V päťdesiatke nie je ľahké nájsť si nové zamestnanie. No ja som ani nechcela byť znovu zamestnaná. Hoci som s podnikaním nemala žiadne skúsenosti, rozhodla som sa, že to skúsim, postavila som si laický podnikateľský plán a začala robiť to, čo mám rada – šiť bábiky.

Všetko zlé je na niečo dobré. Tá náročná a nanútená zmena v živote, ktorá ma zasiahla v strednom veku, mi nakoniec otvorila cestu k umeniu.

Gabriela Čechovičová: Od mamy som pochytila presvedčenie, že jedna žena zvládne všetko – aj deti, aj domácnosť, aj pole, aj obchod. A že aj keď sa v živote všeličo nevydarí, nemôže nás nič zlomiť, treba zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.

Vždy som bola to, čomu sa hovorí „oplácaná“. Rada som jedla a bolo to na mne vidieť. Najlepšia torta je klobása, tak sa u nás hovorilo. Už v prvej triede základnej školy mi učiteľka povedala, že by som mala jesť menšie desiaty. Začala som ich úmyselne "zabúdať" doma, na ruku som si kreslila krúžok, akože tanier, a keď som ho preškrtla, bola som „najedená“. Tak sa u mňa spustil takmer nekonečný kolobeh diét.

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Lokálpatriot, ten, kto miluje rodný kraj a kto ho propaguje a vyzdvihuje všetkými spôsobmi, akými len môže. Áno, to presne som. Tu som sa narodil, tu som chodil do školy, potom som síce pár rokov študoval na vysokej škole, ale vrátil som sa do rodného mesta, aby som po celý život učil na základnej a strednej škole. Odtiaľto čerpám inšpiráciu pri maľovaní, zavriem oči a vidím tento kraj, jeho rieku a kostolné veže, tieto domy a ich dvory a strechy, týchto ľudí a ich dávnovekú morálku, ich upokojujúcu krásu a silu.

Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.

Niektorí ľudia sú mŕtvi v tridsiatke, ešte síce odkráčajú nejakých tých tridsať rokov a potom ich zahrabú, ale oni to už majú aj tak dávno všetko za sebou. A na druhej strane existujú ľudia, ktorí sú schopní začať robiť niečo nové v šesťdesiatke, v sedemdesiatke. Mark Dzirasa

Šport sa prelína celým mojím životom, priniesol mi priateľov, ktorí lyžujú, hrajú tenis, golf, patrím do partií, ktoré sa poznajú, stretávajú na tých istých turnajoch, oslavujeme spolu narodeniny. Máme spoločné zážitky, spoločné spomienky, máme stále o čom hovoriť.

Chcela byť maliarka, chcela byť spisovateľka a prekladateľka, potom si vybrala povolanie „mama na plný úväzok“. Dnes, keď deti dospeli a všetko to nažité si zrazu hľadá vlastnú cestu vyjadrenia, píše a maľuje „trochu s posunom, ale intenzívne“. Obrazy Heleny Sumbalovej ste mohli vidieť na výstave v Medenej ulici v Bratislave. Aktuálne ich nájdete (a môžete kúpiť) aj na facebookovej stránke autorky Helena Sumbalová Art.

Nájdete nás na FB