Dum spiro spero. Pokým dýcham, dúfam

Dum spiro spero. Pokým dýcham, dúfam

Napísala 

„Nádej je oným svetlom na konci tunelu, ktoré nám dáva silu prekonať životné skúšky“, píše MUDr. Milan Kubek v úvode k monografii Naděje v medicíne. „A vziať človeku nádej, to je podobné zlo, ako ho rovno zabiť. Poslaním lekárov je život zachraňovať, musíme teda pacientom nádej dávať, nie ju brať, aj keby ich zdravotný stav či prognóza boli mimoriadne vážne. Zázraky sa dejú, aj keď len občas.“

Radek Ptáček, Petr Bartůněk
NADĚJE V MEDICÍNĚ
Edice celoživotního vzdělávání ČLK
Grada, 420 s.

Česká lekárska komora pravidelne organizuje konferenciu s názvom Etika a komunikácia v medicíne. Z predchádzajúcich ročníkov vyšli zborníky s príspevkami popredných českých lekárov, psychológov, právnikov i teológov na témy Eutanázia pro a proti, Kontroverze současní medicíny, Lékař a pacient v moderní medicíně, Můžeme to, co umíme (možnosti modernej genetiky), Lege artis v medicíně a ďalšie. Publikácia Naděje v medicíne je desiatou, zatiaľ poslednou monografiou, do ktorej prispeli desiatky špičkových osobností českej medicíny, aby v päťdesiatich troch kapitolách reflektovali svoje skúsenosti so silou nádeje v ich odbore. Sú tu zastúpené medicínske odbory ako onkológia, kardiológia, reumatológia, neurológia, chirurgia a neurochirurgia, pôrodníctvo, neonatológia, pediatria, urológia, nefrológia, dermatovenerológia, stomatológia, očné lekárstvo, nukleárna medicína, paliatívna starostlivosť a iné; okrem medicíny dostala svoj priestor aj filozofia, právo, etika, náboženstvo, nanotechnológie a informačné technológie. Viacerí autori sa zamýšľajú aj nad dopadom pandémie covid19 a etickými otázkami starostlivosti o pacientov s týmto ochorením, ktoré kladie na etickú vyspelosť ošetrujúceho personálu nové a nečakané výzvy.

Ide o tému zaujímavú, pretože v súčasnosti sa v medicíne preferuje holá, niekedy až tvrdá pravda, ktorá so sebou logicky neprináša očakávanie kladného výsledku. Tento kaleidoskop rôznych informácií, názorov a skúseností inšpiruje lekárov, aby fenomén nádeje používali v svojej praxi čo najčastejšie.

Ukážky z knihy Naděje v medicíně:

Gilbert Keith Chesterton: Len tí, ktorí vydržia ešte desať minút, keď už je všetko stratené, vytvárajú nádej.

Súčasná definíca nádeje hovorí, že nádej je optimistické ladenie mysli, ktoré je založené na očakávaní kladných výsledkov. Jednou z prvých a dosiaľ najvplyvnejších teórií nádeje sa stala práca amerického psychológa Charlesa Richarda Snydera, editora renomovaného odborného časopisu Journal of Social and Clinical Psychology. Spolu s kolegami vytvoril Škálu dispozičnej nádeje pre dospelých (1991), psychodiagnostický nástroj zložený z 12 položiek, v ktorých sa zaznamenáva intenzita platnosti daného výroku na škále od 1 (načisto nepravdivé) do 8 (načisto pravdivé):
1.    Dokážem vymyslieť veľa spôsobov, ako sa dostať z problémov.
2.    Energicky sa snažím dosiahnuť svoje ciele.
3.    Väčšinou sa cítim unavený (á).
4.    Existuje mnoho spôsobov, ako sa vysporiadať s problémom.
5.    V hádke ľahko prehrávam.
6.    Dokážem vymyslieť mnoho možností, ako dosiahnuť v živote to, čo je pre mňa dôležité.
7.    Robím si starosti o svoje zdravie.
8.    Aj keď sa iní ľudia nechajú odradiť, viem, že dokážem nájsť spôsob, ako problém vyriešiť.
9.    Moje predchádzajúce zážitky ma dobre pripravili na budúcnosť.
10.     Dosiaľ som bol/a v živote úspešný/á.
11.     Často sa pristihnem, ako sa nad niečím trápim.
12.     Dosahujem ciele, ktoré si stanovím.

Dispozícia k nádeji má prekvapujúco silný genetický základ – až 50 %. Z 35 % sa môžeme schopnosť pozerať sa pozitívne do budúcnosti naučiť, v 15 % to nemáme možnosť ovplyvniť, sú to veci, ktoré sa dejú bez možnosti našej kontroly: vážne ochorenia, úmrtie blízkych, živelné pohromy. Tí šťastnejší teda majú až 85 % potenciál, že budú žiť spokojnejší život, že cez negatívne okolnosti budú prechádzať s pozitívnym filtrom, a keď bude treba, dokážu sa vyrovnať s ťažkými situáciami. Tí však, ktorí sa narodili s 50 % negatívnym videním sveta, sa môžu nanajvýš naučiť 35 %, aj to tvrdou prácou. Preto musia bojovať, aby si aspoň zachovali aktuálny stav, inak sa budú kĺzať nižšie a nižšie. Lekár by sa mal  naučiť rozoznávať, ku ktorému typu pacient patrí, a tomu, ktorý na lôžku chátra viac, by mal poskytnúť silnejšiu psychologickú podporu. Stačí iba lekárova prítomnosť, čas venovaný len pacientovi, jediná veta: „Robíme pre vás (osobne a len pre vás), čo môžeme“. To stačí na to, aby sa v pacientovi vybudili vnútorné sily a on sa dostal z negatívneho naladenia k optimistickejšiemu videniu svojej liečby aj vlastnej budúcnosti.

Axel Munthe: Niet mocnejšieho lieku ako je nádej. Najnepatrnejšia známka pochybností v tvári či hlase lekára môže stáť pacienta život.

Denisa Frajerová: Lekár už dávno prevzal aj úlohu duchovnej útechy, ktorú v minulosti v omnoho väčšej miere než dnes poskytoval kňaz.

Psychológ Jaro Křivohlavý už pred dvadsiatimi rokmi správne poznamenal, že jeho odbor sa dlho zaoberal predovšetkým negatívnymi psychologickými javmi, t. j. úzkosťou a strachom, obsesiami a obavami, úzkosťou a bolesťou, depresiou a vyhorením. Preto ako prvý priniesol do našich končín myšlienky pozitívnej psychológie. Venoval sa hlavne trom témam: nádeji, radosti a odpusteniu. Navrhoval, aby do ošetrujúcich tímov patrili aj psychológovia. Varoval však pred uplatňovaním metód pozitívneho myslenia, ktoré síce môžu krátkodobo pomôcť, ale dlhodobo „škrtnúť“ negatívne myšlienky a spoliehať sa len na silu tých pozitívnych nie je možné.

Radkin Honzák: Nádej medicíny by som videl v tom, že sa zameria viac na človeka v zdraví a chorobe než na choroby organizmu. Najväčšiu nádej vidím vo výchove lekárov ako osobností, nie ako robotov plniacich odporúčané pokyny. Takmer pred storočím vyslovil Michael Balint myšlienku, že lekár sám je tým najvýznamnejším liekom, že by mal poznať svoje účinky, aj tie negatívne, a vedieť sa správne dávkovať.

Josef Dolista: Mnoho ľudí verí alebo spája termín nádeje s očakávaním, že všetko, čo chceme, bude splnené. S nádejou očakávajú nové zamestnanie, lásku, chorí čakajú na vhodný orgán na transplantáciu, na nové lieky, úspešnú liečbu. Ak sa ich očakávania nenaplnia, sú sklamaní. Tento koncept nádeje je veľmi obmedzený, zameriava sa na pocit úspechu a pozitívnych riešení. Potom nastupuje beznádej. Pri neúspešnej liečbe (medicína nie je všemocná) človek môže stratiť dôveru v lekárov a vedu. Filozofický koncept nádeje je iný. Filozof a lekár Giovanni Maio vidí nádej ako bezpodmienečne otvorenú myseľ pre to, čo má prísť, a to aj vtedy, ak to nemôžeme zmeniť. Potom sa dokážeme s danou situáciou vždy vyrovnať. Nádej teda neznamená vieru v naplnenie našich prianí, skôr dôveru, a to aj vtedy, keď sme konfrontovaní s nevyliečiteľnou chorobou a pacient sa dostáva do infaustnej situácie. Táto forma nádeje sa prispôsobuje okolnostiam a prijíma fakt, že človek nemá vplyv na mnoho nepriaznivých situácií v svojom živote (Lewis). Táto nádej nachádza zmysel aj v zdanlivo nezmyselných udalostiach. Prijíma život taký, aký je. Nádej je dôvera v našu vnútornú silu. Ak sa vzdáme nádeje, znamená to, že sme sa vzdali úplne. Nádej musí udržiavať lekár, ktorý dúfa v účinnú liečbu, nádej musí mať pacient, ktorý dôveruje lekárovi a jeho vzdelanosti. Neúspešná liečba nemusí viesť k zúfalstvu, ale k viere, že lekár urobil v prospech pacienta všetko, čo bolo v jeho silách. Pacient sa ani pri neúspešnej liečbe nemusí dostať do zúfalej situácie, pretože má pri pohľade na svoj život nádej, že žil zmysluplne, vykonal mnoho dobrého, a teraz už len očakáva, že sa stane to, čo sa má stať.

Knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu tu:


 

Posledná úprava 06.03.2021

Nájdete nás na FB