Zajtra je bohužiaľ tiež deň. O depresii

Zajtra je bohužiaľ tiež deň. O depresii

Napísala 

Autor románov Sofiina voľba a Priznanie Nata Turnera americký spisovateľ William Styron roku 1990 vydal popis vlastného zápasu s depresiou pod názvom Viditeľná temnota. O 25 rokov neskôr vyšla kniha na podobnú tému od človeka, ktorý sa tiež živí slovom. Líšila sa však tým, že sa jej autor Tobi Katze, populárny vďaka svojim vystúpeniam v žánre slam poetry, pokúsil o vlastnom zvládaní depresie žartovať, i keď, buďme úprimní, s poriadnou dávkou cynizmu.

Tobi Katze
ZÍTRA JE BOHUŽEL TAKY DEN
Nějak jsem od té deprese čekal víc
Portál, 196 s.

Mohli by sme si povedať, že „smiech je najlepší liek“, ale depresia pred platnosťou tohto známeho príslovia všelijako uhýba. Tobi Katze to s ňou a s humorom predsa len skúsil. Najskôr písal pre web časopisu Stern blog o svojom živote s touto diagnózou, o letargii, neporozumení, o pocite totálnej straty, a najmä o osamelosti, ktorému ho roky s depresiou vystavili. Z blogu po roku vznikol rukopis knihy, ktorá pomáha pochopiť depresiu „na vlastnej koži“. Určená je najmä čitateľom, ktorí ani len netušia, aké ťažké to je, – a zároveň dáva aj nádej, že na konci tohto bezútešného tunelu sa jedného dňa predsa len objaví svetlo. Kniha prináša presvedčivú výpoveď, presvedčivejšiu o to viac, že jej autor je povolaním bavič, preto je jeho balans na hrane tragédie a zábavy taký silný a nezabudnuteľný.

William Styron
VIDITELNÁ TEMNOTA
Paměti šílenství
Portál, 100 s.

Túto mimoriadnu úprimnú knihu o každodennom prežívaní „viditeľnej temnoty“ napísal Styron päť rokov po prudkom ataku ochorenia. Stalo sa to v Paríži, kde si práve priletel prevziať cenu za humanizmus. V čase, keď sa rozhodol cenu prijať, ešte netušil, aký bude stav jeho mysli deň pred slávnostným ceremoniálom. „Dnes som schopný posúdiť, že som vtedy v Paríži prechádzal kritickým štádiom vývoja tejto choroby. Stál som na križovatke medzi nezreteľnými prejavmi depresie na začiatku leta a takmer tragickým rozuzlením v decembri, po ktorom som sa ocitol v nemocnici,“ píše v úvode ku knihe útlej rozsahom, no dôležitej obsahom o vývoji ochorenia od úplných začiatkov až po uzdravenie. Slávnostný ceremoniál ukončený obedom s pozvanými hosťami, rozhovor s televíznym štábom v Picassovej galérii, večera s vydavateľkou, počas toho všetkého čelil panike, vykoreneniu a pocitu, že jeho myšlienkové pochody pohlcuje jedovatá vlna bolesti a totálneho vyčerpania. Po návrate domov sa stav nezlepšoval, skôr naopak. Vidiecky dom, v ktorom dovtedy tvoril, na neho pôsobil ako takmer hmatateľná hrozba, cítil obrovskú beznádej. Fyzicky nebol sám, bola s ním stále manželka, ktorá trpezlivo počúvala jeho náreky a ktorá mu neskôr zachránila život.

Posledné veľké dielo Wiliama Styrona sa stalo základnou literatúrou pochopenia príznakov choroby a nádeje pre rodinu, pre priateľov a blízkych. Chorým prináša silu už len myšlienka, že takýto stav neprežívajú sami a že, aj keď im to tak práve nepripadá, uzdravenie z neho je možné.

Ukážka z knihy T. Katzeho ZÍTRA JE BOHUŽEL TAKY DEN:

Když má člověk deprese, čas rychle letí. Léto například. Člověk si sedne na gauč, zatáhne závěsy, protože hezký počasí mu leze na nervy – a najednou je podzim. Vím to, protože zítra mám narozeniny. Dříve jsem si ty měsíce předtím vždycky užíval. Trávit čas v parku na slunci, grilovat, vůně trávy, prostě si užívat léta. Ovšem tohle léto, poslední tři měsíce, jsem se schoval za závěsy. Protože jsem chtěl být jako ten zbytek, co venku žije na slunci a neschovává se a nehledá osamění. Protože jsem to všechno chtěl být tak naléhavě – a nezvládl to. A tak jsem už z domu vycházel jen na nákup, zrušil všechno vystupování, nájem platil z posledních úspor. Tři měsíce jsem mlčky zíral na antidepresiva na stole. Protože lidi jsou na mě moc, vysilují mě, svojí bezstarostností mi připomínají moji vlastní zatíženost. A tak jsem smutný a nenávidím sám sebe za to, že to všechno nezvládám, protože okamžik, kdy vstanu a dám se dohromady, je vzdálený.

A takto to vyzerá, keď o depresii píše jeden z najlepších svetových spisovateľov: ukážky zo Styronovej knihy VIDITELNÁ TEMNOTA:

Depresia je porucha duševného nastavenia, tak záhadne bolestivá a nepostihnuteľná v spôsobe, akým sa prejavuje vlastnému subjektu – teda intelektu, ktorý je sprostredkovateľom –, že sa blíži k hranici, kde končí akákoľvek možnosť popísania. Preto zostáva takmer mimo dosahu pochopenia tých, ktorý ju neprežili v onej drastickej podobe, hoci všeobecne známa skleslosť, „blues“, ktorá na ľudí občas dolieha a v súvislosti s problémami každodennej existencie je bežne rozšírená, mnohým jednotlivcom poskytuje náznak, čo táto choroba môže predstavovať v svojej katastrofálnej forme.

Keby táto bolesť bola popísateľná, väčšina z množstva pacientov trpiacich touto prastarou chorobou by dokázala zasvätene popísať svojim priateľom a blízkym (a samozrejme aj ošetrujúcim lekárom) aspoň náznak skutočnej miery svojho utrpenia, a tak možno dosiahla pre seba pochopenie, ktoré často chýba; nepochopenie nespočíva v tom, že okolie s pacientom nesúcití, ale v elementárnej neschopnosti zdravých ľudí vôbec si predstaviť formu utrpenia, ktoré je také vzdialené bežným skúsenostiam. Čo sa mňa týka, táto bolesť sa dá prirovnať asi k topeniu sa alebo duseniu, ale aj tieto predstavy mieria vedľa. Spomalené reakcie pripomínajú ochrnutie, duševná energia je priškrtená na minimum. Ako povedal William James, ktorý proti depresii bojoval mnoho rokov, ide o „skutočné a aktívne muky“.

Všeobecná nevedomosť o tom, čím depresia v skutočnosti je, sa prejavila i v prípade Prima Leviho, vynikajúceho talianskeho spisovateľa, počas vojny väzneného v Osvienčime, ktorý sa roku 1987 vo veku 67 rokov vrhol do šachty schodiska v Turíne.  Vtedy som už pozoroval na sebe prvé príznaky depresívnej choroby, preto ma zaujala správa v denníku New York Times zo sympózia o Leviho živote a diele. Pri jej čítaní som sa zhrozil. Z článku totiž vyplynulo, že pre mnohých účastníkov tohto sympózia, známych spisovateľov a vedcov, bola Leviho samovražda záhadou a veľkým sklamaním. Akoby človek, ktorého všetci tak úprimne obdivovali a ktorý vydržal zaobchádzanie nacistov – teda muž príkladne odolný a odvážny – svojou samovraždou prejavil mravnú labilitu, rozpad charakteru, čo odmietali prijať. Bol som z toho taký znechutený, že som napísal do príslušnej rubriky denníku krátky článok. Námietka, ktorú som vzniesol, bola jednoduchá: bolesť a ťažkosti, ktoré so sebou ťažká depresia prináša, sú nepredstaviteľné pre ľudí, ktorí tým neprešli, a zabíjajú v mnohých prípadoch preto, lebo sa už muky nedajú zniesť. Títo ľudia nie sú slabosi! Pokým nebude povaha depresívnej trýzne všeobecne známa, prevencia mnohých sebevrážd bude ohrozená. Liečiteľ čas – a tiež aj zásah medikamentov a v mnohých prípadoch hospitalizácia – spôsobia, že väčšina ľudí depresiu prežije. Ale tomu tragického zástupu ľudí dohnaných k sebazáhube by sa nemalo nič vyčítať, rovnako ako nič nevyčítame ani obetiam rakoviny.

V článku pre Timesy som len narýchlo a spontánne hodil myšlienky na papier – a odozva bola spontánna a obrovská. Ukázalo sa, že pre mnohých ľudí bola táto téma tabu, zahanbujúca záležitosť, ktorú museli skrývať. Záplava listov vo mne vzbudila dojem, že som pomohol odomknúť komnatu, z ktorej mnohé duše dychtia vykročiť a povedať nahlas, že i ony prežili stav, ktorý som popísal. Napadlo mi, že ak mám takúto skúsenosť ako názorný príklad, čo sa v pacientovi odohráva počas depresívneho stavu, mohlo by byť užitočné, keby som sa pokúsil niečo zo svojich skúseností zaznamenať.

Depresia sužuje milióny ľudí priamo a nepriamo ďalšie milióny ich príbuzných a priateľov. Demokraticky postihuje bez rozdielu ľudí všetkých vekových skupín, rás, náboženských vyznaní i tried, riziko ochorenia je však vyššie u žien ako u mužov. Prehľad pacientov podľa povolaní – od krajčírok cez šéfkuchárov až po ministrov – je príliš dlhý a únavný. Je však dokázané, že umelecké typy, najmä básnici sú zvlášť málo odolní voči mentálnym poruchám. Výber umelcov, ktorí depresii podľahli, tvorí smutne oslnivú plejádu mien: Vincent van Gogh, Virginia Woolfová, Cesare Pavese, Sylvia Plathová, Mark Rothko, Jack London, Ernest Hemingway, Sergej Jesenin, Vladimír Majakovskij, a mohli by sme pokračovať ďalej. Ale prečo títo podľahli, keď sa iní, podobne postihnutí, dokázali vzoprieť?

Obrovská väčšina ľudí postihnutých i tou najťažšou depresiou svoje ochorenie prečká a v ďalších rokoch žije prinajmenšom rovnako šťastne ako ľudia chorobou nepostihnutí. Polovica z nich prežije aj recidívu a často si s ňou poradia lepšie, pretože predchádzajúca skúsenosť ich pripraví na zdolávanie tohto ľudožrúta. Pacientom, ktorí chorobu práve prekonávajú, najmä ak je to prvý raz, je nutné hovoriť, je nutné ich presviedčať, že choroba prejde, že sa z toho dostanú. Nie je to nič ľahké, stáť v bezpečí na brehu a kričať na topiaceho sa „Hlavu hore!“ pôsobí ako výsmech. Je však mnohokrát dokázané, že ak je povzbudzovanie dostatočne húževnaté a vytrvalé a podpora pacienta oddaná a robená celým srdcom, môže ohrozeného takmer vždy zachrániť. Väčšina ľudí sužovaných najstrašnejšími štádiami depresie sa ocitá z rôznych dôvodov v stave neskutočnej beznádeje, drása sa prehnanými predstavami rôznych ťažkostí a fatálnych hrozieb, ktoré so skutočnosťou nemajú nič spoločné. Zo strany priateľov, milencov, obdivovateľov, rodiny a príbuzných je potrebné takmer náboženské zanietenie, aby presvedčili trpiaceho, že život má cenu. Tento oddaný prístup odvrátil už mnoho samovrážd.

Metafora najvernejšie zachytávajúca tieto nesmierne muky, pochádza od Danteho. Jeho známe verše o prechode Peklom upútavajú tušením nepoznateľného, ťažkého zápasu. Posledné verše Danteho básne už evokujú nádej (...tu vyšli jsme a spatřili zas hvězdy). Všetci muži a ženy, ktorí sa tejto choroby dostali, a je ich obrovské množstvo, môžu dosvedčiť, že depresia je premožiteľná. Pre tých, ktorí sa práve nachádzajú v temnom lese depresie, je návrat z tej bezodnej priepasti podobný stúpaniu veľkého básnika, s námahou sa plahočiaceho vyššie a vyššie z čiernych hlbín Pekla a konečne sa vynorujúceho do čohosi, čo videl ako „žiarivý svet“. Rovnako ako sa každému, komu sa vráti zdravie, takmer vždy navráti aj pokoj a radosť, čo je dostatočným odškodnením za to, že dokázal vzdorovať nepredstaviteľnému zúfalstvu.

Obe knihy si môžete objednať v e-shope Martinusu tu:

 

 

Posledná úprava 06.07.2018

Nájdete nás na FB