Tomáš Novák, The Beastess
Jak (pře)žít se stárnoucími rodiči
Grada, 130 s.
Z edície Psychologie pro každého. Publikácia pre „sedvičovú generáciu“, teda ľudí v strednom veku, ktorí sa ocitajú v zložitej a často takmer neriešiteľnej rodinnej situácii, keď ešte vychovávajú deti, pracujú a okrem toho sa starajú o starnúcich rodičov. Táto mimoriadne náročná povinnosť prináša problémy, konflikty a často i zdravotné ťažkosti. Publikácia rozoberá psychologické a sociologické aspekty neľahkého životného obdobia a chce byť aj praktickým manuálom. Prináša zoznam otázok, nad ktorými by sa mal zamyslieť každý, kto zvažuje, že by sa mal začať starať o blízkeho človeka v seniorskom veku. Zvážte vlastné možnosti!, apelujú autori, psychológ a psychiatrička. Nájdete tu rady pre tých, ktorí sa starajú o seniorov, informácie o relaxačných metódach a protistresovej svojpomoci, asertívne techniky i právne poradenstvo. Kniha upozorňuje aj na druhú stránku tejto náročnej úlohy a tou sú bonusy, aké môže starostlivosť o starých rodičov priniesť celej rodine.
Ukážky z knihy Jak (pře)žít se stárnoucími rodiči
V našich končinách je 80 % ľudí presvedčených, že je povinnosťou dospelých detí postarať sa o svojich starých rodičov. Reprezentatívny výskum u ľudí nad 60 rokov ukázal, že viac než polovici tých, ktorí nie sú schopní postarať sa o seba sami, poskytujú ich deti pravidelnú pomoc, 31 % takto pomáha denne. To nie je málo, skôr naopak. Do značnej miery to koriguje poznámky o egoizme mladších generácií. Tri štvrtiny opatrujúcich tvoria ženy. Najčastejšie pomáhajú dospelé dcéry. Vysvetľuje sa to socializáciou dievčat. Syn sa v rámci svojej identity musí odpútať od matky výraznejšie než dcéra. Archetyp ženy nesie v sebe výrazný dôraz na opatrovanie.
Vieme, čo je mama-hotel, ale existuje aj „filia-hotel“ (z lat. fília, t.j. dcéra). „Hoteliérkami“ sú obetavé dcéry, ktoré dokážu neuveriteľne rozmaznávať svojich starých rodičov, výrazne častejšie matku. Tá im dáva veľmi silne pocítiť, ak nie je spokojná napríklad s prinesenou značkou jogurtu. Alebo ak dcéra kúpi červené hrozno, je zle, lebo veď je už dosť stará, aby vedela, že jej matka neznáša červené a má rada biele hrozno a ani to jej sebecká dcéra nedopraje. Dcéra by mala túto situáciu brať s nadhľadom a humorom. A so súcitom. Vedieť, že s mamou to už iné nebude a ak sa niečo zmení, tak len k horšiemu. Vek nelieči, skôr osobnostné rysy karikuje.
Jednou z podvedomých metód, ako sa vyrovnať s nepríjemnosťami staroby, je regresia (zostup) na úroveň bezmocného dieťaťa (našťastie, väčšinou len predstieranou). Takto skôr svojím prístupom ako vekom postihnutý vyžaduje pomoc i tam, kde by si dokázal pomôcť sám. A mimochodom, bolo by to pre neho aj zdravšie. Tvrdenie „necvičená funkcia odumiera“ sa netýka len tela, ale i duše. Vyžadovaná pomoc môže byť aj testom. Starý človek si overuje hypotézu: „Mám pre nich (pre ňu, pre neho) ešte nejaký význam? Mám tu ešte nejaké slovo?
Nečudujme sa, niesť ťažkosti staroby je niekedy naozaj neznesiteľné, občas dokonca nemožné. Niekto „volá o pomoc“ formou regresie, iný zvolí agresivitu a ďalší sa snaží o manipuláciu, často citovým vydieraním. Manipulatívny náboj však môže mať aj ono: ... ja sám, všetko sám...
Bolo by naivné si myslieť, že psychicky rozkolísaná mladá žena s nevydarenými osobnými vzťahmi a kontroverznými pocitmi voči svojim deťom sa úderom hodiny D (dôchodok) zmení na rozprávkovú babičku. Toto je typológia „maminek“, o ktorých sa nedá povedať, že by časom zmúdreli: mama úzkostne pasívna, mama agresívne ukrivdená, mama nepochopená, mama dupajúca v porceláne, mama útočná, mama-odborníčka na všetko. Na hranici patológie: vzťahovačná mama, mama s negatívnym prenosom (pripomínate jej niekoho, kto jej ublížil), žiarlivá mama, citová vydieračka.
Potenciálne peklo na zemi budete prežívať aj keď sa budete starať o otca, ktorý spadá do jednej z týchto kategórií: narcistická osobnosť, hysteroidná osobnosť (trošku narcis, dosť manipulátor a večný nespokojenec), mrzút a kritik, depresívno maniakálny (strieda úvahy o blízkej smrti s manickou fázou, keď v krčme všetkých hostí, robí dlhy a skúša erotické extravagancie), drsný starček (tvrdý, bez citov s veľkými nárokmi a vydierajúci), pán „Vy ste sa proti mne spikli“, pán „Dobrý človek“, ktorý vždy vie, čo a ako, sám však neurobí nič poriadne (dočkáte sa od neho len slov).
Nepokúšajte sa o žiadne zmeny. Dokonca ani o zmeny liekov, aj keď váš rodič-kardiak užíva hrste tabletiek. Šok by ho v tomto veku mohol zabiť. To platí nielen o farmakoterapii. Osobnosť, hodnoty, životný štýl a celoživotné návyky sedemdesiatnika (a staršieho človeka) sa nedajú zmeniť. Aj keby to šlo a dokonca aj keby dotyčný bol ochotný vyskúšať čosi „zdravšie“, bolo by to do značnej miery kontraproduktívne: už by si nemusel užiť výsledky týchto zmien. Vaša podpora zdravého životného spôsobu by mala mať podobu skôr „uhladzujúcu“ ako „burcujúcu“. Povzbudzujte ho v tom, k čomu sám inklinuje a čo ho poteší: vychádzky v prírode, záhradka, pomoc v domácnosti prinášajúca potrebný pocit užitočnosti, aktívne záujmy, kontakt s priateľmi. Odvykanie od fajčenia u celoživotného fajčiara, alebo vŕtanie sa v päťdesiat rokov starej rodinnej tragédii prinesú v tomto veku viac škody než úžitku. Aj pri vnášaní malých inovácií do života myslite na to, že senior je podstatne menej prispôsobivý, nové veci v ňom vzbudzujú strach a nedôveru, pomalšie sa učí a vôbec, má inú životnú perspektívu. Menej je rozhodne viac.
Na druhej strane, nie je dobré rodičov rozmaznávať. Nie je to dobré ani kvôli nim samotným, ani kvôli ich kardiovaskulárnemu systému. Nejakú fyzickú činnosť potrebujú aj v tomto veku. Ak budete za seniora robiť všetko a ešte ho aj voziť v kolieskovom kresle, urýchlite jeho úpadok. Radosť zo života už nebude mať žiadnu a dá vám to poriadne pocítiť. I tu by ste mali voliť zlatú strednú cestu medzi rozumnou pomocou a úplne iracionálnym sebaobetovaním sa, ktoré poškodzuje obe strany.
Veľmi smutnou kapitolou je demencia. Počítajte s tým, že v určitom bode už starostlivosť naozaj nebudete zvládať sami. Pôjde o zdravie a bezpečnosť vašu i chorého človeka. Napriek všetkých krásnym rečiam o výhodách domácej starostlivosti, kde je psychicky chorý pacient „obklopený láskou“, je umiestnenie v odbornom zariadení v mnohých prípadoch zodpovednejšie a lepšie aj pre neho. U dementného človeka sa bohužiaľ nedá vyhnúť stavom, ktoré už nedokážete zvládať, lebo na to nemáte kvalifikáciu, skúsenosť a niekedy ani fyzickú silu.
Doprajte svojim drahým rodičom zázrak videnia. Operácia šedého zákalu nie je náročná či výrazne riziková ani u veľmi starých pacientov. Zákrok sa robí v lokálnom umŕtvení a klient ide zvyčajne už v ten istý deň domov.
Sexualita ako vyjadrenie vzťahu medzi dvomi ľuďmi môže byť i v starobe krásna a nikto by ju nemal nikomu upierať. Na druhej strane prílišná sexualita rodičov vzbudzuje u detí rozpaky. Prekvapujúce sexuálne výboje vo vysokom veku majú aj psychologické dôvody. Starší človek si tak môže kompenzovať pocity osamelosti, depresie a úzkosti zo smrti. Citová zraniteľnosť a zhoršujúci sa úsudok ho však robia ľahkou korisťou podvodníkov (nielen v sexuálnej oblasti, spomeňme si na všetky tie zázračné hrnce a predražené deky).
Ako sa teda správať pri komunikácii s ľuďmi, ktorí nie sú k vám ústretoví? Všeobecne sa dajú zvoliť tri spôsoby, odporúčame tretí: 1. Pasívny: nad všetkým sa trápiť, mlčať a prehĺtať zlosť; 2. Agresívny: tomu, kto sa k nám nespráva tak, ako sa má, rázne ukázať, čo si môže a čo nesmie dovoliť. Na hrubé vrece zásadne hrubú záplatu; 3. Asertívny: vyjadrovať to, čo je podstatné, nenechať so sebou manipulovať, byť sám sudcom svojho konania.
Rešpektujme zvláštnosti, priania a potreby chorého rodiča: on už iný nebude a nemá zmysel sa tým trápiť. Avšak nastanú aj situácie, keď je naopak potrebné asertívne urobiť v jeho záujme rozhodnutie, ktoré si nepraje, alebo dokonca odmieta (zavolať sanitku po úraze či pri infarkte, aj keď sám kričí: nikam nepôjdem!, či „nič mi nie je“). Treba si uvedomiť, že čím závažnejší stav, tým menej schopný bude vyhľadať pomoc. Závažné prípady teda nenechávame na ňom.
Snažíme sa byť na jeho strane; mal by mať pocit, že sa na nás môže spoľahnúť. Tu nejde o pravdu, ale o relatívne spokojné prežitie. Vyhýbame sa degradujúcim poznámkam, gestám typu „oči stĺpkom“, nadávaniu atď., aj keď si v duchu myslíme svoje. Nemusíme súhlasiť, ale nikomu by sme nemali brať právo na vlastný názor.
Vytrvajte a invektívy neberte osobne. Jednou z funkcií domáceho opatrovateľa je byť hromozvod. Keď niečo nefunguje, skúste to inak.
Viac na túto tému aj tu: Ako (ne)rozumieť emóciám starnúcich rodičov
