Cesta psychoterapie

Napísala 

Fascinujúci príbeh liečby duše od počiatkov ľudstva do dnešných dní. Známy mníchovský psychoterapeut zozbieral množstvo historických faktov o tom, ako sa formovalo povolanie liečiteľa ľudských duší. V svojej knihe predstavuje najdôležitejšie psychoterapeutické smery súčasnosti a zamýšľa sa nad ich ďalším vývojom.

Wolfgang Schmidbauer
CESTA PSYCHOTERAPIE
Od magie k vědě
Portál, 342 s.


„Dejiny liečby duševných chorôb sú vždy aj dejinami kultúry. Každá duševná abnormalita nesie pečať toho spoločenstva, ktoré vytvára normy. Som presvedčený, že má zmysel nezačínať dejiny psychoterapie dobou, kedy toto povolanie vzniklo tým, že sa vymedzilo voči teologicky založenej starostlivosti o dušu a voči medicíne, ktorá sa sústredila na bunkovú patológiu,“ píše v úvode knihy Cesta psychoterapie jej autor Wolfgang Schmidbauer. A začal naozaj od začiatku, v dobe kamennej, kedy bol psychoterapeutom jeden človek, šaman, básnik, herec a medicinman zároveň. Už v prírodných kultúrach sa vyvinula veľká variabilita spoločenských noriem: Inuit musí byť usilovný lovec, zatiaľ čo Pygmej nepracuje viac ako tri hodiny denne (autor poznamenáva, že z hľadiska evolúcie je toto prirodzená miera), bola tu bojovná ctižiadostivosť Indiánov i mierové správanie kmeňa Mbuti, v ktorom sa konflikty riešia tak, že tí, čo si nerozumejú, sa jednoducho len presťahujú k inej skupine. Rôzne skupiny ľudí pristupujú rôzne aj k psychickým chorobám. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa z mágie, ktorá stála na začiatku, vyvinulo toľko psychoterapeutických smerov.  

Pojem psychoterapia použil ako prvý arabský lekár Rhazés (r. 865 – 925). Znovu sa objavil roku 1872 v knihe Daniela Hacka Tukeho Poznámky o pôsobení ducha na telo, Štúdia k objasneniu účinkov obrazivosti. Tuke tak nazval „živočíšny magnetizmus“. V roku 1889 definoval van Eeden ako psychoterapiu každú liečebnú metódu „ktorá používa psychické prostriedky na potieranie ochorení intervenciou na psychické funkcie“. To je dodnes prijateľná definícia odboru. Schmidbauer zozbieral množstvo zaujímavých údajov o šamanských metódach archaických spoločností, cez zachovalé informácie o rituáloch a liečivej sile mýtov, stredovekú liečbu posadnutých, hypnózu a sugesciu, divadelnú terapiu, historický vývoj vzťahu spoločností k psychicky chorým, až po zrodenie psychiatrie a psychoterapie a súčasný stav rôznych smerov a možností terapie duše.

Ukážky z knihy Cesta psychoterapie:

Francúzsky etnológ Claude Lévi-Strauss kladie šamanské liečebné postupy medzi organické lekárstvo a psychoanalýzu. Pripomína, že keď chorému vysvetľujeme jeho poruchy existenciou mikróbov, alergií a vírusov, nijako ho týmto vysvetlením neuzdravujeme. Keď mu však jeho ochorenie popíšeme ako boj mýtických príšer, uzdravuje sa. „Je nám vytýkaná rozporuplnosť tohto tvrdenia, keďže  mikróby skutočne existujú a príšery nie,“ hovorí Lévi-Strauss. „Ale je to tak, že vzťah medzi mikróbmi a chorobou je pre myslenie chorého vzťahom zvonku, medzi príčinou a účinkom; zatiaľ čo vzťah medzi príšerou a chorobou je pre neho vzťahom vnútorným, vzťahom medzi symbolom a symbolizovaným predmetom.“

Moderný lekár je vyškolený na to, aby odhalil objektívny nález a terapeuticky ho zmenil. Chorý sám si však pri tom pripadá ľudsky obchádzaný a nepochopený. Zatiaľ čo šaman sa sústredí na pacientovo subjektívne prežívanie a snaží sa ho zmeniť. Rozhodne sa nedá vopred tvrdiť, že by šaman musel vo všetkých ohľadoch prehrať.

V súčasnosti pozorujeme idealizáciu šamanizmu. Knihy Carlosa Castanedu a podobných autorov o zasväcovaní západného človeka do medicinmanovho umenia vychádzajú vo vysokých nákladoch. „Šaman, liečiteľ a ceremoniálny sprievodca“, Američan, ktorého údajne vyučil pravý Indián, ponúka v terapeutickom centre svoje služby: potnú chyžu na vrcholkoch Álp. Vychvaľované silné miesta sú vždy v turisticky atraktívnych krajinách, na pacifickom pobreží, na ranči v Montane, v národných parkoch, v Toskánsku. Takže je tu namieste otázka, či môžu títo šamani priniesť našej konzumnej spoločnosti niečo, čo by sa predtým nenaučili z nej. Môžeme tu vidieť akúsi vyvažujúcu spravodlivosť v tom, že dnešní poslovia kultúr, ktorých kedysi potlačili kolonizátori, si teraz dávajú od vnukov týchto kolonizátorov platiť za prísľub duchovna.

V posvätnej knihe Peršanov Avesta sa hovorí o troch typoch lekárov: jedni liečia nožom, druhí bylinami, tretí slovami. Za najdôležitejších boli považované rituálne zákroky mágov. V prípade rivality medzi lekármi odporúča „ísť k tomu, ktorý lieči svätými slovami, lebo to je lekár lekárov a preukazuje dobro aj duši.“

Hebrejský Boh je jediný a žiarlivo stráži svoju moc: „Ja usmrcujem i oživujem, zdeptal som, a zase zhojím.“ (Dt 32, 39), alebo Exodus 15, 26: „Lebo ja som Hospodin a ja ťa uzdravím.“ Iné staré náboženstvá prisudzovali vznik ochorenia zvyčajne zlým démonom.  

Sokrates bol veľkolepý psychoterapeut, čosi ako existenciálny analytik. Svoju metódu dialógu prirovnával k umeniu pôrodnej babice. Také je umenie psychoterapie dodnes: nejde o to, aby sme druhého presviedčali o svojej mienke. Vedieme ho a podnecujeme v pátraní vo vlastnom vnútri, aby sám prišiel na to, kde mal dosiaľ slepé miesta, aké vnútorné bariéry musí odhodiť, akým smerom sa má vydať, aby sa stal viac sám sebou a tak našiel vnútorný pokoj.

Dnes vládne do istej miery zhoda v tom, že duševne chorý umelec nie je tvorivý vďaka svojim psychickým poruchám, ale im navzdory.

Azylové domy existovali aj skôr, ale až v 17. storočí začalo byť zvykom „bláznov“ separovať a zatvárať, aby nenarúšali chod meštiackej spoločnosti. Zvyšky tejto tendencie sú zrejmé aj dnes. Mnoho veľkých ústavov pre duševne chorých stojí osamotene, mimo miest. Tolerancia k pomätenému správaniu chorých blížnych je dnes nepatrná, zrejme menšia, ako v stredoveku. Nechceme sa dívať na mrzákov, slepcov, bláznov a neduživých.

Do blázincov chodili rodiny ako do zoo, platili za ten pohľad vstupné. Vek rozumu sa príšerne mstil nerozumu. Šialenstvo bolo považované za animálny stav človeka. Duševne chorý človek teda mal „zvieraciu povahu“ a ako zviera mal byť otužilý voči špine a zime, stačilo mu teda podstlať slamu. Dokonca aj Philippe Pinel, ktorý oslobodil šialencov z reťazí, považoval ich odolnosť voči chladu za lekársky dokázanú skutočnosť.

V mnohých rodinách sa dnes odrastené deti odcudzujú rodičom, pretože po čítaní populárnych príručiek autoterapie alebo pod dojmom sugestívnej práce so spomienkami nadobudli presvedčenie, že boli obeťami sexuálneho zneužívania. Tieto terapie predpokladajú, že pochybovať o realite udalosti vybavenej v spomienke znamená nehľadať pravdu, ale znovu ju vytesňovať. Odvtedy, ako však niektorí rodiča vyhrali prvé procesy o náhradu škody za falošné obvinenie z incestu, sú zástancovia pamäťovej rekonštrukcie opatrnejší. Najmä, keď sa ich klientom darí horšie, lebo cítia stigmu obete zneužívania. Majú síce vysvetlenie a vinníkov za to, čo sa im v živote nepodarilo, ale ich život sa nijako nezlepšil. Zrútili sa im vzťahy s rodičmi a súrodencami a pritom si nemôžu byť istí, či to, čo si pri terapii vybavili, bola naozaj pravda.

Freud v svojich začiatkoch pokladal autoanalýzu (na základe vlastných snov) a dôkladné štúdium psychoanalytickej literatúry za dostatočné vzdelanie budúceho psychoterapeuta. Veľmi rýchle sa však presadila požiadavka, ktorú ako prvý vyslovil Carl Gustav Jung: každý budúci analytik musí urobiť pokus na sebe, teda tréningovú psychoanalýzu; v tej sa majú skúmať predovšetkým jeho nevedomé reakcie na iných ľudí, ktoré by neskôr mohli narušovať terapiu ako protiprenosy.

Množstvo štatistík potvrdzuje, že psychoanalytická terapia dokáže vyliečiť tretinu chorých a podstatne zlepšiť stav ďalšej tretiny; posledná tretina zostáva bez zmeny.

Psychiatrovi Ernstovi Kretschmerovi sa pripisuje okrídlený výrok o psychopatoch: „V dobrých časoch ich diagnostikujeme, v zlých nám vládnu.“

Hermann Keyserling povedal o Groddeckovi: „Pripomínal mi Lao´c, jeho ne-konanie bolo úžasne tvorivé. Trval na stanovisku, že lekár vôbec nič nevie, vôbec nič nemôže, má robiť čo najmenej; len svojou prítomnosťou má vzbudiť v pacientovi jeho vlastnú liečivú moc. Tak mi Groddeck za menej než týždeň vyliečil regresívny zápal žíl, ktorý mal podľa úsudku iných lekárov trvať dlhé roky, ak nie celý život.“

Erich Fromm zdôrazňoval spoločné znaky zen-budhizmu a hlbinnej psychoterapie. Obe metódy sa snažia prekonať nezdravý charakterový vývoj; obe usilujú o zrelú osobnosť; o to, aby sa žiak či klient oddelil od majstra či analytika, aby sám dosiahl cieľ, ktorý Jung nazval individuáciou.

Moreno ako prvý zdôraznil terapeutické možnosti skupiny. Pozoroval, ako viedenské deti zvládajú sociálne konflikty hrou na spôsob improvizačného divadla. Rozhodol sa, že proti individualizujúcemu vzťahu chorého k analytikovi postaví skupinovú terapiu; proti pasívne ležiacemu pacientovi postaví konajúceho človeka. Čo je však dobré pre jedného, nemusí byť dobré pre každého, pre niektorých ľudí nie je skupinová terapia vhodná.

Spoločenský vývoj priniesol tlak na ľudí, aby nepokračovali v tradíciách, ale realizovali samých seba a odhaľovali nové životné možnosti („z čističa topánok milionárom“). Tým vzrástli nároky na medicínu, aby sa vysporiadala s následkami nesplnenia týchto nárokov. Akademická psychológia vytvorila vlastné metódy terapie, často v tvrdej polemike s psychoanalýzou, ktorá sa tiež rozštiepila na mnoho smerov. Spory medzi jednotlivými školami poškodzujú vedeckú vážnosť odboru v očiach mnohých ľudí. Keďže sú zvyknutí na jednotu takých disciplín, ako fyzika či chémia, domnievajú sa, že keď existuje toľko prístupov k neurózam, ktoré si vzájomne aj protirečia, nie sú všetky platné. Pre terapeutický úspech je však zrejme jedno, či použijeme slovník Freudov, Jungov, Adlerov či Rogersov. Záleží len na tom, aby sme chorému hovorili veci, ktoré ho posunú k náprave navyknutých, ale nepriaznivých procesov učenia, čím môže prekonať svoju neurotickú symptomatiku. Ak sa nám podarí z desiatich komplexov zvládnuť dva-tri (či už metódami psychoanalýzy, behaviorálnej terapie alebo skupinovej terapie), väčšinou to postačí na to, aby samoliečebné tendencie zdolali zvyšné komplexy.

Moderná spoločnosti psychiku preťažuje. Rastie počet ľudí, ktorí ten tlak nevydržia. Vyčerpaní ľudia tvoria celú armádu depresívnych. Vytvorili sme svet, ktorý ide proti našim emóciám. Viac než polovica chorých, ktorí prichádzajú k praktickému lekárovi, dokázateľne trpí duševnými alebo psychosomatickými poruchami. Vydáva sa však viac financií za medikamentóznu terapiu než za snahu liečiť úzkosti a depresie tam, kde vznikajú, totiž v rozporoch medzi životnými podmienkami ľudí a výkonnosťou ich nervovej sústavy.

Knihu Cesta psychoterapie si môžete objednať tu:

 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB