Všetko dobré je na niečo zlé

Napísala 

„Máme podozrenie, že opakom zlého nemusí byť nutne dobré, ale že jeho opakom môže byť niečo ešte horšie.“ Tento paradoxný výrok patrí americkému psychológovi Paulovi Watzlawickovi, predstaviteľovi komunikačnej teórie v psychoterapii. Jeho dve kultové knihy s ironickými názvami Úvod do nešťastia a Všetko dobré je na niečo zlé vyšli v češtine vo vydavateľstve Portál.

Paul Watzlawick
ÚVOD DO NEŠTĚSTÍ
Portál, 94 s.


Napriek tomu, že sa na nás zo všetkých strán valia rady motivátorov hlásajúcich pozitívny prístup, je pozoruhodné, koľko ľudí si konštruuje vlastné neurózy a upadá do bludného kruhu nešťastia. Ako keby nešťastie bolo našou životnou potrebou. „Svetu je treba bezodkladne hodiť záchranné koleso, inak sa utopí v záplave návodov na šťastie,“ napísal Paul Watzlawick (1921 – 2007) pred viac ako dvadsiatimi rokmi s poriadnou dávkou irónie. Veď čo by sa stalo, keby sme všetci boli šťastní? Zbankrotovalo by zdravotníctvo aj školstvo, ani spisovatelia by nemali o čom písať. A zbankrotovali by aj štáty, ktoré tiež potrebujú bezmocných a nešťastných ľudí, o ktorých sa „musí“ postarať štát. V svojich dvoch knihách, ktoré vyšli aj v českom preklade, Watzlawick metodicky spracoval spoľahlivé mechanizmy nešťastia, pričom vychádzal z desaťročia trvajúcej klinickej praxe.

Píše v nich: negatívne myslenie nepozná hranice, kto hľadá svoj dôvod byť nešťastný, ten si ho nájde. Pesimista na všetkom nájde odvrátenú stranu. Dokonca aj odborná literatúra ho v tom utvrdí. Zistí, že hasič je v skutočnosti zakuklený pyroman; že policajt sa zaoberá zločinmi iných preto, aby sa sám nestal zločincom; že každý chirurg je prestrojený sadista a psychiater sa chce hrať na boha. Také ľahké je odhaliť skazenosť sveta, stačí chcieť.

Platí to aj vo vzťahoch, ktoré sú z väčšej časti založené na tom, že jeden pomáha druhému. Ako praktický príklad poslúžia väčšinou inteligentné, zodpovedné a obetavé ženy s osudovým sklonom zachraňovať alkoholikov, hráčov alebo kriminálnikov. Ide o vzťahy takmer dokonalé, pretože partneri sa dopĺňajú tak, ako sa partneri s dobrými vzťahmi nikdy dopĺňať nebudú. Aby sa žena mohla obetovať, potrebuje slabého, problémového človeka, pretože samostatný partner by jej na to neposkytol priestor. Keby mu nemohla pomáhať, nemala by sa ako uplatniť. Naopak slaboch s množstvom problémov potrebuje pomocníka, ktorý mu dovolí ďalej viesť život stroskotanca. Psychológ odporúča: „Hľadajte si takého partnera, ktorý vám umožní (tým, aký je) stať sa takými, akými chcete byť.“ A k tomu pridáva ďalšiu paradoxnú radu: „Ale varujem vás pred dosiahnutím tohto cieľa“. Jedna z kapitol jeho knihy nesie takýto názov: Varovanie pred cieľom. Cituje v nej príslovie: „Šťastie nespočíva v tom, že dosiahneme cieľ, ale že sme na ceste k nemu.“ Lebo keď sme v cieli, väčšinou zisťujeme, že sa tam nenachádza to, čo sme si od neho sľubovali. Prečo asi Thomas Moore pomenoval svoj ďaleký ostrov šťastia Utópia, čo znamená Nikde?

Ak niekomu (aj s dobrým úmyslom) povieme: „Buď šťastný!“ paradoxne dosiahneme len to, čo dosiahne každý, kto sa pokúša na povel zaspať, milovať, alebo si silou vôle privodiť erekciu.

A ak by ste chceli hľadať príčiny problémov v zážitkoch z vášho raného detstva, berte na vedomie, že takéto hľadanie bude prakticky nekonečné.

Paul Watzlawick
VŠECHNO DOBRÉ JE K NĚČEMU ZLÉ
Aneb řešení paní Hekate
Portál, 94 s.


Aj druhá Watzlawickova kniha o zákonitostiach ľudskej komunikácie je plná paradoxov a irónie. Vďaka jeho nadhľadu sa učíme lepšie si porozumieť. Veď len taký logický záver, že ak máme niečo dobré a potom si toho doprajeme dvojnásobok, malo by to byť dvojnásobne fajn. Omyl. Príklad: ak máme liek, ktorý nám pomáha, a zoberieme si dvojnásobnú dávku, môžeme sa otráviť. Alebo: vnucovať dobro násilím nie je dobro, ale zlo. Alebo do tretice: Príroda vie, že všetko, čo sa má vyvíjať a rásť, postupuje malými krokmi. Že všetky veľké zmeny sú katastrofálne. Ak chce niekto robiť dobro, mal by ho tiež robiť postupne, malými krôčkami. Žiaľ, človek sa málokedy nadchne zmenami, ktoré prebiehajú pomaly. Len utopické vízie dokážu strhnúť masy. Ale za všetko sa platí, aj ideály francúzskej revolúcie priniesli so sebou gilotínu. Kiežby sme si to vždy vedeli vopred uvedomiť.

Život je príliš krátky na to, aby sme sa stále zaoberali len nešťastím, odkazuje nám autor s humorom jemu vlastným. A k tomu pridáva aj zopár praktických rád na riešenie konfliktov. Túto prevzal od rakúsko-kanadského logika Anatola Rapoporta. Ten vymyslel zaujímavú techniku riešenia problémov: namiesto toho, aby sme sa v prípade konfliktu pýtali jednej aj druhej strany na ich definíciu problému, navrhol, aby sa strana A (za prítomnosti strany B) pokúsila vyložiť stanovisko strany B, a to dovtedy, pokým strana B nevyhlási jej výklad za správny. Potom je na strane B, aby definovala stanovisko strany A, tiež tak, aby bola spokojná. Správne predpokladal, že by sa každý problém vyriešil ešte skôr, než by bolo treba začať hľadať jeho riešenie.

Dostojevský v Besoch píše: „Všetko je v poriadku. Všetko. Človek je nešťastný, pretože nevie, že je šťastný. Len preto. To je všetko, všetko! Kto to pochopí, hneď sa stane šťastný, hneď, v tom okamihu...“ Také je to beznádejne jednoduché.
 

Posledná úprava 24.08.2016

Nájdete nás na FB