Byť akceptovaný taký, aký som

Napísala 

PhDr. Ľudovít DOBŠOVIČ žije v Šoporni, pôsobí ako súkromný psychológ, zároveň vedie Slovenský Psychoterapeutický Inštitút a Inštitút vzdelávania manažérov. Svojich klientov učí, akým spôsobom sa môžu stať slobodnou osobnosťou. Verí, že ak má človek vhodné podmienky, rozvíja sa k tomu, čo je pre neho prirodzené, k svojej podstate, stáva sa sám sebou.

Základy techník, ktoré doktor Dobšovič využíva vo svojej práci, vysvetlil v knihe Naučte sa riešiť konflikty, venovanej téme komunikácie a sebaúcty v medziľudských vzťahoch. Na svojich prednáškach a vo výučbovo-tréningových programoch sprístupňuje tzv. „človekom-centrovaný prístup“ amerického psychológa Carla Ransoma Rogersa.

* Prečo práve Rogers?

- Absolvoval som viacero psychologických výcvikov, poznám ich možnosti a nedostatky. Táto metóda mi vyhovuje najviac, pretože skôr ako technika či metóda práce s ľuďmi je to spôsob bytia. Prináša okrem cesty k slobode, ktorú si ja veľmi cením, aj maximálnu úctu voči človeku ako hodnotnej bytosti. Jeho prístup sa stal mojou životnou filozofiou, pretože vidím, že to funguje. Považujem ho za stálu výzvu, čo ja ako človek môžem urobiť pre druhého človeka, aby sa stal slobodným a našiel vlastnú cestu životom, aby sa dokázal postaviť na vlastné nohy a byť zodpovedný sám za seba i voči ostatným.

* Ja pre druhého? Nie on sám pre seba?

- Ja pre druhého. Autor tohto „ak-tak“ prístupu hľadal, čo pomáha rozvoju osobnosti. Ak jestvujú určité podmienky, tak nastane určitý proces. Postuloval šesť základných podmienok, po naplnení ktorých jeden človek môže druhému pomôcť stať sám sebou. Prvou z nich je vzájomný kontakt dvoch ľudí minimálne na úrovni základnej sympatie a ochoty sadnúť si spolu a rozprávať sa. Osoba, ktorá má problém, nazývajme ju klient, musí CHCIEŤ so sebou niečo urobiť. Zbytočne budem komukoľvek hovoriť: vieš čo, vidím, že sa ti nedarí, ale keď urobíš toto a toto, dospeješ k niečomu. Kým nie je sám presvedčený o nutnosti zmeny, neúčinkuje to, čo potvrdzujú aj výskumy. Niekedy ľudia žijú v takej úzkosti, v takom napätí, že sú kvôli tomu dokonca hospitalizovaní. Ale až keď si sami uvedomia zničujúcu mieru ich zraniteľnosti, až vtedy keď sami vyhľadajú pomoc, môžeme spolu problém začať riešiť. Treťou podmienkou je empatia. Schopnosť vidieť svet očami človeka, ktorý hľadá pomoc. Pozerať sa na problém jeho očami, byť s ním v jeho vnútornom svete, cítiť, čo cíti on, a vedieť mu to aj ukázať. Štvrtá podmienka sa nazýva kongruencia. Môžeme to preložiť ako rýdzosť, ozajstnosť, autenticita. Ak som kongruentný, som sám sebou, v každom momente som v kontakte so svojimi emóciami, viem, čo sa vo mne odohráva a viem v súlade s tým aj reagovať. Čosi ako byť bez masky. Nehovoriť áno, keď mám chuť povedať nie.

* Pri zbežnom pohľade vyzerá kongruencia ako odmietanie pretvárky. Nebol by však zrazu svet plný konfliktov, keby sme vždy robili to, čo cítime, že práve chceme?

- Námietka, že si nemôžeme dovoliť nepretvarovať sa, je azda jednou z najčastejších námietok. Ľudia akosi automaticky predpokladajú, že jediným možným dôsledkom kongruencie (nepretvarovania sa) a toho, že budú sami sebou, bude konflikt. Kongruencia však neznamená, že to, čo cítim, hneď aj zverejnením, nie je to nerozmyslené „čo na srdci, to na jazyku“. Viem, čo práve cítim a prežívam, viem aké sú moje pocity, moje motívy a v súlade s tým konám. Zverejňujem ich len vtedy, keď cítim, že vytvárajú bariéru vo vzájomnom kontakte. Ďalšou podmienkou je akceptovanie. Bezpodmienkové pozitívne prijatie toho druhého. Prijímam ťa takého, aký si. Nekladiem ti žiadne podmienky. Také čosi, že sa mi páčiš, že ťa budem podporovať len vtedy, keď budeš taký a taký, to tu neexistuje. A posledná, šiesta podmienka hovorí o tom, že nestačí, ak si jeden človek myslí, že je empatický, kongruentný a akceptujúci druhého. Len keď mu ten druhý uverí, keď cíti, že sa nepretvaruje a že ho prijíma bez výhrad, keď sa týchto šesť podmienok skoncentruje akoby do jedného bodu, môže sa naštartovať proces, na konci ktorého je zmena osobnosti, jej rast.

* To znamená…?

- …že začína veriť, že je cenná bytosť, hodná lásky a prijímania. Stáva sa slobodný, nepotrebuje chodiť s maskou na tvári, vie znášať riziká života a jeho ťažkosti. Lebo ťažkosti, tie sa zo života nevytrácajú, to vôbec nie, len ich ľahšie zvláda. Je lepšie pripravený, viac im aj sebe rozumie. Odborne sa tomu hovorí, že sa zvyšuje tolerancia na negativitu. Stáva sa zrelou, dospelou, vyzretou osobnosťou. Tento mechanizmus sa nazýva „aktualizačná tendencia“. Pokúsim sa vysvetliť opisom, o čo ide: mám tu celofánové vrecúško s čajom. Poskladám ho, no ono sa po čase otvorí a opäť nadobudne pôvodný tvar. Akoby malo v sebe pamäť, vracia sa k tomu, čo je v ňom zakódované. Chce „naplniť“ to, čo je v ňom „zakódované“. Som zrozumiteľný? Chápete, čo mám na mysli?

* Na čajovom vrecúšku áno. Ale na človeku… Tam sa zrazu začínajú vynárať zložité filozofické otázky o pôvode tej pamäte a tvare, ku akému sa vracia človek.

- Aktualizačná tendencia u človeka znamená, že pri splnení spomínaných šiestich podmienok (C. R. Rogers ich nazýva nevyhnutné a postačujúce) začne človek rásť k svojmu vlastnému obrazu, ktorý je v ňom zakomponovaný. A vychádza sa z toho, že každý rastie smerom k tomu najlepšiemu obrazu o sebe, ktorý chce napĺňať.

* Takže ešte jedna otázka: ako môžeme byť takí optimisti?

- Tomuto prístupu býva jeho viera v dobro človeka často vytýkaná. Kresťanstvo tvrdí, že v človeku je zakomponovaná deštrukcia, prvotný dedičný hriech. Rogers hovorí, nie, ak budeš chcieť pohyb a rast smerom k svojej osobnej zrelosti, tichu a pokoji v sebe, a v rozhovore so psychoterapeutom naplníš nevyhnutné a postačujúce podmienky, zistíš, že zrazu smeruješ k svojej podstate, ktorá je dobrá, k zdroju, ktorý chce dobro. Rogers ešte ako mladý chlapec pozoroval klíčky zemiakov, uskladnených v málo osvetlenej pivnici, ktoré rástli za svetlom aj vo veľmi nevhodných svetelných podmienkach, chceli sa stať zemiakmi. Klíčky boli bledé, krehké, napriek tomu rástli, dokonca aj v tme, lebo sa snažili naplniť svoje poslanie – byť zemiakom. Ak tento príklad prenesieme na človeka, platí tiež. Každý z nás vyrastá v istých podmienkach - v úplnej či neúplnej rodine, v hádkach či láske, kritizujú nás alebo oceňujú, v luxuse či biede. To nám umožňuje byť „klíčkom“ pevným alebo chúlostivým, ktorý možno ľahko zlomiť či poškodiť, alebo klíčkom, ktorý svetlo iba hľadá, tuší. Ale v každom z nás je tendencia byť človekom. Byť dobrým človekom. Snažím sa klientovi sprostredkovať pocit, že verím v neho, v jeho kvality a on ich v sebe postupne objaví. Naozaj uverí, že je kvalitný taký, aký je, aj keď mu dosiaľ všetci hovorili, že bude prijateľný len vtedy, keď bude mať meter osemdesiat a kučeravé vlasy, keď ona bude mať miery 90-60-90, keď bude ovládať dva jazyky atakďalej, atakďalej. Spoločnosť pred nás totiž veľmi často takéto podmienky kladie a človek sa cíti pred jej nárokmi nedokonalý. Ale keď uverí, že sa sám môže rozhodnúť, či podmienky chce alebo nechce spĺňať, keď uverí v svoju cenu nezávislú od toho, ako ho hodnotia iní, vtedy sa začína sloboda. Sám si nájde polohu, v ktorej to bude skutočne on. A stane sa z neho kvalitný záhradník, programátor, každý sám sebou, zodpovedný voči sebe aj voči iným. Niekedy sa zvyknem spytovať ľudí na tréningoch, ale nevyžadujem odpoveď, pretože je to veľmi-veľmi intímna otázka: koľko máte ľudí, o ktorých viete, o ktorých ste si istí nielen rozumom, ale aj srdcom, že vás naozaj milujú? O ktorých vnútorne veríte, že ste pre nich jednička? Ľudia hľadajú logické argumenty, veď ma majú radi deti, veď dobre žijeme so ženou, veď je tu mama, ale veľmi často nimi poriadne zatrasie, keď si uvedomia, že ani od tých najbližších necítia bezpodmienkové pozitívne prijatie seba samých ako bezvýhradne hodných lásky. Až keď sa tak stane, keď sa nájde aspoň jeden človek, ktorému uveria, že ich naozaj miluje a akceptuje, začnú navidomoči ožívať. Ak mám byť úprimný, v pozadí všetkých metód rozvoja osobnosti, niekde na samom konci vidím to isté: potrebu úcty a lásky voči sebe samému. Ale na rozdiel od nich Rogers nehovorí: pozitívne mysli a keď pôjdeš takto a takto, dôjdeš k sebe samému. On hovorí: vydám sa s tebou na tú cestu k tebe, ale ja neviem, kadiaľ vedie.

* To vieš len ty…

- Áno. Ty to v sebe máš a keď chceš a dáš mi dôveru, pokúsim sa tam s tebou ísť, skočiť do toho víru problémov, smútkov a úzkostí, aby si sa v nich neutopil. Neviem, kam sa dostaneme, ale nenechám ťa tam ísť samého, pretože to môže byť veľmi bolestivé.

* Ako to vyzerá? Iba sa spolu rozprávate? Preto sa pýtam, lebo diskusia mi pripadá hrou intelektov. Zapája sa v nej hlavne racio a v psychických problémoch sa žiada hlbší ponor.

- V diskusii sa ale objaví - samozrejme, pri dodržaní atmosféry dôvery, bezpečia a akceptácie klienta -, že v sebe nosí pochybnosti, komplexy, hanbu. Povie mi napríklad, že mu lezie na nervy vlastná mama, a to sa predsa nepatrí, aby nás vlastná mama vytáčala, to on musí byť nejaký „vadný“. Alebo iné zraňujúce veci, ktoré dovtedy nosil hlboko v sebe, možno ich iba tušil a bál sa, že ak by sa odvážil povedať to nahlas, ľudia by sa nad ním pohoršovali, alebo sa mu smiali alebo ho ponižovali. Dosiaľ nemal odvahu dať to von a zrazu vidí, že kvôli tomu v mojich očiach nie je zlý, že ho aj tak prijímam, nehodnotím a neodsudzujem. Vytvorí sa medzi nami vzťah a už to nie je len záležitosť rozumu. Toto je úplne v inej polohe, ako prísť s problémom za psychológom a ten dá „radu“, veď je „expert“.

* Nie je potom psychológ tohto typu vlastne v polohe náhradného priateľa? A nemajú túto úlohu v našom živote zohrávať práve priatelia? Vypočuť, pochopiť, akceptovať nás?

- V ideálnom prípade áno. Ale muselo by to byť priateľstvo zbavené falošných tónov. Ozajstný priateľ je úprimný, verí vo mňa a vie byť so mnou aj v tých najťažších chvíľach.

* No možno by si nevedel poradiť s nejakou patológiou, hlbokým zranením niekde v podvedomí. Alebo to stačí len vyniesť na povrch? Už to lieči? Len človeka vypočuť, s tým srdcom na dlani, že je tu niekto len pre neho?

- Dá sa to tak povedať. Len ho vypočuť. To stačí.

* To znie náramne jednoducho…

- Zdá sa to byť jednoduché, ale aj počúvať je umenie. Nepočúvate totiž slová, ale ich emočný obsah. Prišli za mnou manželia, ktorí už nevedeli spolu komunikovať. Každý rozhovor sa končil hádkou. A obaja tvrdili, že problémom je ten druhý. Keby sa ona zmenila, mal by som po probléme, keby sa zmenil on, mala by som po probléme ja. Ani jeden však nepovedal, čo prežíva. Až keď sme prešli k hlbšiemu vnímaniu vypovedaných slov, ktoré predtým spúšťali konflikt, zrazu on zistil, že jeho problémom nie je to, že ho ona nepočúva. Ale keď ho nie je ochotná vypočuť, on sa bojí, že už pre ňu nie je zaujímavý, prestal si byť istý, že ho má rada, obával sa, že ak ho nemá rada, bude ho chcieť opustiť aj s dieťaťom a to on vnímal ako ohrozujúce. Preto ju obviňoval a hádal sa s ňou. Ona tam sedela prekvapená, že už po nej nechce, aby sa menila, že sa vlastne bojí, aby neodišla. Ten muž predtým hovoril: Moja žena mi nerozumie. Mal som sa vtedy zaoberať ženou? Nie. Dôležité bolo, aby sám objavil, čo to znamená pre neho. Je smutný? Ubolený? Má strach? Hanbí sa? Vtedy vníma, že sa zaujímam o neho. Toto znamená vypočuť si a počuť to, čo je skryté kdesi hlboko za slovami. Robím to už pár rokov a napriek tomu nemôžem povedať, že to na počkanie ovládam. Ale keď sa to podarí, nastane akoby zladenie duší, preskočí čosi priam mystické. Čo mi hovorí mladá žena, ktorá sa utápa v depresiách a prejedá? Na piatom sedení vyjde najavo, že jej problémom nie je bulímia, ale to, že ako dieťa bola zneužívaná. Čo cíti? Smútok? Poníženie? Nenávisť k tomu jednému chlapovi? Zlosť na všetkých chlapov? To je ono, čo musím zachytiť. A nie iba slová.

* Keď komunikujú dvaja ľudia, duša s dušou, to je individuálna terapia. Robíte aj skupinovú terapiu, špeciálne výcvikové programy pre tých, ktorí sa chcú naučiť podobným spôsobom pracovať s inými ľuďmi…

- To nie je tréning typu forhand-backhand, tu sa ľudia učia byť chápavým, pomáhajúcim človekom. Nepodstupujú terapiu. I keď súčasťou výcviku môže byť aj vyliečenie ich vlastných tráum a následný osobnostný rast, pohyb.

* Najideálnejší terapeut by bol taký, ktorý sám nemá žiadne problémy? Existuje vôbec taký človek? A ak pripustíme, že sotva, neprenáša psychoterapeut na klienta subjektívne vnímanie problému, ktorý môže byť aj jeho vlastným?

- Od psychoterapeuta sa očakáva, a oprávnene, že má svoje základné problémy vyriešené. Mimochodom, skupinová dynamika takéhoto výcviku dáva na to dostatok príležitostí. Ináč by nebol schopný pozerať sa na klientove ťažkosti nezainteresovane. Klientov problém sa stane jeho problémom, zaplaví ho zvnútra. Potom vlastne lieči seba, nie klienta. Klient sa stáva iba prostriedkom. A to je nečestné a neetické.

* Takých odborníkov máme málo.

- Súhlasím.

* Ako má človek zistiť, komu môže dôverovať?

- Tak na to nepoznám mechanizmus. Klient zrejme obíde viacerých terapeutov, aby zistil, čí prístup mu vyhovuje najviac. Verím, že jednoduché to nebude, pretože tu ide o problémy, s ktorými sa nechodí von ako na hodiny klavíra.

* Práve to je to, čo ma mýli na prístupe, pri ktorom je na vyriešenie problému nevyhnutná účasť niekoho iného. Bez toho terapeuta sa nepohneme ďalej? Podľa vás si sami nedokážeme pomôcť?

- Dokážeme, ale je to náročné. Ocitneme sa totiž pred problematickým bodom: ako si človek sám sebe zabezpečí bezpodmienkové pozitívne prijatie, ak dovtedy nebol sám so sebou spokojný, ak si čosi vyčíta, ak dokonca nenávidí sám seba? To sú tie rady z kníh o pozitívnom myslení: postav sa pred zrkadlo, dívaj sa sám sebe do očí a hovor si, že sa miluješ, že si cenný človek. Človek sa díva a hovorí si: no, zase si to dobre zbabral… Ale viem si predstaviť, že je tu hranica, za ktorou to je možné. Ak dokážem precítiť a uverím, že som bezpodmienkovo prijímaný Bohom, alebo Vesmírnou inteligenciou, alebo ako všelijako to transcendentné ľudia nazývajú. Potom nemusím mať iného človeka, aby mi dal pocítiť, že ma akceptoval takého, aký som. To však predpokladá mať skutočnú vieru, hlbokú a pevnú. Nie som si istý, či je takáto viera častá. Veriť znamená, že odpustenie Boha naozaj precítim a podľa toho sa nabudúce aj správam. Nestačí len chodiť na spovede, chce to pokoru, kajúcne priznanie si vlastných chýb, potom sa človek posúva ďalej, k dobru. Keď zistí, že to nie je voči Bohu fér, ak sa vyspovedal a znovu ho podviedol, i keď aj to sa stáva, ale prioritou má byť ochota meniť sa. Človekom centrovaný prístup nevylučuje túto možnosť. Verí však najmä v to, že keď je zle, začne každý z nás ako ten klíčok hľadať cestu k svetlu.

* Orientálci vyznávajú čosi podobné. Tvrdia, že keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde.

- Človekom centrovaný prístup má mnoho spoločného s východnými náukami. Neviem, koľko ľudí naozaj precítilo odpustenie Boha, ale viem z vlastnej skúsenosti, aké to bolo, keď mne odpustil jediný človek. A čo to so mnou urobilo. Psychológ nedokáže do procesu vniesť to transcendentno, môže ponúknuť len seba, človeka limitovaného samým sebou. Aj lásku môže klientovi sprostredkovať len do tej miery, do akej je v ňom. Ale keď mu poskytne lásku, on sa postupne stane schopným posielať ju ďalej. Bude sa cítiť milovaným, oceňovaným, dôležitým aspoň pre jedného človeka, ktorý ho bez výhrad akceptoval, a je zákonité, že začne aj tých okolo seba brať ako hodných lásky, porozumenia a pozornosti. Spoznáva svoju cenu. Myslím si, že tieto informácie by sa nemali dostať len k psychológom, že by to mal na vlastnej koži skúsiť každý človek. Aby nebol blokovaný tým, že si nebude veriť, že sa bude podceňovať. Aby objavil svoj potenciál a rozvinul ho. Aby šiel do vecí, ktoré cíti, že chce robiť, aj keď ostatným sú možno smiešne, pretože on vie, že to je jeho pravá parketa a pretože už uveril v svoje možnosti.

* Potom teoreticky majú pravdu tie recepty na úspech, ktoré tvrdia, že stačí posilňovať sebadôveru a človek dosiahne absolútne všetko, o čom dokáže snívať?

- To neviem. Možno áno. Neviem zodpovedať. Tým sa nezaoberám. Zaujíma ma ale, akým spôsobom sebadôveru a sebaúctu posilňovať.

* Preto sa pýtam, lebo túto otázku už kladiem dosť dlho mnohým ľuďom a takmer stále sa mi vracia čosi, čo už je na hranici mystiky… Dobre, zistím, že chcem byť záhradník a idem za tým. To je jedna stránka, vôľová. Tú mám vo vlastných rukách. Ale na druhej strane sa vynára čosi osudové. Akoby sa nám darilo len vtedy, keď ideme cestou, ktorú máme vopred danú, na ktorú sme dostali vlohy, výbavu (od koho?). Ak ju neobjavíme, ale ak ideme tvrdohlavo proti tomuto predpísanému programu (kým? a prečo?), nedarí sa nám. Opakovane počúvam, že všetky tie metódy motivovania seba samého budú úspešné len vtedy, keď sú v súlade s vopred daným čímsi, čomu hovoríme osud alebo údel. Akoby pre každého z nás existoval napísaný scenár nášho života, čo znie značne nevedecky…

- Nie celkom nevedecky. Existuje celá jedna psychoterapeutická škola, postavená na napĺňaní takzvaného životného scenára. Volá sa transakčná analýza. Čo si od malička naprogramujete, k tomu smerujete, napĺňate svoj životný scenár. Dokonca to ide aj do takých dimenzií ako je vek, kedy zomriete. Niekedy z toho až mrazí… Zdá sa to naozaj ako osudové, akoby človek bol bezmocný. Tieto scenáre sú dané predovšetkým výchovou. Prvé roky vášho života a to, ako sa vtedy k vám správali vaši najdôležitejší ľudia, oni, vy a vaše skúsenosti s nimi vám napíšu životný scenár. Transakční analytici učia, ako tento svoj scenár prepísať.

* To, na čo som sa pýtala, je trochu o inom. O tom, že každý človek sa už narodí s nejakým poslaním, ktoré má naplniť a na ktoré dostal schopnosti. Picassa otec už štvorročného priviedol k učiteľovi kreslenia, pretože to dieťa stále maľovalo. I keď nemusíme byť práve géniovia, ale nejaké minitalenty akoby dostal každý z nás. Dievčina chce navrhovať modely, no sedí v kancelárii a nešťastná dvíha telefóny. Chlapec chce byť záhradníkom a rodičia ho nanútili na štúdium chémie. Obaja majú pocit, že sú obeťami vonkajších okolností. Hoci, možno to spolu predsa len nejako súvisí, veď v tom osudovom scenári vraj máme predpísané aj to, akých ľudí k sebe dostaneme a s ktorými si po narodení napíšeme napríklad životný scenár podľa transakčnej analýzy…

- Áno, je pravda, že spôsob, akým sme vychovávaní, súvisí aj s výchovou generácií, ktoré boli pred nami. Akú výchovu dostali naši rodičia, takú používajú pri našej výchove. V transakčnej analýze má prioritný vplyv výchova. Dalo by sa však povedať, že ten scenár je práve aktualizačná tendencia. Tá sila v nás, ktorá nás posúva smerom k nášmu pravému obrazu. Hovorili ste, že to nesúvisí, ale mne to nejakým spôsobom predsa len spolu súvisí... Totiž, ak zasadíme stromček a dáme mu dostatočný priestor, vyrastie do nejakej veľkosti a podoby. Keď ten priestor nemá, on bude síce rásť, ale nebude taký dokonalý, aký by mohol byť. Tak čo je vlastne jeho osudom?

* Teoreticky by mohol byť rozvinutým, zdravým stromom. Ale prakticky, možno naozaj mal byť trebárs bonsajom. Alebo vetrom lámanou divou plánkou…

- Čo teda bolo jeho poslaním? Ja to neviem posúdiť. Neviem ani, či je to naozaj tak. Ale akoby som mal chuť povedať, že jeho poslaním je byť stromom. A ešte si myslím, že aj keď som krivý strom, ale je vo mne nejaká kvalita, dokážem tou svojou životaschopnosťou na seba upútať pozornosť. Ukazujem na seba: tu som, všimnite si ma.

* To je častý protiargument voči technikám, vyzývajúcim aktívne sa podieľať na tvorbe svojho života. Že nemáme všetci rovnaké možnosti, že napríklad človek telesne alebo duševne postihnutý má menšie, či dokonca minimálne šance naplniť svoj život, stať sa, ako vy hovoríte, kvalitným stromom.

- Ešte by sme si mali zadefinovať, čo to vlastne je „kvalitný strom“. Lebo ja si myslím, že aj mentálne retardovaný človek vie obohatiť život, a neskonale. Tak isto aj telesne postihnutý… Keď človek príde o ruku, má vari menšiu dušu? Môj vedný odbor k tomu ponúka teóriu takzvaného centra hodnotenia. Buď ho mám interné, vo mne, alebo je mimo mňa. Ak ho mám mimo mňa, sú pre mňa hodnotenia, názory a postoje iných ľudí ku mne dôležitejšie, než moje. Prikladám im väčšiu váhu, než svojim vlastným. Snažím sa spĺňať očakávania iných a nie moje. A to len preto, aby som dosiahol ich pozitívne ohodnotenie a prijatie.

* Potom sa ale vždy cítim nedokonalý…

- Samozrejme. A nikdy nerobím to, čo chcem ja. Len to, čo mi ponúknu iní. Ak mám centrum hodnotenia v sebe, hodnotenia iných ľudí ma nezraňujú a nezneisťujú. Lebo ja viem, že mám cenu a že chcem žiť takto, aj keď vám sa to nepáči. Vychádzam sám zo seba. Aktualizačná tendencia je vlastne akýsi vnútorný tlak na človeka, aby centrum hodnotenia bolo v ňom samom. Keď si to uvedomíte, máte okolo seba čoraz menej ľudí, ktorých hodnotenie vás ohrozuje. I keď na nulu sa nedostaneme asi nikdy. No počet ľudí, na hodnotení ktorých mi záleží a kvôli ktorým korigujem svoje postoje, sa zmenšuje. Pre tých, ktorí ostanú, to robím z lásky. Zistil som aj na svojom vlastnom živote, na vzťahoch s blízkymi ľuďmi, že čím viac so sebou pracujem, tým sú tieto vzťahy lepšie, pokojnejšie, harmonickejšie. Našiel som vlastnú cestu, robím to, čo ma teší, stávam sa zrelší, vyrovnanejší. Preto som presvedčený, že človek je tvorcom vlastného života. Že zodpovednosť leží na ňom. Na nikom inom.

* A ako je to s tým scenárom podľa transakčnej analýzy, kde je napísané, ako budeme žiť a dokonca aj kedy umrieme?

- Povedal som to zatiaľ veľmi zjednodušujúco. Životný scenár funguje tak, že na základe určitého správania sa ľudí, ktorí boli v detstve pre nás dôležití, preberáme mechanizmy nášho budúceho správania sa, akési vzory. Naučíme sa, akým spôsobom na nich reagovať, aby sme boli v oceňujúcom kontakte. Vplyv týchto ľudí býva taký výrazný, že sa s nami často nesie celým životom, dokonca aj cez viacero generácií. Zabudujú do nás postoje k životu, k smrti, k láske… A my môžeme spraviť jediné: spoznať svoj životný scenár a v terapii ho prepísať na iný. Najčastejšie za pomoci niekoho iného, pretože toto býva skryté hlboko v podvedomí a je veľmi náročné zvládnuť to sám. Scenárom môže byť napríklad život ženy, ktorá si opakovane nachádza opilca. Aj slušný chlapec zo začiatku vzťahu sa po desiatich rokoch manželstva rozpije. Ako je to možné? Transakčná analýza hovorí, že v jej scenári je zapísaný vzťah s opilcom. Nedokáže komunikovať s inými chlapmi. Vie viesť hádky s opilcami. S inými mužmi sa nevie baviť, dokonca im ani neverí, že nepijú. A tak každého partnera podvedome v duchu scenára tlačí do role opilca. V terapii sa snažíme nájsť spolu príčiny vzniku takého scenára. Čím to je, že hľadá iba opilcov? Ako to, že iný muž hľadá iba hysterické blondínky? Ako to, že hľadáš iba vysokých, kučeravých a čiernych? Pochopíš svoj scenár a keď chceš, prepíšeš si ho.

* V detstve je najvýraznejší vplyv rodičov?

- Áno, najčastejšie to bývajú rodičia. Výchova rodičov.

* Ale nedá sa na sto percent povedať, že ak má človek nejaké problémy so vzťahmi, tak sa môžeme pozrieť na jeho detstvo a dešifrovať to podľa vzťahu k rodičom?

- Do značnej miery je tam práve tento vplyv. Napríklad dievčina, ktorá mala agresívneho otca, bude hľadať akože protipól. Muža, pri ktorom by ona mohla mať hlavné slovo. Paradoxne, po určitom čase jej bude jeho nepriebojnosť prekážať a začne hľadať chlapa podobného otcovi. Alebo keď si muž hľadá partnerku, ktorá bude iná ako matka, čo ho stále kontrolovala, prípadne bola tak objímajúca láskou, až ho dusila. Nájde si iný typ ženy a na samom konci bude vyžadovať od nej to isté. Prepísaním scenára sa človek stáva zrelší, zodpovednejší, samostatnejší, slobodnejší. To je proces, ktorý Jung nazýval individuácia, hľadanie seba samého. Jung ho dokonca rozfázoval na konkrétne kroky: prácu so svojím Tieňom, teda s odvrátenou stranou môjho Ja, prácu na dosiahnutí vnútornej rovnováhy mužsko-ženského pólu v každom z nás, prácu s archetypálnym Múdrym starcom a Veľkou matkou a na konci je to moje individuované Ja, moja pravá podstata.

* Ako sa pracuje s Tieňom? Je to naozaj až také jednoduché, že to, čo si o sebe nechceme priznať, to, čo vidíme a kritizujeme na iných, to, čo nám na nich prekáža – to sme vlastne my sami? Lebo ináč by sme tie vlastnosti nerozoznali a ináč by sa nás emocionálne tak veľmi nedotkli, keby neboli aj v nás?

- Môžeme sa ocitnúť v dvoch opačných polohách. Snáď najvýstižnejšie to vystihuje stará perzská múdrosť: ak na niekoho ukazuješ (vystretým) prstom, na teba ukazujú tri také isté (zohnuté) prsty. Kedykoľvek kritizujeme niekoho iného, je to o nás, nie o tej osobe. Keď nám niekto poriadne lezie na nervy, zapodievajme sa radšej sebou, čo v nás na neho tak silne zareagovalo.

* Zoberme si príklad: trebárs je nezodpovedný. Čo sa vtedy dá robiť?

- To, že si sadnem ticho do kúta a rozmýšľam nad tým, prečo mi táto jeho vlastnosť vyrába problém. Buď som nezodpovedný tiež, alebo som tak príliš zodpovedný, až ma to zväzuje. A keďže som si dosiaľ nedovolil trochu sa uvoľniť, dráždi ma ľahkomyselnosť iného. Hlbinní psychológovia, jungiáni, dokonca hovoria, že za partnerov si vyberáme ľudí, ktorí stelesňujú náš Tieň. Práve život s Tieňom nám umožňuje, aby sme boli neustále konfrontovaní so svojím slabším „ja“ a to spôsobuje zmeny, pohyb, vývoj. Síce nie vždy vhodným smerom, najmä keď nie sú splnené podmienky aktualizačnej tendencie. Čím viac svojich Tieňov objavíme, čím viac osvetlíme tú tmavú stranu, tým menej bude v našom živote situácií, v ktorých budeme potrebovať ukazovať prstom na niekoho iného.

 

* Aj keď tí ľudia tam ostanú?

- Tieň funguje tak, že keď ho osvetlíme, strácajú sa dôvody hodnotiť ľudí. Lepšie ich chápeme a lepšie chápeme aj seba, prečo nás práve táto vlastnosť tak vytáčala. Keď spoznám svoj Tieň, spoznám aj veci, ktoré nevyhnutne potrebujem riešiť v sebe samom.

* A v každej chvíli si ich aj lepšie všímam. Ináč sa pozerám na svet, keď stále vidím tri prsty ukazujúce na mňa… Každá situácia, v ktorej by sme predtým hodnotili a kritizovali iných, sa zrazu stáva lekciou pre nás samých. To je veľmi silné.

- Áno, veľmi silné. Stávame sa zodpovednejší voči svetu i voči sebe. Ale ja nie som odborník na Junga. I keď každá cesta k zodpovednejšiemu, slobodnejšiemu indivíduu je mi sympatická. Byť slobodný znamená byť maximálne zodpovedný. S pribúdaním zodpovedných ľudí sa zákonite musí vytrácať kriminalita, tendencia k špine okolo nás. A naopak, začne sa zvyšovať záujem o krásu, dobro. Ja viem, že to znie trochu idylicky, že celý svet sa takto sotva zmení. Áno, ja nezmením celý svet. Stačí však, keď sa mi podarí naštartovať proces hľadania seba samého v inom človeku. Keď on po rokoch zistí, že to malo zmysel, pretože dospel k čomusi pozitívnemu vo svojom živote, na začiatku čoho som stál, urobil som to, čo som mohol. Takýto človek to potom začne odovzdávať svojim deťom a šíriť to okolo seba. Len toto môžeme robiť. Nič viac. Naozaj platí: ak chceš zmeniť svet, zmeň seba. V to verím.

Rozhovor pripravila: Danica JANIAKOVÁ

 

Nedokážeme sa zmeniť, nemôžeme postupovať vpred, pokiaľ úprimne neprijmeme samých seba takých, akí sme. Keď sa to stane, zmena nastáva takmer okamžite.

CARL C. ROGERS

Pravdepodobne nejestvuje na svete človek, ktorý by nemal dajaký komplex menejcennosti, nech by to bol iba maličký komplexík. Sú však ľudia, ktorí dokážu svoje komplexy odbúrať a vysporiadať sa s nimi a sú aj takí, ktorí to nedokážu. Tí druhí to majú potom v živote zložitejšie a ťažšie, pretože vynakladajú množstvo energie na ich ukrytie. Chcú pôsobiť dojmom úspešných a vyrovnaných ľudí a obetujú pre to aj svoje zdravie. Až taký silný dokáže byť komplex menejcennosti. Až taká môže byť obava z citového zranenia a obava, že nebudú prijatí, porozumení a milovaní. A týmto ľuďom treba povedať: Nebojte sa. Nie je to tak, ako si myslíte. Vždy sa nájde niekto, kto vás aj pochopí, aj vám porozumie, aj vás bude mať rád. Len mu to musíte umožniť.

ĽUDOVÍT DOBŠOVIČ: Naučte sa riešiť konflikty

Prečo sa čoraz viac ľudí sťažuje na necitlivosť rozmáhajúcu sa v medziľudských vzťahoch? A odkiaľ sa berie táto necitlivosť? Veď ak sa kohokoľvek spýtate, či je necitlivý, verím, že to poprie a že sa bude domnievať, že tí druhí sú takí. Ale kto sú tí druhí?

ĽUDOVÍT DOBŠOVIČ: Naučte sa riešiť konflikty

 

Rozhovor vyšiel po prvýkrát v knihe KTO, AK NIE TY? s podtitulom O tom, že všetko, čo sa nám deje, má zmysel (autorka: Danica JANIAKOVÁ), vydavateľstvo SOFA Bratislava 1998, 254 s.

Viac informácií nájdete v knihe Carl C. Rogersa ZPŮSOB BYTÍ, Klíčová témata humanistické psychologie z pohledu jejího zakladatele, objednávajte tu:

 

 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB