Ján Amos Komenský, ikona školstva a histórie, nie je len bradatý starec z učebníc, je to vizionár a génius, jeden z najväčších, akých ľudstvo malo. Odkaz „učiteľa národov“, ktorého život ohraničujú roky 1592 a 1670, spracovali generácie komeniológov. V Univerzitnej knižnici v Bratislave si môžete do 28. mája pozrieť výstavu jeho kníh s ukážkami z Labyrintu sveta a raja srdca (vybral J. Anděl, koláže M. Huptych).
Fotografia v životnej veľkosti, otec, mama a dve dospievajúce deti tancujú balkánsky ľudový tanec, ktorým kedysi oslavovali víťazstvo Titovi partizáni; ruky prekrížené a spojené, znak jednoty všetkých štátov, z ktorých po vojne vznikla Juhoslávia. Záber z rodinného albumu uvádza výstavu Bratstvo a jednota, ktorú nedávno otvorili v GMB v Mirbachovom paláci. Jej autorka, srbská fotografka Olja Triaška Štefanović (na titulnej fotografii vľavo) ňou mapuje krvavý rozpad Titovej Juhoslávie.
Na vernisáž výstavy obrazov Petra Pollága som sa nedostala. Nemusíš ľutovať, povedala kamarátka, bolo tam tak veľa ľudí, že sa k obrazom takmer nedalo prebojovať, treba ísť znovu. Program ako stvorený na veľkonočný pondelok, prialo nám dokonca aj počasie. Posielam ďalej zopár poznámok a zopár záberov. Ak ste ešte nevideli nového Pollága v Danubiane, bežte, nezabudnuteľný je, výstava bude otvorená do 10. júna 2018.
Jeho prvé výstavy doma aj vo vysnívanom Paríži skončili fiaskom. Ľudia dlho nechápali silu tohto nevšedného talentu. Až Hemingway pritiahol pozornosť milovníkov umenia na originálneho umelca, ktorý preferoval intenzívne farby a jednoduché tvary – keď mu ako prvý zaplatil za obraz Farma v tom čase obrovskú sumu 5000 frankov. A teraz máme možnosť vidieť Miróa po prvý raz aj na Slovensku. Druhého júla bola slávnostne otvorená výstava jeho obrazov v jednom z najmladších európskych múzeí moderného umenia Danubiana, v jedinečnej galérii pri Dunaji a v blízkosti hranice troch štátov - Slovenska, Rakúska a Maďarska.
Život je najmä o šťastí. Povedal by som, že minimálne na deväťdesiatdeväť percent. Najmä v New Yorku. Ľudia sa však občas boja pripustiť si to. Chcú veriť, že majú svoj život pod kontrolou, ale to je ilúzia. Američania majú radi predstavu, že sa vlastnoručne pričinili o svoj úspech. Nepochybujú o tom, že majú veci pod kontrolou, ale nemajú. Nikto z nás nemá.
Zrelý talent, ktorý sa začal naplno realizovať až v šiestom desaťročí života umelkyne, sa od výstavy k výstave čoraz viac „vynára z hmly“. Vynáranie z hmiel, taký názov dala Helena Sumbalová najnovšej výstave svojich obrazov v CT Gallery na Panskej 17 v Bratislave. Ak ste nestihli včerajšiu vernisáž, máte čas do 27. apríla, galéria je otvorená každý deň okrem pondelka v čase od 13. do 18. hodiny.
Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.
Čím ďalej, tým viac ľudí sa zaujíma o svojich predkov a spracováva, prípadne si nechá vypracovať rodostrom. V pamäti nám zvyčajne ostávajú tri generácie dozadu, v archívoch sa dostaneme možno až do sedemnásteho storočia. Zistíme meno, bydlisko, dátum narodenia, svadby a úmrtia, počet detí. Ale to všetko je málo, ak chceme vedieť, akí títo ľudia boli a čo z ich skúseností nám môže pomôcť lepšie pochopiť seba a naše miesto vo svete.
„Veľmi intenzívne cítim, že som pod vplyvom vecí či otázok, ktoré moji rodičia, starí rodičia a vzdialenejší predkovia nechali nedokončené a nezodpovedané,“ píše Carl Gustav Jung v knihe Spomienky, sny, myšlienky. „Často mi to pripadá, akoby v rodine existovala neosobná karma, ktorá sa prenáša z rodičov na deti. Vždy som mal pocit, že som musel dokončiť alebo možno pokračovať v tom, čo predchádzajúce generácie nedokončili.“
Rodičia jedli nezrelé plody a deťom z toho tŕpnu zuby, píše sa poeticky dokonca už v Biblii – zdá sa, že ľudia si odpradávna všímali, ako hlboko sú prepojené generácie v rámci jedného rodu, a to nielen vedomými, ale nevedomými putami. Rodinné hanby, o ktorých sa nehovorí, nevypovedané traumy, nevyriešené konflikty, to všetko sa môže zviditeľniť chorobnými symptómami a zasiahnuť do osudov potomkov, ktorí dané udalosti nezažili, nepočuli, a napriek tomu ich vycítia a nesú ďalej. Hovorí sa tomu transgeneračný prenos.
