Pre život bez výčitiek

Napísala Danica Janiaková

Pred dvomi rokmi vyšiel aj v češtine svetový bestseller Čeho před smrtí nejvíce litujeme. Jeho autorke – spisovateľke a textárke z mesta New South Wales v Austrálii – odvtedy vyšla ďalšia kniha, do ktorej zaradila 52 esejí venovaných hľadaniu ciest, ako žiť zdanlivo aj všedný život tak, aby sme si (nielen) pred smrťou mohli povedať, že sme prežili spokojný a šťastný život.

Bronnie Ware
ROK PRO ZMĚNU
52 úvah pro život bez výčitek
Portál, 158 s.

Päťdesiatdva zastavení a zamyslení nad zmyslom nášho života, nad dôvodom, pre ktorý tu sme, a zopár rád ako urobiť z dní, ktoré tu máme vymerané, šťastný a úspešný život – to je najnovšia kniha Austrálčanky Bronnie Ware, ktorá sa preslávila knihou o tom, čo ľudia pred smrťou najviac ľutujú. Tento bestseller vyšiel v 27 jazykoch. Bronnie sa narodila na veľkej farme, v detstve jazdila na koni a snívala o nezávislom živote niekde inde. Najskôr pracovala ako úradníčka v banke, s čím jej umelecká povaha nebola spokojná, potom menila zamestnania, miešala koktaily v bare na jednom z tropických ostrovov, starala sa o umierajúcich (a z tejto praxe vyťažila svoj prvý celosvetový bestseller), vydala niekoľko albumov s vlastnými „piesňami pre dušu“, učila väzňov písať texty piesní, a teraz vedie blog o osobnom raste a píše knihy, ktoré vychádzajú v renomovanom vydavateľstve duchovnej a motivačnej literatúry Hay House Australia.

Ukážky z knihy Bronnie Ware Rok pro změnu:

Pred pár rokmi som sa vydala na šesťdenný pochod cez územie farmárov v Západnej Viktórii. Dostali sme od farmárov povolanie chodiť, kadiaľ sa nám bude páčiť. Boli sme šťastní, že môžeme zažiť pocit dávno minulých čias, keď bola chôdza hlavným spôsobom dopravy. Tých šesť dní dodnes na mňa pôsobí blahodarne. Jeden bývalý austrálsky politik, ktorý teraz žije v Tasmánii, má na svojich vidieckych pozemkoch tabuľu s nápisom NEPOVOLANÉ OSOBY VÍTANÉ. To, že dovolí cudzím ľuďom, aby sa ohľaduplne prechádzali po pôde, o ktorú sa stará, a delí sa tak s nimi o radosť z potuliek po krásnej krajine, je obdivuhodné. Ploty totiž môžu stáť v ceste láskavosti. Ale ploty môžeme prekonávať tým, že cez ne iným ľuďom podáme doma vypestovanú zeleninu, čokoládovú tortu, alebo aspoň utrúsime pozdrav. Z uponáhľaného sveta, ktorý sme si vytvorili, sa vytratila pospolitosť. A tým, že nám chýba, nás začína upozorňovať na to, aká je dôležitá.

Kde sa v tejto spoločnosti nachádza priestor pre individuálne vyjadrenie? Vyžaduje nesmiernu odvahu rešpektovať hlas vlastného srdca. To nepopieram. Nájsť v sebe silu urobiť niečo také mnohých ohromuje a zdá sa im, že je to ťažšie, ako pachtiť sa spoločne s väčšinou. Ale ak počujete tlkot vlastného srdca, ktoré udáva správny rytmus vášmu životu, a zároveň viete, že sa rozchádza s tlkotom väčšiny, potom cítite, že idete stále mimo vlastného rytmu – pokým sa nenaučíte rešpektovať tep svojho srdca. Aká by to bola nádherná symfónia, keby sme všetci naozaj kráčali podľa jeho rytmu! Bola by to radostná a dokonalá symfónia, všetci by sme boli šťastní, že sme tým, kým sme. Náročná úloha, ktorú máme pred sebou, je rešpektovať túto hlbokú túžbu a uvedomiť si svoje pravé Ja. Je to aj najväčší dar, ktorým môžete obdarovať seba i svet.

Robte, čo môžete, aby ste si vytvorili taký život, o akom snívate. Pracujte na splnení svojich cieľov. Vysielajte svoje modlitby a úmysly spolu s vďačnosťou. Neustále sa učte nechať potom veciam voľný priebeh a dôverovať, že to, čo potrebujete, príde svojou vlastnou cestou. Nakoniec aj tak vždy záleží na Bohu/Vesmíre, ako sa veci stanú. Ich tvorivé sily sú našťastie mimoriadne. Mnoho ľudí bráni veciam voľne plynúť, lebo sa príliš sústredia na to „ako“, namiesto toho, aby sa zamerali na „čo“. Ak má človek dôveru v múdrosť vesmíru, je jeho životná cesta radostnejšia a samozrejme aj omnoho jednoduchšia.