland. Som šťastný, ale aj smutný, že ich už nikdy neuvidím – kus zo mňa je preč. Má to však zmysel, pretože človek posiela svoje posolstvo ďalej.

© Text: Barbora ŠKOVIEROVÁ

© Foto: Danica JANIAKOVÁ

Profily kovačických a padinských maliarov nájdete tu: Maľujeme krajinu srdca

 

Posledná úprava 07.11.2018

Nájdete nás na FB