Tomáš Novák
Jak (ne)rozumět emocím stárnoucích rodičů
Grada, 112 s.

Po úspešnej knihe Jak (pře)žít se stárnoucími rodiči vám teraz predstavujeme ďalší súhrn skúseností z poradenskej činnosti známeho českého psychológa Tomáša Nováka. Venoval ho všetkých opatrovateľom – a hlavne opatrovateľkám – starnúcich rodičov, tým, ktorí/é robia všetko preto, aby bolo urobené to, čo treba, no občas majú všetkého plné zuby. Do poradne autora tejto mimoriadne potrebnej knihy chodia poradiť sa, čo ďalej s rodičom seniorom, veľmi seriózne a veľmi unavené dámy. Doktor Novák si uvedomil, že vysoké percento jeho klientely tvoria vzdelané, múdre, pekné, emancipované ženy s viac či menej skrývaným pocitom nedostatočnosti. Príčinou (alebo prinajmenšom jednou z podstatných príčin) je degradujúci prístup ich matiek. Ak vám niekto v citlivých rokoch puberty zdôrazňuje, že ste nanič a že nič nedokážete urobiť poriadne, zanechá to na duši jazvu. To je však len začiatok. „Pozri sa, ako si dopadla,“ hovorí matka dospelej dcére s citlivosťou hrocha o jej neúspechoch v pracovnom či súkromnom živote. Zladiť tieto traumy s nárokmi starostlivosti o rodičovskú generáciu a nechať si pritom aspoň trochu priestoru pre seba je viac než ťažké.

Doktor Novák propaguje akési základné desatoro asertívneho prístupu k seniorovi (hovor jasne; prijmi fakt, že čokoľvek, čo môže byť pochopené zle, bude pochopené ešte horšie; rieš naraz len jednu otázku, keď sa vyrieši, príde na rad druhá; na výčitky neodpovedaj výčitkami; máš právo povedať, čo si myslíš; aspoň symbolicky občas pochváľ; informuj kladným spôsobom; nehádaj sa; buď dobrým spoločníkom). Základná rada doktora Nováka však znie: „Čím dlhšie sme v starobe samostatní, tým lepšie. Dobre fungujúca starostlivosť rodiny v známom prostredí je lepšia ako starostlivosť inštitúcie. Ak je to však čo i len trochu možné, nespoliehajte sa príliš ani na rodinu, ani na inštitúcie. Buďte aktívni a vytvárajte si materiálne rezervy, kým sa to dá.“

Ukážky z knihy Jak (ne)rozumět emocím stárnoucích rodičů

Trúfam si povedať, že existuje nezanedbateľné množstvo matiek, ktoré – predpokladám, že nevedome – urobili svojim dcéram život zbytočne ťažký. Kládli na ne veľké, často až nadmerné a občas nezmyselné požiadavky. Nebolo možné sa im zavďačiť. Roky bežali a synonymom pre vzťah matky a dcéry sa postupne stával vzťah medzi mladšou opatrovateľskou osobou a staršou, o ktorú sa treba starať. Mnohé veci sú už iné, než boli kedysi, ale podráždená nespokojnosť a zvýšená kritickosť matiek ostala. Niečo také býva aj vo vzťahu otec-dcéra, je to ale menej časté. A tu treba jasne povedať čosi na spôsob okrídleného „kráľ je nahý“. Áno, na svete existujú nevďačné a hrozné deti, ktoré sa nestarajú o svojich nevládnych rodičov. Avšak existuje aj parentogénia, neurotické stavy potomkov, ktoré vyvolali otec a/alebo matka. Niektorí rodičia sú takí, že starať sa o nich pripomína očistec na zemi.

Z listu čitateľky predchádzajúcej knihy: Odišla som z práce, aby som sa mohla starať o maminku. Vo vašej knihe som sa našla. Dosiaľ som mala výčitky, čo to som za dcéru, keď sa o maminku nestarám s radosťou, ale často ma bolí chrbtica, sú dni, keď nemám chuť vstať a cítim sa úplne na dne. Maminka mi to neuľahčuje, je u nás nešťastná a dáva nám to poriadne cítiť. Nech urobíme, čo urobíme, jej neter by to urobila lepšie (tá, ktorá ju už rok a pol nenavštívila). Vaša kniha mi poradila, že ak chcem prežiť, musím myslieť na seba, a že nie som jediná v takejto situácii. Človek nerád hovorí o tom, ako veľmi ho vyčerpáva starostlivosť o vlastných rodičov.

Agresívneho človeka seniorského – a vôbec akéhokoľvek zrelého – veku zásadne nevychovávame. Je na to už neskoro a je to aj nebezpečné. Neprejavujeme pohoršenie, to by mohlo situáciu zhoršovať. Rovnako paradoxný vplyv môžu mať slová typu: „nerozčuľuj sa, vieš, že ti to škodí“. Volíme techniku slovného zrkadla: „Vidím, že si rozčúlený“. Udržujeme primeraný odstup, „nenarušujeme kruhy“ agresora. Neskáčeme mu do reči, nevysvetľujeme – neprijal by to. Nevyhrážame sa. Na agresivitu nereagujeme agresivitou. Môžeme sa opýtať: „Ako ti môžem pomôcť?“

Zaznamenajte si voľné asociácie, to, čo vám príde na um ako typický rys staroby. Sú to asociácie kladné, oceňované a široko prijateľné? Najčastejšie uvádzané asociácie v Českej republike sú: choroba, osamelosť, chudoba, namosúrenosť, depresie, senilita, impotencia duševná aj fyzická... Staroba má imidž niečoho strateného, zbytočného, obťažujúceho. Psychológovia však nastavujú takýmto ageistom hlbinne-psychologické zrkadlo. Odmietanie starnutia totiž súvisí s vlastným strachom zo straty atraktivity, výkonnosti a aj zo smrti.

Pojem „tretí vek“ sa objavil na začiatku 90. rokov v britskej odbornej literatúre. Chce prinášať pozitívny obraz starnutia, kedy „nič nemusíme a mnohé môžeme“. Je to čas, keď ubúdajú povinnosti a záväzky. V detstve sme si prežili prvý „vek závislosti“. V mladosti sme prežili druhý vek s často náročnou socializáciou, získavaním miesta v spoločnosti, výchovou detí. Tretí vek je podľa tejto koncepcie zavŕšenie, koruna života. V optimálnom prípade sa tu spája materiálne zabezpečenie so zrelou životnou skúsenosťou, aktivitou a nadhľadom. Záťaž z nutnosti udržať si prácu a zarábať by mala vystriedať dobrovoľná, skôr záujmová a zmysluplná činnosť. Naplniť šance „tretieho veku“ znamená starnúť aktívne. Podľa WHO ide o „naplnenie všetkých možností k udržaniu alebo znovuzískaniu aspoň relatívneho zdravia a patričnej kvality života.“ To na prvé počutie znie úžasne. V mnoho ale ide o popretie starnutia. Popretie ako zatváranie očí pred skutočnosťou. Prichádza totiž „štvrtý vek“, tzv. škola smrti. Tomu zodpovedá definícia, ktorá ho charakterizuje ako čas „konečnej závislosti, stareckej krehkosti a postupného konca života. Psychologickým ideálom sa stáva „sebavedomé prijatie nezvratných zmien.“ A to sa nie vždy a nie každému darí.
 

Viac na túto tému aj tu: Ako (pre)žiť so starnúcimi rodičmi