Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.
Všetko zlé je na niečo dobré. Tá náročná a nanútená zmena v živote, ktorá ma zasiahla v strednom veku, mi nakoniec otvorila cestu k umeniu.
Gabriela Čechovičová: Od mamy som pochytila presvedčenie, že jedna žena zvládne všetko – aj deti, aj domácnosť, aj pole, aj obchod. A že aj keď sa v živote všeličo nevydarí, nemôže nás nič zlomiť, treba zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.
Vždy som bola to, čomu sa hovorí „oplácaná“. Rada som jedla a bolo to na mne vidieť. Najlepšia torta je klobása, tak sa u nás hovorilo. Už v prvej triede základnej školy mi učiteľka povedala, že by som mala jesť menšie desiaty. Začala som ich úmyselne "zabúdať" doma, na ruku som si kreslila krúžok, akože tanier, a keď som ho preškrtla, bola som „najedená“. Tak sa u mňa spustil takmer nekonečný kolobeh diét.
Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.
Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.
Šport sa prelína celým mojím životom, priniesol mi priateľov, ktorí lyžujú, hrajú tenis, golf, patrím do partií, ktoré sa poznajú, stretávajú na tých istých turnajoch, oslavujeme spolu narodeniny. Máme spoločné zážitky, spoločné spomienky, máme stále o čom hovoriť.
Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej ste mohli vidieť na výstave v Medenej ulici v Bratislave. Aktuálne ich nájdete (a môžete kúpiť) aj na facebookovej stránke autorky Helena Sumbalová Art.
Oľga OBERTOVÁ pôsobí v ÚĽUV-e ako lektorka drotárskej výroby, má dve deti, žije v Bratislave: "Odkedy si pamätám, tešili ma ručné práce.
"Moja svokra vyrábala šúpolové bábiky a mne sa to vždy páčilo. Ona ma vlastne k tomu pritiahla.
